Nabudúce bude mŕtva (ukážka)

Úvod
Násilie mení tých, ktorých zasiahne. Naučila nás to generácia veteránov z Vietnamu. Teraz mám však na mysli veteránov iného násilia, užšie spätého s domovom – násilia v rodine. Toto násilie označujeme ako „domáce“, akoby bolo krotkejšie než iné druhy násilia. Zo správ sa však dozvedáme o jeho obetiach. Médiá nás informujú o tom, že toto násilie zúrivo vyčíňa medzi nami, neovládateľné ako epidémia. Ľudia, ktorých sa dotýka, či už ako obetí alebo svedkov, sa naučia (popri mnohých iných veciach) násilia báť, za každú cenu sa mu vyhýbať, alebo byť násilníckymi. Mnohé veteránky násilia v rodine trpia presne tak ako vojnoví veteráni ochromujúcimi vtieravými spomienkami a bývajú postihnuté rovnakou psychickou poruchou: posttraumatickým stresom. Mnohé prepadnú alkoholu či drogám, alebo sa uchýlia k násiliu či samovražde – ako keby završovali deštruktívny proces, ktorý spustil niekto iný. Niektoré zisťujú, že pamäť sa im uzdravuje, že potláča najhoršie spomienky na násilie, takže môžu ďalej žiť a len občas ich trápia niektoré neúplne zahojené rany. Ak vás však násilie raz zasiahne, jeho tieň poznačí všetko okolo vás. Tie, ktoré ho prežili, sa môžu odhodlať zastaviť násilie a môžu pre tento cieľ aj pracovať. Ale dokonca ani vtedy sa z toho nemusia celkom dostať.
Hovorím z vlastnej skúsenosti. Môj otec bol pijan, bil svoju ženu a týral svoje dieťa. Samozrejme, že to nikdy nie je celá pravda, bol aj všelikým iným: bol celkom úspešným podnikateľom, občianskym aktivistom, vojnovým hrdinom, atlétom, šampiónom v rybolove, návštevníkom kostola, tenoristom, vlastencom, republikánom, bejzbalovým fanúšikom, skvelým hráčom žolíkov. A čo je ešte dôležitejšie, bol to príjemný a zábavný človek. Z celej mojej rodiny, z ktorej tu už dávno všetci nie sú, je to práve on, kto mi chýba.
Keď som mala asi päť rokov, môj otec išiel znovu na protialkoholické liečenie; tentoraz sa držal, chodil do skupiny Anonymných alkoholikov a – pokiaľ sa dobre pamätám – prestal biť moju matku. Jeho najhoršie útoky voči nej si veľmi nepamätám, možno preto, že som bola ešte malá; ale vybavujú sa mi rozličné rodinné udalosti – napríklad to, ako si otec nabil revolver, pričom sa mojej mame vyhrážal, že ju zastrelí, a ona vyšla schodiskom rovno proti hlavni pištole, ktorú mu potom zobrala. Matka sa seba vedela zastať. Možno preto začal biť namiesto nej mňa.
Bitky, ktoré som od neho dostala ja, si pamätám oveľa lepšie, no stále ešte trocha nejasne, pretože naša myseľ sa usiluje minimalizovať a poprieť to, čo je pre nás príliš bolestivé. Preto si neviem spomenúť, kedy ma začal biť (nepamätám sa, že by ma niekedy nebil) alebo ako často ma bíjal; neviem si v mysli vybaviť ani výraz jeho tváre, keď na mňa zaútočil. Aj po polstoročí si však presne pamätám, ako vyzerala drevená podlaha pod mojou posteľou. Bolo to jediné miesto, kde sa ku mne nedostal, keď som bola ešte dosť malá na to, aby som sa schúlila do najvzdialenejšieho kútika a pevne sa držala nohy postele.
Zo všetkého najlepšie si spomínam na uplakané, tápavé pokusy môjho otca „pomeriť sa“ potom, ako ma zmlátil prackou na opasku či päsťou. Uprostred noci sa mi vkradol do izby a sadol si na moju posteľ. Nepamätám sa, či niečo povedal. Zobral ma do náručia a pritisol svoju tvár, vždy mokrú od sĺz, k mojej a obsypal ma veľkými uslintanými bozkami. Cítil ľútosť, nie voči mne, ale voči sebe samému. Ja som sedela vzpriamená v jeho objatí, vystrašená z tej situácie – pretože v našej rodine za normálnych okolností nikto nikdy nikoho neobjímal ani nebozkával –, vystrašená z jeho sĺz a slín na mojej tvári a z jeho ruky, ktorá sa mi vkradla medzi nohy.
Obviňovala som svoju matku. Keby mu aspoň neodvrávala, keby doňho toľko nezapárala a nesťažovala sa stále na to isté. (Prečo by si nemohol položiť klobúk na jedálenský stôl?) Keby len k nemu bola milšia, keby mu preukazovala viac lásky a porozumenia a neodsúvala ho na vedľajšiu koľaj! (Samozrejme, že to hovoril aj môj otec.) Je pravda, že ja som nedokázala ovládať jeho výbuchy násilia svojím správaním, ale ja som bola len dieťa; a aj keď útočil na mňa, videla som, že ho v skutočnosti rozčuľovala ona. Teraz som presvedčená, že robila, čo mohla, aby ho zastavila. Som si istá, že si myslela, že keď s ním naďalej ostáva v manželstve, robí pre moju sestru a pre mňa to najlepšie, aj keď ju už nezaujímal. Rozvod by znamenal hroznú stigmu a ako by nás uživila? Nemala nijaké peniaze. Mala síce univerzitné vzdelanie a za slobodna pracovala ako učiteľka, no učiť by už nemohla, pretože v našom mestečku bolo pre rozvedené ženy toto povolanie nedostupné. Okrem toho moja matka bola veľmi chorľavá a stále „nervózna“ – podľa jej slov to bol dôsledok toho, čo musela podstúpiť s mojím otcom. Ostala teda s ním, ale spávala v inej izbe, odvrávala mu a „zapárala“ doňho – a on sa vŕšil na mne.
Stala som sa tým, čo psychológia nazýva „obetný baránok rodiny“, a viac ako desaťročie – do svojich sedemnástich – som bola tá, na ktorú každý kričal, a jediná, ktorú môj otec bil. Naučil ma báť sa ho, milovať ho, citovo ho vydierať a napodobňovať ho. A naučil ma nenávidieť moju matku.
Posledný raz ma udrel, keď som mala sedemnásť a prišla som z internátnej školy na návštevu domov. (Príčinou hádky – dodnes si to pamätám – bola moja polročná priemerná známka z matematiky, ktorá sa otcovi nezdala dosť dobrá.) Povedala som mu, že ak ma ešte raz udrie, nikdy viac neprídem domov, a myslela som to vážne. Celý čas som sa pokúšala vzdorovať: zvykla som vybehnúť z domu a kričať na plné hrdlo, pretože otec sa hanbil pokračovať vo svojom násilníckom útoku, keď si myslel, že si to susedia všimli. Raz som ho niekoľko mesiacov úplne ignorovala. Zohnala som kľúč od svojej izby a stále som sa zamykala. Zastavila ho však až tá posledná, vážna vyhrážka. Potom už nikdy nebol násilnícky, ale naďalej zostal rozdvojeným človekom: na verejnosti šarmantný a milý, v súkromí bez nálady, zlostný a mrzutý.
V detstve som s ním v lete takmer každý večer chodievala na zápasy miestneho bejzbalového tímu. Vždy si sadol na hlavnú tribúnu za treťou métou; medzi svojimi kamošmi bol rozjarený, žartoval a smial sa, bol plný života a dobrej nálady. Keď sa v tíme nášho nepoškvrnene bieleho mesta objavili prví čierni hráči, práve môj otec so svojím dobre známym zmyslom pre humor umlčal rasistickú opozíciu. Bola som vtedy už dosť veľká na to, aby som bola hrdá na svojho odvážneho otca, ktorý sa postavil za práva iných. Nikdy však nepochopil, že aj my doma máme svoje práva. Ani to, že aj tam by mohol byť odvážny a veselý.
Mal osemdesiat rokov, keď umieral v nemocnici, upadal do bezvedomia a znovu sa preberal k vedomiu, a pritom sa smial. Z jeho nesúvislého mrmlania sme vyrozumeli, že sa vrátil do svojej mladosti, do čias, keď bol nádejným mladíkom, vtipkárom, ktorý mal rád kanadské žartíky a bol známy svojimi výstrednými dobrodružstvami, šľachetným srdcom, skvelým vzhľadom. Prečo bol jeho život neúspešný? Zasiahla doň vojna, alkohol a hospodárska kríza. Možno mal sklony k mrzutosti a zúrivosti pre svoju severskú povahu; možno to ovplyvnila jeho matka, ktorú vraj nikdy nevidel usmievať sa; možno jeho diktátorský otec, ktorý jej na úsmev nikdy nedal príčinu. Pamätám si, že už v mojich najranejších spomienkach vystupoval ako smutný a násilnícky človek. Moja matka to nemohla zmeniť. A nemohla som to zmeniť ani ja.
Hovorím o týchto veciach preto, aby som dokázala svoju kvalifikáciu: aj ja som veteránka násilia. A aby som vám objasnila, ako som dospela k presvedčeniu, že ženy a deti majú plné právo žiť bez telesného ubližovania, a prečo sa o tom budem usilovať presvedčiť aj vás. A ďalej, aby som vám vysvetlila, prečo som presvedčená, že ochrana práv žien je kľúčom k ochrane detí. Poskytnite ženám – všetkým ženám – naše základné právo na ochranu pred telesným ubližovaním, ako aj rovnaké možnosti emocionálnej a ekonomickej nezávislosti, a väčšina žien bude chrániť svoje deti. Ak identita, život a bezpečnosť ženy bude závislá od milosti nejakého muža, môže sa stať, že zradí svoje dieťa, tak ako zradila moja matka mňa. Alebo ju to môže donútiť, aby toho muža pripravila o život, len aby zachránila svoj vlastný. Ona sama môže pomaly umierať, ako umierala moja matka, alebo zahynúť v okamihu jeho rukou, či svojou vlastnou. Chcem teda hovoriť o ženách a ich právach.
Som presvedčená, že ženy a deti - podobne ako muži – majú plné právo na ochranu pred telesným ubližovaním, a toto právo by malo byť samozrejmé, lenže zriedka sa uznáva a sociálne inštitúcie ho neuplatňujú spoľahlivo a efektívne. Ženy však čoraz väčšmi trvajú na tomto práve a hovoria o sexuálnom obťažovaní, znásilňovaní a bití, pričom požadujú, aby muži, ktorí toto právo porušujú, znášali dôsledky. Keď však počujeme o bití žien, stále máme tendenciu hľadať vysvetlenie v samotnej žene (a v jej psychike). Stále máme tendenciu považovať bitie skôr za manželský „problém“ než za trestný čin. Sme náchylní radšej odporúčať mediáciu ako potrestať útočníka. Sme náchylní skôr odporúčať poradenstvo (tak pre ženu, ako aj pre útočiaceho muža), ako súdne stíhať páchateľa. Skrátka, stále máme tendenciu považovať akékoľvek „právo“ ženy v takejto situácii iba za formálne, neisté, podmienečné a za konkurenciu mnohým právam, z ktorých má tradične osoh muž ako pater familias a ktoré si sociálne inštitúcie, náboženskí vodcovia, verejní činitelia a politici zaradili do rubriky rodinných hodnôt. To, ako sú ženy vnímané na verejnosti a ako sa k nim správajú verejné inštitúcie – polícia, sociálne služby a zdravotnícke zariadenia – a zákon, závisí do veľkej miery od toho, čo sú podľa nás jej práva. Podľa môjho názoru urobíme skutočný pokrok v eliminácii týrania vtedy, keď si uvedomíme, že ženy majú plné právo žiť bez telesného ubližovania - všetky ženy všetkých čias bez ohľadu na svoj vzťah k útočníkovi, či už sú jeho manželkou, družkou, priateľkou, kamarátkou, známou alebo úplne cudzou osobou – a keď budeme podľa tohto presvedčenia konať. Nemali by toto právo mať všetci ľudia? Dokonca i ženy? Dokonca aj doma?

Myslíte, že už nie je aktuálne písať o týraných ženách? Nenapĺňa azda táto téma stránky novín a časopisov či televízne talk show? Nevidíme vari dosť týraných žien, psychológov a právnikov v rôznych televíznych reláciách? Veď tieto strašné príbehy, často zdramatizované, pozeráme ako filmy v televízii. Nemáte pocit, že dnes už predsa musíme vedieť všetko, čo treba vedieť? Prečo potom ten problém pretrváva?
Množstvo ľudí súhlasí, že muži, ktorí bijú svoje ženy alebo priateľky, robia zle. Mnohí chápu, že deťom, ktoré sú svedkami násilia páchaného na ich matkách, musí takýto zážitok ublížiť. Mnohí sympatizujú s bitými ženami a dnes sa sotva nájde niekto – okrem náboženských fundamentalistov –, kto by zastával názor, že ženy by mali bitie vydržať. Ba čo viac, telefónne čísla krízových liniek vídame na televíznej obrazovke. Počúvame o bezpečných domoch pre ženy. Môžeme dokonca prispieť na ženský dom v našom okolí, buď priamo, alebo cez obecný rozpočet. Názory sa zmenili. Služby poskytujúce pomoc sú k dispozícii.
Nezdá sa vám niekedy čudné, že sa pri takejto zhode v postoji k tomuto sociálnemu problému – ktorý je podľa všetkých dostupných štatistických údajov veľmi rozšírený – aj naďalej objavujú v novinách titulky ako napríklad: „Zavraždená žena, polícia pátra po milencovi“, „Muž podozrivý z vraždy svojej bývalej manželky“, „Poštár postrelil manželku, ktorá od neho odišla“, „Muž zavraždil svoju ženu a spáchal samovraždu“, „Týraná žena dala zavraždiť svojho manžela“, alebo „Súd vydal ochranný príkaz, no žena bola zavraždená“. V americkej tlači sa denne objavuje zo desať správ o takýchto vraždách. Ak naozaj robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme zastavili násilie voči ženám, ako je potom možné, že sa každý deň páchajú vraždy? Pred pár rokmi FBI informovala o tom, že v Spojených štátoch každých osemnásť sekúnd nejaký muž zbije ženu. Do roku 1989 sa tento interval skrátil na pätnásť sekúnd. A začiatkom 90. rokov na dvanásť sekúnd. Podľa niektorých ľudí tieto údaje ukazujú, že mužské násilie narastá; zatiaľ čo iní tvrdia, že narastá len počet správ o násilí. Bez ohľadu na to, ako interpretujeme číselné údaje, je jasné, že mužské násilie nemá klesajúcu tendenciu. Zo všetkých štatistík kriminality pravdepodobne budú najpresnejšie práve štatistiky vrážd, a to z jednoduchého dôvodu: po vraždách zostávajú mŕtvoly, ktoré sa ťažko dajú ukryť, no ľahko spočítať. A údaje o vraždách jasne ukazujú, že násilie mužov voči ženám má stúpajúci trend. Prejavilo sa to aj v skutočnosti, že sa v niektorých sociologických prácach objavil nový pojem pre tento druh trestného činu: femicide (anglický výraz pre vraždu a zabitie je homicide; pozn. prekl.). V roku 1989 v štáte Massachusetts každých dvadsaťdva dní zavraždil ženu manžel alebo milenec. V roku 1992, teda v roku, keď píšem túto knihu, sa takáto udalosť stane každých deväť dní. Ako je to možné? Prečo, keď sa zdá, že sa situácia tak veľmi zmenila k lepšiemu, sa zjavne nič nezmenilo? Prečo, keď sa pozrieme na skutočný stav, sa zdá horšia?
Práve o tom chcem hovoriť. Chcem začať od začiatku, aby som vysvetlila, kde sú niektoré z prekážok a prečo sa problém napriek našej dobrej vôli zhoršuje. To, ako sme si zvykli rozmýšľať o záležitosti eufemisticky nazývanej „domáce násilie“, nás podľa mňa zvádza z cesty, ba horšie, vedie nás k samoľúbemu predpokladu, že sme urobili všetko, čo sa dalo, hoci sme v skutočnosti urobili veľmi málo. Chcem sa teda znovu zaoberať touto problematikou, no nie preto, aby som popisovala násilie mužov voči manželkám, milenkám (hoci urobím aj to), ale najmä preto, aby som ukázala, ako o tejto problematike rozmýšľame a hovoríme my všetci: vy aj ja, novinár, novinárka, policajt, policajtka, sudkyňa, sudca, „expertka“ a „expert“ z akademických kruhov, psychiater, psychiatrička. Chcem opísať, ako rozmýšľame, v nádeji, že nás to možno donúti znovu sa zamyslieť.
Netvrdím, že sa s problémom týrania nič neurobilo. Vykonalo sa nesmierne množstvo práce v úsilí zmeniť naše postoje a prístupy k riešeniu tohto problému, a treba mať na pamäti, že väčšinu tejto práce nevykonali verejní činitelia ani inštitúcie, ale ženy, a to predovšetkým od 70. rokov. Ako vysvetľuje Susan Schechter v práci Women and Male Violence: The Visions and Struggles of the Battered Women’s Movement (Ženy a mužské násilie: Vízie a zápasy hnutia bitých žien), najlepšej svojho druhu, rozmach ženského hnutia v 60. rokoch a hnutie proti znásilňovaniu na začiatku 70. rokov znamenalo veľké povzbudenie pre ženy a zabezpečilo im fórum, kde mohli hovoriť o násilí páchanom na ženách. Dovtedy nikto nemal predstavu o povahe a rozsahu násilia v súkromí – dokonca ani teoretičky „druhej vlny“ feminizmu. Betty Friedan vo svojej nesmierne vplyvnej práci The Feminine Mystique (Mystika ženskosti), ktorá vyšla v roku 1963, zhŕňa ťažkosti stredostavovskej ženy v domácnosti, ale násilie a týranie medzi nimi neuvádza; a v prvých antológiách ženského hnutia, v Sisterhood is Powerful (Sesterstvo je mocné) a Voices of Women’s Liberation (Hlasy oslobodenia žien) – obe vyšli v roku 1970 – sa vyskytujú zmienky o týraní len v niekoľkých zbežných poznámkach. Lepšie informácie nemali ani „experti“ z akademických kruhov; tridsať rokov, od roku 1939 do roku 1969, index vedeckého časopisu Journal of Marriage and the Family neobsahoval ani jeden výraz, ktorý by súvisel s násilím.6 A tých zopár psychiatrov, ktorí v 60. rokoch vydávali články o hŕstke prípadov týraných manželiek, to nevnímalo ako sociálny problém, len ako zvrátenú psychiku jednotlivých provokatívnych žien: frigidných, masochistických a kastrujúcich.
Keď feministické hnutie dodalo odvahu týraným ženám, aby „otvorene vystúpili“ a vyrozprávali, čo sa im stalo, ako to urobili ženy z hnutia proti znásilňovaniu, ukázalo sa, že týraná žena sa nachádza v pozoruhodne podobnej situácii ako žena, ktorá prežila znásilnenie. O oboch ľudia pochybujú a neveria im, obe nespravodlivo obviňujú, obom vyčítajú, že násilie vyprovokovali ony samy, o oboch si šepkajú, že sa im to páči, obom vyčítajú, že tomu samy nezabránili, obe nútia mlčať – a obe sa stali obeťou neobmedzenej mužskej moci. A čím viac týraných žien o sebe otvorene hovorí, tým väčšmi narastajú čísla: sú to milióny žien všetkých rás a spoločenských vrstiev, izolované s mužmi, ktorí ich týrajú v domácnostiach po celej krajine. Milióny žien, ktoré nemajú kam ísť. Susan Schechter píše o zisteniach prvých aktivistiek: „V roku 1976 New York s približne osemmiliónovou populáciou má tisíc postelí pre bezdomovcov a len štyridsaťpäť pre bezdomovkyne. V meste Minneapolis-St. Paul bolo predtým, ako sa v roku 1974 otvoril prvý dom pre bité ženy, vyhradených len zopár postelí pre ženy. Prieskum v Los Angeles v roku 1973 odhalil, že muži majú k dispozícii štyritisíc postelí, no ženy a deti len tridsať... Sociálne alebo náboženské organizácie v rôznych štátoch zabezpečovali najnutnejšie potreby alebo dočasné ubytovanie pre vysídlené osoby, problémové rodiny či manželky alkoholikov, no nepoznali kategóriu týrané ženy. Od roku 1975 hnutie bitých žien pomenúva násilie páchané na ženách v skrytosti súkromia, hovorí o ňom na verejnosti a poskytuje bezpečné útočisko a podporu.“
To bol začiatok jedného z najohromujúcejších hnutí zameraných na sociálnu reformu v dejinách tejto či ktorejkoľvek inej krajiny. Vzniklo z iniciatívy žien, ktoré pomáhali ženám, a stále rastie. Od roku 1974 ženy aktívne v miestnej komunite založili viac ako tisíc ženských domov a minimálne rovnaký počet krízových liniek, aby zabezpečili týraným ženám útočisko, informácie a právnu pomoc. Ženy vo viacerých štátoch vyvinuli tlak na najvyšších predstaviteľov, aby prijali komplexnejšie zákony na prevenciu týrania v súkromí; niektoré z nich sú pozoruhodne tvorivé, ako napríklad zákon prijatý najprv na Floride v roku 1978, ktorým sa zvýšil poplatok za zosobášenie v prospech ženských domov. Týrané ženy podali skupinové žaloby proti policajným oddeleniam a súdnym úradníkom, aby ich prinútili uplatňovať zákony proti násiliu: zadržať a súdne stíhať násilníkov. Lobovali, aby sa Kongres zaoberal „násilím v súkromí“, schválil legislatívu a vyčlenil finančné prostriedky na jeho potlačenie. Vyvinuli tlak na hlavného sudcu a na Národné združenie náčelníkov polície (National Association of Chiefs of Police), aby zmenili odporúčanú koncepciu pri uplatňovaní práva a namiesto mediácie používali zatknutie. V mnohých štátoch a mestách vďaka zákonom či zmenou v prístupe k riešeniu problematiky dosiahli, že zadržanie a súdne stíhanie útočníka je povinné. Založili podporné a vzdelávacie skupiny pre týrané ženy a zabezpečili právnu pomoc pri styku s inštitúciami sociálnej pomoci a súdmi. Vytvorili prevýchovné programy pre násilníkov, niekedy ako „obdobu väzenia“, povinnú alternatívu k väzeniu. Navrhli vzdelávanie a programy odborného výcviku pre políciu, prokurátorov, prokurátorky, sudcov, sudkyne a iných verejných činiteľov. V štátnych školách zaviedli programy zamerané na uvedomenie si domáceho násilia, aby pomohli predchádzať násiliu a pomohli deťom, ktoré ním trpia. Spolupracujú s nemocnicami a organizáciami, ktoré poskytujú ochranu týraným a zneužívaným deťom, a založili programy právnej pomoci pre matky, ktoré samy nemôžu chrániť svoje deti, pretože aj ony sú týrané. (Niektoré výskumné práce ukázali, že minimálne 50 % matiek zneužívaných detí sú týrané ženy.) Viedli kampane za odvolanie nespôsobilých verejných činiteľov a sudcov, ktorí diskriminovali ženy na základe pohlavia a odmietali uplatňovať zákony proti násiliu, čím v mnohých prípadoch umožnili, aby násilníci donútili ženy zostať s nimi a aby vraždili. Vyvinuli právne stratégie na obranu týraných žien, ktoré zrania alebo zabijú útočníka v sebaobrane. Založili podporné skupiny pre tisícky týraných žien vo väzniciach (je to väčšina žien v amerických väzniciach), ktoré spáchali trestné činy ako napríklad krádeže v obchodoch, podvody, predaj drog či prostitúciu z donútenia, aby sa vyhli ďalšej bitke. Vypracovali množstvo výskumných štúdií o týraní a zneužívaní, o jeho histórii, psychológii, politike, o práve, ktoré sa vzťahuje k tejto problematike, a o osobných skúsenostiach s týraním a zneužívaním; spracovali nespočetne veľa správ o lokálnych projektoch, ktoré fungujú alebo nefungujú; usporiadali konferencie, nakrútili filmy, videofilmy, hry či piesne a vyprodukovali množstvo svojpomocných príručiek. Zabezpečili, aby sa v rámci celej krajiny koordinovali programy, vyvíjala sa stratégia a vyhodnocovali výsledky. Dožadovali sa, prehovárali, líškali sa, lichotili, presviedčali, vyhrážali sa, lobovali, nástojili, otravovali a donútili „systém“, aby ustúpil. Skrátka, uskutočnili obrovské zmeny, ktoré začíname pociťovať až teraz.
V tejto krajine bolo množstvo reformných hnutí, ale v dejinách Ameriky nikdy neexistovala taká organizácia obetí trestného činu, ktorá zaviedla de facto systém ochrany seba samých a ďalších obetí. Niektorým ženám a deťom ženy pomáhajú nielen odísť, ale aj zmiznúť – z dohľadu násilníkov, ktorí sa ďalej vyhrážajú, že ich budú týrať a že ich zabijú. V tejto krajine teraz existujú rušné „tajné cesty“, hoci nemožno povedať, kde a ako sa začali rozvíjať, kam vedú a ani koľko žien a detí nimi uniká. Tieto cesty majú v amerických dejinách jedinú paralelu: ženy a deti, ktoré ich využívajú, unikajú z pút ako kedysi otroci. Ak sa zdá, že toto prirovnanie zľahčuje otroctvo, je to len preto, že o týraní žien v súkromí sa tak dlho mlčalo, a o tom, ako dnes žije týraná žena, sme nevedeli nič. Najhoršie príklady oboch inštitúcií, otroctva i manželstva, sú si v skutočnosti hrozivo podobné, a to včítane takých vecí ako znásilňovanie, mučenie, mrzačenie a vražda. Podstatný rozdiel je v tom, že väčšina týraných žien môže odísť a odíde, hoci týranú ženu, tak ako otroka, ktorý utiekol, potom prenasleduje jej muž, aby sa jej opäť zmocnil a držal ju v zajatí, alebo aby ju zavraždil. Z toho dôvodu existujú „tajné cesty“.
Vďaka hnutiu bitých žien dnes vieme, že akýkoľvek sociálny, hospodársky či politický rozvoj, ktorý pôsobí proti sexizmu a propaguje rovnosť pohlaví, pomáha z dlhodobého hľadiska eliminovať násilie redukovaním moci, ktorú majú muži nad ženami jednotlivo aj inštitucionálne. V súčasnosti máme dostatočné množstvo dôkazov, že z krátkodobého hľadiska najúčinnejším spôsobom ochrany žien a detí, záchrany ich života a obmedzenia násilia je pristupovať k násiliu ako k trestnému činu – veď ním aj je –, čo znamená zatknúť násilníkov a poslať ich za mreže. (Poradcovia, ktorí pracujú s násilníkmi, tvrdia, že prevýchova a terapia nevedú k zmene správania, ak násilník nemusí znášať skutočné dôsledky, ktorými sú sociálne a právne sankcie proti prejavom násilia.) Teraz vieme, že všetky inštitúcie, na ktoré sa ženy a deti pravdepodobne obrátia o pomoc – nemocnice, poradne pre duševné zdravie, sociálne služby, organizácie na ochranu detí, polícia, občianske a trestné súdy, školy, cirkvi – sa musia pridať k spoločnému úsiliu predchádzať násiliu ešte predtým, než sa objaví, a zastaviť ho, ak sa už deje. Všetky sociálne inštitúcie musia byť v strehu, aby identifikovali týrané ženy a deti a pomohli im. Musia zároveň vysielať to isté posolstvo: totiž, že sú pripravené obhajovať právo všetkých žien na život bez telesného ubližovania. Učí nás to hnutie bitých žien a svojimi nápaditými programami dokazuje, že spoločnosť môže chrániť ženy a deti pred násilím v súkromí, a dokonca s oveľa menšími výdavkami pre daňových poplatníkov, ako si vyžaduje odstraňovanie rozsiahlych sociálnych a ekonomických následkov násilia na ženách a deťoch.
Napriek tomu – ako hovoria tí, ktorí robia slaboduché vtipy, aby celú vec bagatelizovali – údery ešte nedozneli. Dnes, keď sa problém mužov, ktorí týrajú svoju manželku, zdá nezvládnuteľný, musíme pamätať na nie také dávne časy, keď to vôbec nebol problém. Týranie sa dialo vždy a ženy sa naň vždy sťažovali; ale keďže sociálne problémy a „súkromné záležitosti“ definovali výlučne dominantní bieli muži, týranie sa skrývalo ako vec rodiny. Niet nijakého problému, ak niet osoby, ktorá ním trpí, ktorá sa naň sťažuje a ktorú počúvajú. Vo Francúzsku v roku 1405 sa Christine de Pizan sťažovala na „kruté bitky“ a „množstvo zranení“, ktorými ženy trpeli „bez príčiny a nezmyselne“. V Anglicku v 18. storočí sa Mary Wollstonecraft sťažovala na mužskú „tyraniu“; v 19. storočí Frances Power Cobbe a John Stuart Mill ostro odsudzovali „bitie manželiek“ a „ukrutnosť“. V Spojených štátoch amerických sa hovorkyne Ženského hnutia od roku 1848, keď sa ženy zorganizovali, sťažovali na „brutalitu“ mužov a Susan B. Anthony osobne pomáhala týraným ženám pri úteku. Ale uznanie za „objavenie“ týrania žien patrí súčasným feministkám, hoci často zisťujú, že to, čo hovoria o tejto problematike, sa stretáva s rovnakým výsmechom, akým násilník častuje svoju ženu či priateľku. (Určite by ženy nemuseli vybudovať prepracovanú sieť ženských domov a služieb ani „tajné cesty“, ani uskutočniť projekty, ktoré som spomenula, keby existujúce inštitúcie boli ochotné konať svoju prácu.) Politici (veľmi podobne ako násilníci) majú tendenciu všimnúť si problém až vtedy, keď sa dotýka ich samotných. Takže týranie alebo „násilie v súkromí“ sa stalo viditeľným ako „sociálny problém“ až vtedy, keď si vplyvní muži všimli jeho dopad na nich samých, a predovšetkým na svoje peňaženky.
Ochrankyne a ochrancovia práv žien pripomenuli podnikateľom ekonomické náklady spojené s problémom týrania: federálni úradníci odhadujú, že „násilie v súkromí“ stojí americké firmy kvôli nízkej produktivite, vysokej fluktuácii, absencii a rozsiahlemu poberaniu nemocenských dávok štyri miliardy dolárov ročne. Výsledky istého newyorského výskumu, ktorý pracoval so vzorkou päťdesiatich týraných žien, odhalil, že polovica z nich vymešká kvôli týraniu minimálne tri pracovné dni za mesiac, kým 64 % prišlo neskoro do práce a viac ako tri štvrtiny z nich v pracovnom čase telefonovali z práce priateľom a priateľkám, poradcom, poradkyniam, lekárom, lekárkam, právnikom či právničkám, pretože sa neodvážili volať z domu. C. Everett Koop, vedúci rezortu zdravotníctva, označil „epidémiu“ týrania za hlavný zdravotný problém národa a poukázal na náklady na nemocničnú pohotovostnú službu, zdravotnú starostlivosť a zariadenia duševného zdravia. Zopár znepokojených legislatívcov a trestnoprávnych činiteľov, ktorí nestíhali stavať dosť väzníc pre násilníckych Američanov, si zrazu všimlo, že mnohí násilnícki väzni boli kedysi deťmi v rodinách, kde panovalo násilie. Je možné, že ich násilie, ako predpokladali poradkyne týraných žien, je ďalšou nesmiernou cenou za násilie v „súkromí“, ktorú platí verejnosť?
Čelní predstavitelia miest a obcí sa prebudili, keď ženy podali skupinovú žalobu proti polícii a rodinným súdom. Niektoré policajné oddelenia, ktoré sa najprv sťažovali, že ich hlásenia o „rušení spolunažívania“ oberajú o čas, prehodnotili svoje stanovisko, keď ich týrané ženy alebo ich pozostalí súdili za neschopnosť ochrániť obete násilia v „súkromí“. Znepokojené poisťovacie spoločnosti prehodnotili svoje služby pre obce, kde násilníkov nezadržali, a teda nechránili týrané ženy a deti. Zákonodarné zbory niektorých štátov, čeliac vyhliadke, že v dôsledku súdnych stíhaní pre „zanedbanie ochrany“ mestské pokladnice vyschnú, nariadili povinné zadržanie útočníka na území štátu a prijali zákony o jeho súdnom stíhaní. A keď raz týrané ženy vedeli, že ak zavolajú na políciu, dostanú pomoc, počet volaní prudko vzrástol, čo spôsobilo kopu starostí polícii, ekonomickým stratégom a daňovým poplatníkom. Rok predtým, ako nové zákony štátu Connecticut ustanovili povinnosť polície zadržať násilníkov a dať týranej žene tlačenú informáciu o jej právach a dostupných sociálnych službách, poradkyne žien identifikovali 14 000 týraných žien. Po prijatí zákonov počet identifikovaných týraných žien vyskočil na viac ako 30 000. A ďalší príklad: prvý rok po tom, ako policajné oddelenie v San Franciscu podľa novej stratégie začalo zadržiavať páchateľov násilia v rodine, počet zadržaní narástol o 60 %, pričom polícia strávila zaznamenávaním prípadov dvakrát toľko času ako predtým; po troch rokoch počet záznamov o vážnych „domácich hádkach“ (zákernom prepadnutí) prekročil 123 %. Nedalo sa to nijako obísť: v priebehu desaťročia sa „násilie v súkromí“ stalo reálnym problémom spoločnosti.
Hnutie bitých žien nevzniklo na základe abstraktnej teórie, ale v dôsledku bezprostrednej potreby. Znepokojení politici sa ním začali zaoberať prevažne z politických a ekonomických dôvodov, nie v úsilí o spravodlivosť. Preto sme sa ocitli v situácii, že sociálna akcia predchádza premisu, z ktorej by mala vychádzať; konkrétne, že všetky ženy majú právo žiť bez telesného ubližovania. Už nestačí ponúknuť niektorým viktimizovaným ženám bezpečie a súcit, tak ako by nestačilo ponúknuť Rose Parks predné sedadlo v autobuse bez uznania princípu sociálnej rovnosti. Keď uznáme princíp, všetko ostatné sa napraví. V súvislosti so ženami sa v Spojených štátoch tento princíp doteraz neuznáva.
Tak sa stáva, že hoci trváme na svojom presvedčení, že keď muž bije ženu, robí zle, niekedy sme náchylní ospravedlňovať takých mužov a poukazovať na okolnosti, ktoré naznačujú, že viniť treba ženu. Verejnú mienku do značnej miery ovplyvňuje freudovská psychoanalýza a tradičné chápanie muža ako drsného chlapa, ktoré zapĺňa naše myslenie prefabrikovanými frázami, čím zbavuje páchateľa viny a zvaľuje ju na obeť. Chápeme, že bol v „strese“, takom či onakom, zatiaľ čo ona ho ničila, bola chladná, vyzývavá, ničila samu seba, bola hysterická, masochistická a pokojne mohla od neho odísť. Hoci mnohí dnes v princípe súhlasíme, že udrieť ženu je zlé, zdá sa, že mnohí z nás sú presvedčení, že za určitých podmienok sa tomu nedá vyhnúť. A tie podmienky sú také pružné, že obviňujeme takmer každú jednu týranú ženu. Na to, aby sme ju podozrievali, väčšinou stačí už len skutočnosť, že tam bola. Či týrané ženy obviňujeme, alebo ich ľutujeme, sme náchylní rozmýšľať o nich ako o nejakej skupine vydedenkýň, ako o prostitútkach, ktoré sa pre nejakú zvláštnu zvrátenosť vo svojej rodine alebo svojej osobnosti zjavne rozhodli žiť abnormálne a nebezpečne. (Napokon, myslíme si, veď mohla odísť.)
Týrané ženy vedia, ako sa na ne díva verejnosť, a tak často mlčia, lebo sa hanbia a boja sa, že ostatní budú obviňovať ich, preto pôsobia dojmom, že sa podvolili násiliu. Ak sa však zdá, že týraná žena je spoluvinníčka, to isté potom možno povedať aj o nás; v jednom prípade ospravedlňujeme násilníka, v druhom prípade zasa obviňujeme obeť, takže vlastne schvaľujeme násilie. Možno sa potom čudovať, že týranie pokračuje?

V uvažovaní o týraných ženách nám bránia niektoré zhubné predstavy. Po prvé, panuje všeobecné presvedčenie, že ak týraná žena hľadá pomoc v práve, dostane ju; skutočnosť je však taká, že zákony samy prispievajú k týraniu, ktoré podstupuje. Po druhé, je tu všeobecná neznalosť skutočnej povahy a závažnosti týrania. Po tretie, v bežných predstavách sa sex, hnev, agresívnosť a násilie miešajú dovedna. A nakoniec, čo je azda najzávažnejšie, pretrváva tendencia obviňovať obete za „ich“ problémy. Týmito prekážkami v uvažovaní a konaní sa zaoberám v prvých piatich kapitolách tejto knihy. Potom v úvahe o reakcii verejnosti na neslávne známy prípad viktimizácie Heddy Nussbaum ukazujem, ako sa tieto zhubné predstavy spájajú na úkor všetkých žien.
O Hedde Nussbaum, ako aj o týraní vo všeobecnosti, sa stále diskutuje – tak veľmi, že možno cítime, že vieme o ňom oveľa viac, ako by sme chceli vedieť. Dá sa o ňom povedať ešte niečo nové? Jej prípad som si však zvolila presne preto, že tak veľa sa už o ňom povedalo a napísalo. Ako extrémny prípad týrania ženy a vraždy dieťaťa stavia do iného svetla tie problémy, ktorým denno-denne čelia milióny žien a detí. A čo je ešte dôležitejšie, slúži ako akýsi druh Rorschachovho testu na zhodnotenie nálad doby, pretože mal takú búrlivú verejnú odozvu. V príbehu Heddy Nussbaum a v reakcii verejnosti naň sa jasne prejavili tradičné stereotypy, ktoré nám bránia účinne konať proti násiliu páchanému na ženách, aj keď si to tak veľmi prajeme.
Nakoniec ponúknem niekoľko podnetov, ako možno inak rozmýšľať a účinnejšie konať pri ochrane žien a detí a ich práv. Prichádza mi na um, že sme si zvykli zanedbávať tento problém, tak ako si za čias Reagana a Busha vláda zvykla zanedbávať zdravie a všeobecné blaho obrovskej väčšiny našich obyvateľov. Programy na pomoc týraným ženám a deťom, ako aj mnohé iné sociálne programy sa redukovali alebo úplne zrušili. Keďže sa toľkým Američanom a Američankám upiera naplnenie základných životných potrieb, akými sú práca, bývanie, vzdelanie alebo základná zdravotná starostlivosť, neprekvapuje, že sa prehliadajú aj týrané ženy a deti. Zdá sa, že na násilie páchané na ženách niekedy zabúdajú aj feministky; zatiaľ čo Marilyn French v práci The War Against Women (Vojna proti ženám) nebojácne dokumentuje násilie páchané na ženách na celom svete, dva feministické bestsellery z rokov 1991 až 1992 Backlash (Spätný úder) Susan Faludi a Revolution from Within (Revolúcia znútra) Glorie Steinem sa o ňom sotva zmieňujú, možno preto, že hrozba násilia páchaného na ženách je teraz taká rozšírená, ako keby bola súčasťou vzduchu, ktorý dýchame. Ale presne tak ako chudoba a bezdomovstvo tu nemusia ostať navždy, nesmieme trpieť ani násilie, ktoré páchajú muži na ženách.
Za posledných pätnásť rokov som robila rozhovory so stovkami žien, na ktorých muži páchali násilie, so ženami zo všetkých kútov tejto krajiny. Sú ich milióny – v každej oblasti života, na každej ulici, na každom pracovisku, v každom kostole či synagóge. Niektoré z nich poznáte, hoci je dosť možné, že o tom neviete. Nie je to téma, o ktorej by žena začala hovoriť, keďže vie, že sme náchylní pohŕdať ňou, lebo si myslíme, že žene vyhovuje násilie, ktoré prežíva, ba dokonca že si možno vymýšľa.
To, čo mi o svojom živote porozprávali obete týrania v rodine, odkrýva dlhý príbeh násilia, ktoré páchajú muži na ženách a ktoré sa vymyká akýmkoľvek predstavám. Ich zážitky ma prinútili znovu rozmýšľať o násilí, ktoré u žien narušilo chápanie takých bežných pojmov, akými sú láska, rodina či domov. A zanechali pretrvávajúci dojem zo žien, ktoré aj v najzúfalejšej, najstrašnejšej situácii vedia čakať, bojovať, odísť, smiať sa ako tie, čo sa smejú naposledy, začať odznova; žien veľmi inteligentných, dômyselných, milujúcich, so zdravým rozumom, humorom a veľkou silou; žien, ktorých príbehy lámu srdce a často sú odpudivé, no zároveň motivujúce. Žien, ktorých život – tak ako aj môj – poznačilo a navždy zmenilo násilie.
V jednej z prvých anglických prác o násilí v súkromí, ktorá vyšla v Anglicku pred viac ako storočím, Frances Power Cobbe vyrozprávala „hororové príbehy“ o týraní manželiek a apelovala na dobrých a pravých Angličanov, na slušnosť ako ich základnú črtu, aby napravili toto zlo. Aj ja vyrozprávam v tejto knihe niekoľko „hororových príbehov“, v tom istom duchu, no možno s menším optimizmom. Mnohé ženy sa samy oslobodili od násilia a ich príbehy sú jednak inšpiráciou pre iné ženy, a zároveň obžalobou spoločnosti, ktorá im nevedela pomôcť. Mnohé ženy však jednoducho neprežijú. Zlo, o ktorom písala Frances Power Cobbe, sa nám doteraz nepodarilo odstrániť. Ale budeme sa o to pokúšať naďalej.
(...)

Prečo neodíde?

Keď sa znovu pozrieme na fakty – každý rok sú týrané milióny žien, každých pár sekúnd je nejaká žena zbitá, každý rok sú zavraždené tisícky žien, pričom ich vraždia muži, ktorí s nimi žijú – a keď vezmeme do úvahy, aké dôležité je právo žiť bez ubližovania, potom je tu očividná ďalšia otázka: Prečo sa toto násilie ešte nezastavilo? Každá rozumná osoba sa musí spytovať: „Čo môžeme urobiť, aby sme predišli násiliu?“
No ukazuje sa, že toto nie otázka, ktorú si kladú rozumní ľudia. Namiesto toho sa pýtame: Prečo neodíde?
Zoberte si napríklad Dana Rathera. V roku 1988 robil rozhovor pre show CBS 48 hodín s Tracey Thurman v jej kuchyni v Torringtone v štáte Connecticut. Charles Thurman, ktorého odsúdili na dvadsať rokov odňatia slobody za pokus o vraždu Tracey, mohol byť v roku 1990 podmienečne prepustený a Tracey Thurman vysvetľovala Ratherovi, aké pocity v nej vyvoláva možnosť, že sa Charles Thurman dostane na slobodu. „Viem, že sa chystá ísť za mnou, a mám z toho strach,“ povedala mu. „A bojím sa, keď si pomyslím, že budem musieť žiť tak, ako som žila osem mesiacov, keď som sa usilovala od neho odísť. Mám na mysli nervové vypätie; nedovolila som svojmu dieťaťu ísť von... pre jeho vlastnú bezpečnosť. A viem, že jedného dňa budem nútená prežívať zasa to isté. Dúfam, že tu tentoraz budú načas a dokážu ma ochrániť. Dúfam. Ale viem, že on sa už rozhodol, viem, že to vyhlásil rovno v súdnej sieni a jeho otec na svedeckej lavici povedal, že Charles povedal, že svoje dielo dokončí. Charles viackrát vyhlásil, že obaja nemôžeme žiť na tomto svete, a on nie je ten, ktorý by sa z neho chystal odísť. Najväčší strach mám však z toho, že raz ublíži môjmu dieťaťu. Z toho mám hrôzu. Už len samo pomyslenie... Ak by sa raz ku mne dostal, radšej by som ho – teda, potom by som to ukončila, lebo by som už takú bitku nevydržala. Viete, čo mám na mysli – už by ma nemohol väčšmi zmrzačiť.“
Od tohto interview sa Tracey Thurman naučila žiť v strachu, pretože Bucka Thurmana prepustili na slobodu v apríli 1991 potom, ako si odsedel sedem rokov a desať mesiacov z dvadsaťročného trestu odňatia slobody. Dostal päťročnú podmienku s prísnym dozorom. Jeho rodičovské práva boli obmedzené. Tracey Thurman, ktorá doteraz žije v Torringtone, sa stala nástojčivým a zreteľným hlasom za týrané ženy v Connecticute, ale už nemôže cestovať po krajine tak slobodne, ako keď bol Buck za mrežami. Tracey Thurman svedčila pred Senátnym výborom pre súdnictvo v decembri 1990 v prospech navrhovaného Zákona o eliminácii násilia páchaného na ženách: „V dôsledku toho, čo všetko som s ním zažila, viem, že sa chystá nájsť si ma.“ Teraz musí Tracey Thurman Motuzick so svojím druhým manželom a synom denno-denne myslieť na svoju bezpečnosť.
Keď však Dan Rather robil rozhovor s Tracey Thurman, dal jej návrh, ktorý, ako si zrejme myslel, by napadol tisíckam jeho divákov. „Prečo sa nepresťahujete?“ opýtal sa. „Prečo neodídete niekam ďaleko?“
Známa otázka. Prečo táto zmrzačená žena, ktorú televízni diváci pozorovali pri fyzioterapii a pri takmer nezvládnuteľnej úlohe prípravy omelety, jednoducho neodíde? Prečo nezoberie svojho syna a jednoducho neodíde?
Tracey Thurman má na to odpoveď. Povedala: „Prečo by som mala odísť? Viete... vyrástla som tu... Mám tu rodinu, mám sa tu na koho obrátiť o pomoc... Môžem ísť do iného štátu, no aj keby som bola trebárs na Havaji a dozvedela by som sa, že je vonku, svojho syna by som nepustila ani na krok. Jednoducho, bola by som vystrašená na smrť. Ak ma naozaj tak strašne chce dostať – je to príšerne morbídne –, ale ak to tak strašne chce, ak sa tak rozhodol, nájde ma, nech by som odišla kamkoľvek. A cítim, že torringtonská polícia to nechce znovu zbabrať. Nechcú vyzerať tak, ako vyzerali prvýkrát.“
Lenže v mysli, samozrejme, zostáva otázka, a nie jasná, rozvážna odpoveď. Tá otázka naznačuje, že Tracey Thurman má svoj život vo svojich rukách, že násilie páchané mužom, za ktorého sa kedysi vydala a ktorého opustila, je jej problém a ona je zaň zodpovedná. Čo znamená „odísť“? Ako ďaleko musí žena ísť? A koľkokrát?
Napriek nesmiernym úspechom hnutia bitých žien za posledných pätnásť rokov osoby, ktoré sa usilujú zastaviť násilie páchané na ženách – zabezpečujú linky dôvery, ženské domy a centrá právnej pomoci, vyvíjajú tlak, aby sa uplatňovalo právo a trestné súdy pristupovali k problému zodpovedne, lobujú za právnu reformu – vedia, že keď bude v Spojených štátoch nejaká žena zasa bitá (čo sa stane približne do dvanásť sekúnd), len zopár ľudí sa spýta: Čo je tomu chlapovi? Prečo si myslí, že si to môže dovoliť? Zbláznil sa? Zadržala ho polícia? Je vo väzbe? Kedy ho postavia pred súd? Je pravdepodobné, že dostane prísny trest? Má žena dostatočnú policajnú ochranu? Deti sú zabezpečené? Dali ho súdne vysťahovať z domu? Nepotrebuje tá žena ešte nejakú inú pomoc? Lekársku alebo právnu? Nové bývanie? Dočasnú finančnú podporu? Podporu na dieťa?
Nie, ako prvá a často jediná sa ľuďom vynorí v mysli otázka: Prečo neodíde?
Táto otázka, ktorú, ako sa zdá, si nevieme prestať klásť, v skutočnosti nie je otázka. Nevolá po odpovedi – vynáša súd. Mystifikuje. Mení obrovský spoločenský problém na osobnú záležitosť, a zároveň zvaľuje zodpovednosť na obeť. Zastiera mimoriadnu závažnosť násilia páchaného na ženách, ako aj významné úspechy hnutia proti nemu. Podsúva naraz dve myšlienky, a obe nesprávne: že pomoc je pre všetky obete, ktoré si ju zaslúžia (to sú takpovediac obete, ktoré odídu), ľahko dostupná a že táto obeť medzi ne nepatrí.
Táto otázka je taká nástojčivá a zaslepujúca, že sa vždy nájde niekto, kto sa na ňu pokúša odpovedať. Odpoveď je však len zriedka tou jednoduchou pravdou, ktorú nájdete v príbehoch kedysi týraných žien: Žena odíde. Práve odchádza. Odišla. Nie, táto otázka je taká zavádzajúca, že niekto sa vždy usiluje vysvetliť, prečo neodchádza, dokonca aj potom, keď už odišla.
(…)