Aká je situácia v oblasti sexuálnych a reprodukčných práv na Slovensku?

Vyberáme z výskumných správ

Verejnú diskusiu o sexuálnych a reprodukčných právach na Slovensku do veľkej miery formujú tí aktéri, ktorí sa ich snažia obmedzovať. Aj preto sa vytvára dojem, že najvážnejším problémom v tejto oblasti sú snahy legislatívne obmedzovať prístup k interrupciám. Je to však tak? Kto si (ne)môže dovoliť antikoncepciu, aký je v skutočnosti prístup k umelému prerušeniu tehotenstva a čo zažívajú ženy pri pôrodoch? Vyberáme z výskumných správ.

 

O prístupe k antikoncepcii

 

1892

Vypočítaná nespravodlivosť. Zlyhávanie Slovenskej republiky v zabezpečovaní prístupu k antikoncepčným prostriedkom. (2011) Bratislava: Centrum pre reprodukčné práva, Možnosť voľby, Občan, demokracia a zodpovednosť.

 

Vyberáme zo zistení výskumu (s. 8 – 9):

 

Ženy a dospievajúce dievčatá sa na Slovensku v prístupe k moderným antikoncepčným prostriedkom a informáciám o antikoncepcii stretávajú s početnými prekážkami. Keďže antikoncepčné prostriedky nie sú uhrádzané z verejného zdravotného poistenia, ich používateľky musia uhradiť plnú cenu z vlastných prostriedkov. Niektoré ženy a dospievajúce dievčatá, najmä tie, ktoré sú najviac ohrozené, napríklad ženy s nízkym príjmom či ženy žijúce v násilných vzťahoch, nemajú prostriedky na ich úhradu. Iné sa musia pre vysokú cenu hormonálnej antikoncepcie uchýliť k typom nižšej kvality, a tie pre ne nemusia byť najvhodnejšie, prípadne sú nútené vystačiť si s nespoľahlivými tradičnými metódami plánovaného rodičovstva, ako je napr. coitus interruptus (prerušovaná súlož).

(...)

Ďalším faktorom, ktorý bráni ženám a dospievajúcim dievčatám v prístupe k moderným antikoncepčným prostriedkom, je nedostatok presných, nestranných a komplexných informácií o metódach plánovaného rodičovstva. V mnohých školách sexuálna výchova buď úplne chýba, alebo je nepostačujúca, sústreďuje sa iba na informácie o reprodukčných orgánoch a je ovplyvnená náboženským názorom učiteliek a učiteľov alebo prevádzkovateľov škôl. Oficiálni predstavitelia katolíckej cirkvi, ktorí v slovenskej politike a spoločnosti zohrávajú dôležitú úlohu, aktívne vyjadrujú svoj postoj proti používaniu moderných antikoncepčných prostriedkov a presadzujú tradičné metódy plánovaného rodičovstva, napríklad periodickú abstinenciu, pričom tieto metódy sú veľakrát neúčinné. Gynekológom a gynekologičkám často chýba čas či ochota náležite prediskutovať možnosti antikoncepcie so svojimi pacientkami. Vzhľadom na to dochádza vo veľkej miere k rôznym deformáciám v názoroch a vytvárajú sa mýty o vedľajších účinkoch antikoncepcie, čo ženy odrádza od jej užívania.

1891

 

 

 

O sexuálnej výchove

 

1893

Ostertágová, A., Horná, D. a Mesochoritisová, A. (2001). Sexuálna výchova – sondy do možnosti zlepšenia jej výučby v Slovenskej republike. Možnosť voľby. 

 

Vyberáme z hlavných zistení (s. 53 – 54):

 

Po prvé, žiačkam a žiakom v školách na Slovensku sa pravdepodobne dostáva vzdelávanie v oblasti sexuality vo výrazne rôznom rozsahu aj kvalite. Výsledky naznačujú, že učiteľky a učitelia v tejto oblasti nedostávajú systematickú podporu – naše respondentky informovali o nedostatočnej príprave na výučbu tém súvisiacich so SV na vysokej škole, nedostatočnej ponuke programov ďalšieho vzdelávania, ako aj o chýbajúcich učebných materiáloch, ktoré by mohli priamo pri výučbe využiť. Možno teda predpokladať, že rozsah aj kvalita vzdelávacieho obsahu v oblasti tém súvisiacich so SV bude v školách do veľkej závisieť od individuálneho nastavenia a snahy vyučujúcich.

Naše respondentky si vzdelávacie materiály vyhľadávali väčšinou svojpomocne, pričom učebnice jednotlivých predmetov podľa ich slov slúžili ako základ, ktorý však nepokrýva všetky témy, ktoré by podľa nich bolo potrebné prebrať. Pokiaľ teda učiteľka či učiteľ nemá záujem prebrať tieto témy alebo nemá kapacity dohľadávať si rozširujúci obsah, k žiačkam a žiakom sa nemusia dostať adekvátne poznatky v oblasti sexuality. No aj v prípade, že učiteľka či učiteľ má záujem a kapacitu vyučovať témy súvisiace so SV, vo vzťahu k chýbajúcemu jasnému ukotveniu základnej poznatkovej bázy a kvalitne spracovaných východiskových učebných materiálov vznikajú pochybnosti o tom, či je voľne dostupný vzdelávací obsah (napr. videá) didakticky, metodicky či obsahovo adekvátny.

Okrem individuálneho nastavenia vyučujúcich môže kvalitu a rozsah výučby v oblasti SV ovplyvňovať aj prístup školy. Keďže výchova k manželstvu a rodičovstvu je prierezová téma, ktorá sa preberá v rámci rôznych predmetov, na zabezpečenie kvalitného a najmä koherentného vzdelávania je potrebné, aby sa učiteľky a učitelia týchto predmetov aktívne koordinovali. Zatiaľ čo v niektorých školách koordinácia podľa našich zistení skutočne prebieha, v iných školách môže byť problematická alebo k nej dokonca nemusí vôbec dochádzať. Vzdelávacie možnosti žiakov a žiačok závisia aj od ochoty a možností škôl zapájať do výučby externé subjekty (napr. organizácia besied či prednášok), ako aj od kvality vzdelávania, ktoré tieto subjekty poskytujú. Niektoré respondentky informovali o finančnej či geografickej nedostupnosti takýchto aktérov, iné údaje naznačujú, že do škôl môžu vstupovať aj aktéri, u ktorých nemožno spoľahlivo garantovať adekvátnu odbornosť. Jedna z respondentiek napríklad nevedela presne identifikovať ani to, kto takéto vzdelávanie v škole poskytuje, vyučujúce často nie sú účastné týchto aktivít a jedna z respondentiek informovala aj o skúsenosti s problematickým obsahom, ktorý sa žiačkam a žiakom v rámci takejto aktivity sprostredkoval.

Po druhé, na výučbu tém súvisiacich so SV nie je podľa našich respondentiek v vyhradený dostatočný priestor. V školách, kde sa vyučujú vo vyššej dotácii predmety, ktorých súčasťou je VMR, je možné tento problém čiastočne eliminovať úpravou učebných osnov. To, či si učiteľka alebo učiteľ tematické plány upraví a vytvorí v rámci svojho predmetu dostatočný priestor aj na výučbu tém súvisiacich so SV, však opäť závisí od jej či jeho záujmu zakomponovať témy SV do vzdelávania. Významným systémovým problémom je, že v niektorých školách najmä v stredných školách s praktickým vyučovaním – úplne chýbajú predmety, ktorých súčasťou je prierezová téma VMR, alebo je dotácia pre tieto predmety výrazne redukovaná. V týchto školách sa pritom vo zvýšenej miere vzdelávajú žiačky a žiaci zo sociálne znevýhodneného prostredia (Bednárik, 2020), pre ktorých môže byť dostupnosť objektívnych a relevantných informácií ešte problematickejšia. V dôsledku toho môže dochádzať k výrazným rozdielom v objeme informácií, ktoré deti a mladí ľudia v tejto oblasti počas vzdelávania dostávajú.

Problematickým aspektom pri zabezpečovaní dostatočného priestoru na výučbu tém súvisiacich so SV môže byť aj konkurencia s inými predmetmi či prierezovými témami. Hoci školy majú možnosť vytvoriť za účelom výučby prierezovej témy VMR samostatný predmet alebo posilniť predmety, ktorých súčasťou je VMR v rámci tzv. disponibilných hodín, podľa viacerých respondentiek sa pri navyšovaní dotácie vyučovacích hodín môžu uprednostňovať najmä akademické predmety (matematika a slovenský jazyk). Prierezovej téme VMR môžu dokonca konkurovať iné prierezové témy ako multikultúrna či enviromentálna výchova alebo iné preventívne aktivity, napr. v oblasti drogovej prevencie a podobne.

 

1894

 

 

 

O prístupe k interrupciám

 

 

1904

Holubová, B., Mesochoritisová, A. a Jójárt, P. (2021). Dostupnosť služieb reprodukčného zdravia na Slovensku. Správa o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Možnosť voľby. 

 

Vyberáme hlavné zistenia (s. 7 – 9):

 

Informačná dostupnosť

Dostupnosť informácií o poskytovaní, postupoch a poplatkoch za bezpečnú interrupciu je nízka. Na Slovensku neexistuje pre verejnosť dostupný kompletný a aktuálny zoznam zariadení, ktoré poskytujú legálnu interrupciu na žiadosť ženy

30% zo všetkých 66 zmapovaných webových stránok zdravotníckych zariadení uvádza, že poskytujú umelé prerušenie tehotenstva, pri preverovaní informácií však mohlo ísť iba o interrupciu zo zdravotných dôvodov, alebo informácia už nebola aktuálna.

V jednej tretine (34%) mapovaných zariadení boli informácie o interrupcii uvedené iba nepriamo, cez cenník zdravotných výkonov, čo však nezaručuje jej poskytovanie. Jedna pätina zariadení (20%) nemala uvedenú žiadnu informáciu o poskytovaní legálnej a bezpečnej interrupcie.

Priame telefonické kontaktovanie zdravotníckeho zariadenia za účelom podstúpenia legálnej interrupcie je problematické vzhľadom na časové obmedzenia. V 12% prípadov sa podarilo skontaktovať až na 3. volanie v priebehu 2 týždňov a v 16% sa nepodarilo skontaktovať vôbec.

Automaticky a chybne sa predpokladá, že informácie o zariadeniach, ktoré poskytujú legálnu interrupciu, sú v danom regióne alebo spádovej oblasti známe, alebo že presné informácie má/má mať zmluvný gynekológ. Niektoré ženy však nemajú zmluvného gynekológa (z rôznych dôvodov) a kontaktujú priamo ústavné zariadenie alebo jednodňovú zdravotnú starostlivosť.

Komplexné informácie o postupe pri interrupcii boli uvedené na weboch poskytovateľov iba zriedkavo. Väčšinou išlo o všeobecné informácie vzťahujúce sa na hospitalizáciu alebo pôrod. Na základe telefonického dopytovania boli ženám poskytnuté stručné informácie o postupe interrupcie, ale aj odmietnutie a odkaz na osobné stretnutie.

Cena za interrupciu je uvedená väčšinou v cenníkoch aj vďaka tomu, že zverejnenie cenníkov je povinnosťou poskytovateľa. Tie sú však niekedy ťažko dostupné a neprehľadné.

Fyzická a geografická dostupnosť

Na určenie počtu poskytovateľov legálnej a bezpečnej interrupcie sme vyhodnotili všetky zdroje dát získané použitými metódami; konzistentnosť a spoľahlivosť dát je však nízka. Celkovo sme do analýzy zaradili 70 zariadení; zoznam však nie je úplný.

Zo 70 mapovaných zariadení 43% poskytuje legálnu interrupciu na žiadosť ženy, 34% odmieta poskytovať legálnu interrupciu a v 23% to nemožno určiť pre nedostatok alebo nekonzistentnosť informácií o danom zariadení.

Výskum ukázal, že v niektorých krajoch väčšina mapovaných zariadení odmieta poskytovať legálnu interrupciu a ženy musia (opakovane) cestovať viac ako 100 km do najbližšieho zaradenia, ktoré interrupciu poskytuje.

Problematický je hlavne Prešovský kraj, kde z 11 mapovaných zariadení, až 8 zariadení interrupciu odmieta poskytovať.

Otázne sú aj Banskobystrický a Trnavský kraj, kde je informačná dostupnosť o poskytovaní interrupcie mimoriadne nízka.

Neschopnosť zabezpečiť dôvernosť informácií a stigmatizácia interrupcií núti ženy vyhľadať vzdialenejšie zdravotné zariadenie.

Navyše sa ukazuje, že sieť poskytovateľov je pomerne „riedka“ a jedno zariadenie slúži pre vysoký počet obyvateľov. Ak v pripravovanej optimalizácií nemocníc zanikne viacero ústavných zariadení a zariadení jednodňovej zdravotnej starostlivosti so špecializáciou v gynekológii, fyzická a geografická dostupnosť výkonu interrupcie na žiadosť ženy sa môže ešte viac zhoršiť.

Dostupnosť legálnej interrupcie je významne ovplyvnená odmietaním poskytnúť interrupciu, pričom toto odmietanie je uplatňované inštitucionálne, t. j. interrupciu odmieta poskytnúť celé zariadenie. Takýchto zariadení je na Slovensku 26. Z toho 27% uvádza ako dôvod odmietania poskytnúť interrupciu náboženské alebo osobné presvedčenie, 19% to odmieta na základe rozhodnutia vedenia/personálu, 23% zariadení odmietlo povedať dôvod, 8% odmietlo poskytnúť interrupciu z dôvodu COVIDU a 23% uviedlo iný dôvod, napr. už nemajú gynekológa, robia interrupcie iba zo zdravotných dôvodov a pod.

Jeden z uvádzaných dôvodov bolo aj odmietnutie poskytnúť legálnu interrupciu z dôvodu zmluvy o dodávke služieb praktickej výučby, objednaných katolíckymi či kresťanstvo presadzujúcimi univerzitami. V predmetných zmluvách sa však takéto ustanovenie nenachádzalo.

Individuálne odmietanie poskytovať interrupciu alebo iné služby reprodukčného zdravia je časté a jeho tolerancia pomerne vysoká, je vnímané ako nárokovateľné. Zároveň však zazneli aj nesúhlasiace hlasy zo strany gynekológov, že “ Ak má niekto problém vykonávať časť povinností vyplývajúcich z daného oboru, má ísť robiť iný odbor.”

Informácie o iných zariadeniach, ktoré interrupciu neodmietajú poskytovať, boli volajúcim ženám čiastočne poskytnuté, ale nie vždy boli konkrétne alebo aktuálne.

Finančná dostupnosť

Stanovená maximálna a konečná cena za interrupciu 248,95 Eur nariadením Ministerstva zdravotníctva sa nie vždy dodržiava. Často chýbajú informácie o tom, čo je v cene zahrnuté.

Na základe zmapovaných informácií sme odhadli dodatočné, skryté poplatky za zdravotný výkon interrupcie a stanovili sme priemernú cenu s dodatočnými poplatkami. Odhadovaná priemerná celková cena za legálnu interrupciu s dodatočnými poplatkami je 414 Eur.

Prepočítali sme odhadovanú priemernú cenu za legálnu interrupciu s dodatočným poplatkami ako podiel disponibilného mesačného priemerného príjmu relevantných skupín jednotlivcov a domácností. Odhadovaná cena s poplatkami tvorí 58% z mesačného disponibilného príjmu jednočlennej domácnosti; 62% disponibilného príjmu domácnosti s dvomi dospelými a 2 závislými deťmi (EU-SILC, 2019); 48% priemernej nominálnej hrubej mzdy mladých žien vo veku 20 – 24 rokov (VZŠM, 2019).

Kvalita poskytovanej legálnej interrupcie

Zaznieva silný a takmer jednotný hlas z odbornej obce o zastaranosti chirurgickej interrupcie a volanie po zavedení medikamentóznej interrupcie.

Chirurgická metóda je vnímaná ako zastaraná, nie v súlade s najnovšími poznatkami vedy. Medikamentóznu interrupciu považujú gynekológovia za štandard a bežnú vo svete, a odbornej obci významne chýba.

Opakované snahy o úpravu legislatívy súvisiacej s poskytovaním interrupcie vnímajú gynekológovia a gynekologičky ako politikárčenie a vytĺkanie politického kapitálu bez odborníkov a odborníčok, nie ako snahu zlepšiť reprodukčné práva žien.

 

 

O pôrodnej starostlivosti

 

 

1906

Debrecéniová, J. (ed., 2015) Ženy - matky – telá I. Ľudské práva žien pri pôrodnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach na Slovensku. Občan, demokracia a zodpovednosť.

 

Vyberáme zo záveru (s. 168):

 

Možno zhrnúť, že porušenia sa týkajú všetkých ľudských práv, ktoré sú pri pôrodoch dotknuté, a že porušujúcimi subjektmi sú jednotliví zdravotnícki pracovníci a pracovníčky, zdravotnícke zariadenia, ale aj štát (v prípade nášho monitoringu priamo reprezentovaný ministerstvom zdravotníctva, najmä vo vzťahu k jeho regulačným, koordinačným a kontrolným zodpovednostiam). Znepokojenie vyvolávajú aj pomerne výrazné rozdiely medzi odbornými zdravotníckymi štandardmi, ktoré sú všeobecne akceptované na medzinárodnej úrovni, a zaužívanou praxou v mnohých zdravotníckych zariadeniach na Slovensku. Toto znepokojenie sa ešte posilňuje v spojení so skutočnosťou, že pôrody pod vedením lekárov a lekárok v nemocniciach, ako relatívne uzavretých inštitucionálnych systémoch, sú prakticky jedinou možnosťou, ako ženy môžu rodiť svoje deti a mať pritom poskytovanú štátom garantovanú zdravotnú starostlivosť.

 

1907

 

 

 

1896

Debrecéniová, J. (ed. 2016). Ženy – matky – telá II. Systémové aspekty porušovania ľudských práv žien pri pôrodnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach na Slovensku. Občan, demokracia a zodpovednosť.

 

Vyberáme zo záverečného zhrnutia (s. 228 – 236):

 

Informovaný súhlas, komunikácia a rešpekt

Z rozhovorov s personálom, ale aj so ženami vyplynulo, že pôrod v nemocničnom zariadení akoby implicitne predpokladal prispôsobenie sa pravidlám inštitúcie zo strany rodiacich žien. Nerovnováha moci v neprospech žien je posilňovaná tým, že lekári, lekárky a pôrodné asistentky disponujú odbornými vedomosťami a skúsenosťami a že nemocnica je prostredím, ktoré dôverne poznajú, ktorého pravidlá a chod sami určujú alebo ovplyvňujú. Kým teda pôrod je pre zdravotnícky personál rutinnou záležitosťou, ktorá sa nijako nedotýka ich osobného fyzického a často ani duševného prežívania, pre ženy je kľúčovou životnou a intímnou udalosťou prebiehajúcou v cudzom, sterilnom a často aj nekomfortnom prostredí a za účasti cudzích a väčšinou aj neznámych ľudí, od ktorých sú rodiace ženy závislé. Mnohé ženy navyše vkladajú zdravotníckemu personálu do rúk svoju plnú dôveru.

V reflexii zdravotníkov a zdravotníčok bol informovaný súhlas vnímaný len ako formálne vyjadrenie súhlasu s navrhovanými postupmi, ktoré bolo často redukované len na získanie podpisu na predtlačenom formulári. Z konceptu formulára informovaného súhlasu a jeho uplatňovania v slovenských pôrodniciach je navyše zrejmé, že je primárne koncipovaný ako „súhlas“ rodiacich žien so zaužívanými postupmi uplatňovanými v pôrodniciach. Podpis formulára sa automaticky očakáva. V žiadnom z rozhovorov sa nevyskytol prípad, že by rodiaca žena formulár nepodpísala, resp. že by bola zdravotníckym personálom informovaná o svojom práve formulár ako celok nepodpísať.

Spôsob, akým sú rodiacim ženám poskytované informácie, má najčastejšie podobu podávania strohej informácie, resp. oznamovania rozhodnutí personálu o tom, čo ide (u)robiť, avšak bez predpokladu, že na základe takto poskytovaných informácií sa rodiaca žena bude následne sama rozhodovať. V niektorých prípadoch absentovalo informovanie o vykonávaných zdravotníckych úkonoch úplne. Zdravotnícky personál navyše informovanie (o svojich rozhodnutiach) vnímal ako niečo, čo predstavuje akýsi „nadštandard“ či možnú pridanú hodnotu pre pôrody prebiehajúce bez komplikácií. Nedostatok času vyplývajúci z akútnej situácie, resp. nepredvídané situácie sa tak stali argumentmi a ospravedlneniami pre neinformovanie alebo neadekvátne informovanie žien. Zdravotnícky personál v rozhovoroch neuvádzal spôsoby, ako zabezpečiť právo žien na informácie a informovaný súhlas aj počas akútnych situácií.

Medzi závažné porušenia práva na informácie a informovaný súhlas patrila aj nevyváženosť poskytovaných informácií. Vyzdvihované boli pozitíva postupov, ktoré preferoval zdravotnícky personál, a riziká týchto postupov, resp. benefity iných postupov pre rodiace ženy boli zamlčované. Niektoré navrhované postupy neodrážali súčasné vedecké poznatky. Vyskytli sa aj prípady, keď personál získaval „súhlas“ manipuláciou alebo zastrašovaním, či dokonca prípady, keď zdravotnícky personál jednotlivé zákroky vykonal napriek vyslovenému nesúhlasu žien.

(...)

Ak rodiace ženy svoje priania týkajúce sa pôrodu komunikovali (písomne alebo ústne), boli tieto priania zdravotníckym personálom vnímané dvojako. Niektoré boli považované za „nadstavbu“, o ktorej bol zdravotnícky personál ochotný diskutovať, pričom ich prospešnosť je už pomerne známa a aspoň v teoretickej rovine akceptovaná. Patrili sem napríklad priania týkajúce sa prítomnosti sprevádzajúcej osoby pri pôrode, klystíru, holenia pubického ochlpenia alebo kontaktu koža na kožu medzi matkou a dieťaťom bezprostredne po pôrode. Avšak priania žien týkajúce sa iných, naoko viac „medicínskych“ intervencií (prianie pôrod neurýchľovať, vyhýbať sa rutinnému používaniu niektorých postupov ako napríklad aplikácia syntetického oxytocínu, nástrih hrádze, Kristellerova expresia/ tlak na fundus a pod.) boli zdravotníckym personálom reflektované problematicky a nerešpektujúco. Častou súčasťou reakcií personálu na tieto priania bola delegitimizácia žien a zosmiešňovanie ich požiadaviek.

(...)

Zdravotnícke postupy a štandardy v jednotlivých pôrodniciach

Na úrovni Slovenskej republiky v zásade neexistujú celonárodné štandardy poskytovania pôrodnej starostlivosti, ktoré by vzišli z diskusie všetkých strán zainteresovaných na poskytovaní pôrodnej starostlivosti a ktoré by sa opierali o medzinárodne akceptované štandardy a o medicínu založenú na dôkazoch (a takéto štandardy rovnako neexistujú ani na úrovni jednotlivých pôrodníckych zariadení). Nezanedbateľný vplyv na uplatňované postupy má prísne hierarchický systém, v ktorom postoj/presvedčenie, prípadne priamo príkaz vedúceho pracovníka môže ovplyvniť spôsob a mieru používania intervencií (napríklad prípad primára, ktorý stanovil mieru nástrihov u žien rodiacich po prvýkrát na 100 %). Tento stav posilňuje faktickú moc, ktorú majú vedúci predstavitelia (a vo veľmi malom množstve prípadov aj predstaviteľky) pôrodníckych oddelení či pôrodníckych kliník nad podobou poskytovanej zdravotnej starostlivosti. V tejto súvislosti je možné hovoriť až o „medicíne eminencií“ (tzv. eminence-based medicine) – t. j. medicíne založenej na presvedčeniach konkrétnych osôb, ktoré v rámci hierarchie, v ktorej pôsobia, určujú postupy poskytovania zdravotnej starostlivosti na svojich pracoviskách.

Na rutinné používanie niektorých praktík má vplyv i zvyk, teda to, ako sa niektoré úkony v minulosti „zvykli robiť“, v dôsledku čoho pretrvávajú dodnes i napriek existencii vedeckých dôkazov o ich nevhodnosti či škodlivosti.

 

Organizácia práce v pôrodnici a postavenie pôrodných asistentiek

Na Slovensku pôrodnú starostlivosť poskytovali pôvodne tiež ženy – pôrodné asistentky. Po socialistickej reforme zdravotníctva však bola postupne posilnená pozícia gynekológov, gynekologičiek, pôrodníkov a pôrodníčok. Dôsledkom toho sa stali pôrodné asistentky zdravotnými sestrami, ktoré sú v rámci zdravotníckej hierarchie podriadenými lekárom a lekárkam. Pôrodné asistentky sú lekárom a lekárkam fakticky podriadené aj v súčasnosti, a to bez ohľadu na dĺžku praxe na jednej alebo druhej strane.

Najmä niektoré pôrodné asistentky sa pozerali kriticky na svoju súčasnú pozíciu v rámci pracovného kolektívu. Svoju úlohu pri pôrode síce reflektovali ako asistujúcu – ale z toho pohľadu, že asistujú lekárom a nie priamo rodiacim ženám. Hoci formálne v zmysle legislatívy môžu pôrodné asistentky samostatne asistovať ženám pri fyziologických pôrodoch (vrátane pôrodov, pri ktorých sa vyžadujú epiziotómie), fakticky nemôžu asistovať rodiacim ženám aktívne samy, prípadne nemôžu zasiahnuť, keď s nejakým postupom lekára alebo lekárky nesúhlasia.

 

1899

 

 

 

1901

Debrecéniová, J. (ed., 2021). Pôrod – práva – pandémia. Monitorovacia správa o porušovaní ľudských práv žien pri poskytovaní pôrodnej starostlivosti počas pandémie ochorenia COVID-19 v zdravotníckych zariadeniach na Slovensku. Občan, demokracia a zodpovednosť. 

 

Vyberáme zo záverov vyplývajúcich z monitoringu (s. 43):

 

Vypuknutie pandémie ochorenia COVID-19 na Slovensku jednoznačne potvrdilo, že systém poskytovania pôrodnej starostlivosti v slovenských pôrodníckych zariadeniach nie je systémom, ktorý by bol založený na ľudských právach a ktorý by dôsledne vychádzal z najnovších vedeckých poznatkov a odzrkadľoval požiadavky medicíny založenej na dôkazoch. Skúsenosti z obdobia počiatočnej fázy pandémie zároveň potvrdili, že pokiaľ systémy, ktoré majú slúžiť potrebám ľudí a napĺňať ich práva, nemajú ambíciu tieto potreby a práva skutočne napĺňať, sú vysoko náchylné na ďalšie deformácie a ďalšie poškodzovanie tých, ktorým majú slúžiť. Osobitne to platí o prípadoch neočakávaných a neznámych okolností, ktoré si vyžadujú rýchle reakcie.

Počas obdobia počiatočnej fázy pandémie prípady porušovania ľudských práv žien, ku ktorým dochádzalo aj do marca 2020, nielenže naďalej pretrvávali, ale často k nim dochádzalo v ešte väčšom rozsahu, s väčšou intenzitou či v novej podobe. Príkladom je porušovanie práva žien na ochranu súkromného a rodinného života a zároveň práva na zdravie novými spôsobmi či s novými odôvodneniami. Dochádzalo k nemu okrem iného v prípadoch, keď rodiacim ženám nebolo umožnené mať so sebou sprevádzajúcu osobu podľa vlastného výberu, odopieraním kontaktu koža na kožu bezprostredne po pôrode s odvolávaním sa na neprítomnosť sprevádzajúcej osoby, ktorá však bola zakázaná, či z dôvodu (niektorými poprednými lekárskymi autoritami) deklarovanej potreby oddeľovať matky od novorodencov, ak bola matka pozitívne testovaná na ochorenie COVID-19 alebo ak sa u nej prejavovali symptómy tohto ochorenia. Ďalším príkladom je dramatické zhoršenie prístupu žien k informáciám (ktorý bol veľmi slabý už aj pred vypuknutím pandémie). Ženy nemali možnosť absolvovať prehliadku pôrodnice; predpôrodné kurzy, ktoré ženy pred vypuknutím pandémie často využívali na oboznámenie sa s pôrodníckymi zariadeniami a nimi uplatňovanými postupmi, boli zrušené, internetové stránky nemocníc neposkytovali dostatočné, či dokonca žiadne informácie o priebehu pôrodov v nových podmienkach pandémie. Prípady porušovania práva nebyť podrobená krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, aj v spojení s právom na zdravie a zdravotnú starostlivosť, po vypuknutí pandémie tiež nadobudli nové podoby. Príkladom je zdokumentované odmietnutie podania prostriedkov na tíšenie bolesti (epidurálnej analgézie), odôvodnené potrebou šetriť nemocničný personál.

 

1902

 

 

 

1903

Cviková, J. a Juráňová, J. (ed., 2001). Možnosť voľby. Aspekty práv a zodpovednosti. ASPEKT.

 

Vyberáme z knihy:

 

Ochrana reprodukčného zdravia žien nie je významnou prioritou v hodnotových systémoch vlád a v ich zákonoch. Z historického hľadiska bolo základnou povinnosťou ženy rodiť mužovi deti, najmä synov, a starať sa o rodinný kozub. Následky, ktoré plnenie tejto povinnosti zanechávalo na ženskom zdraví, zostávali neodhalené. Zlý zdravotný stav, na ktorom sa podpísalo skoré a časté rodenie detí, a predčasná smrť žien (pred pôrodom alebo pri pôrode, v dôsledku slabosti či vyčerpania z tehotenstva, či z nedostatočných časových odstupov medzi pôrodmi) sa vysvetľovali ako osud a božia vôľa, nie ako zanedbávanie poskytovania služieb pre reprodukčné zdravie zo strany štátu. Materská úmrtnosť a chorobnosť nemohli podľa tohto chápania podliehať ľudskej kontrole prostredníctvom komplexných služieb pre reprodukčné zdravie, vzdelávania a zákonov.

Reprodukčné zdravie žien otvára citlivé otázky v mnohých právnych systémoch. Týka sa totiž ľudskej sexuality a ovplyvňuje morálny poriadok, v ktorom často vládne presvedčenie, že ak ženy môžu mať sexuálne vzťahy a majú prístup k metódam na predchádzanie tehotenstvu a pohlavne prenosným chorobám, predstavuje to hrozbu pre sexuálnu morálku a bezpečnosť rodiny. Táto tradičná morálka sa odráža v zákonoch, ktorých cieľom je kontrolovať správanie žien prostredníctvom obmedzovania, podmieňovania alebo úplného odopierania prístupu žien k službám reprodukčného zdravia.

 


 

 

 

Ako citovať tento článok:

red. Aká je situácia v oblasti sexuálnych a reprodukčných práv na Slovensku? In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 01/12/2021. Získané 25/05/2022 - 22:40. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/aka-je-situacia-v-oblasti-sexualnych-reprodukcnych-prav-na-slovensku