Ako si ma našla jedna kniha

Nielen ľudia si hľadajú knihy, ale možno aj knihy si hľadajú ľudí. Keď som držala v rukách vyše osemstostranovú publikáciu Mary Wardová – jej osobnosť a jej Inštitút, pomyslela som si, že takéto hrubé knihy môžu vznikať len v kláštoroch.

Pred rokmi na besede so študentkami a študentmi v knižnici v Ružomberku sedela medzi vysokoškolskou mládežou rehoľná sestra. Vcelku pochopiteľne prišla počas besedy reč aj na postavu rehoľníčky Kláry z románu Orodovnice a mne odľahlo, keď mladá rehoľníčka s úsmevom povedala, že som celkom utrafila. Vymenili sme si adresy a po čase mi od nej prišlo pozvanie na prezentáciu knihy o Mary Ward, na ktorú som sa, žiaľ, nedostala, no neskôr som dostala balík s hrubou knihou. Tá kniha si ma našla, lebo o ženách, ktoré vyčnievajú z rady, čítam rada.

„Neexistuje taký rozdiel medzi mužmi a ženami, ktorý by určoval, že ženy nemôžu vykonať veľké veci.“ Aj to sú slová ženy, o ktorej osude sa možno viac dočítať v knihe Henrietty Peters. Vyšla v Karmelitánskom nakladateľstve v Bratislave v roku 2011, z nemeckého originálu Mary Ward: Ihre Persönlichkeit und ihr Institut ju preložila Ida Viznerová CJ v spolupráci s Editou Príhodovou CJ.

Mary Ward bola ako katolíčka spolu s celou svojou rodinou v ostrom a nepríjemnom konflikte s vtedajšou anglikánskou spoločnosťou v Británii. Narodila sa v roku 1585, ako veľmi mladá odišla do Flámska (dnes súčasť Holandska), kde v ráde klarisiek zaujala pozíciu tzv. externej sestry. Neskôr v roku 1612 v Gravelines (dnešné severné Francúzsko) založila Inštitút anglických panien (súčasný názov Congregatio Jesu) a po mnohých peripetiách aj školu pre dievčatá v St. Omer. Ženy tu žili vtedajším rehoľným spôsobom života, nedodržiavali však klauzúru, čiže odlúčenie v neprístupnosti kláštora, a usilovali sa o apoštolské účinkovanie, čo vyvolalo pohoršenie a nevôľu konzervatívne zameranej cirkevnej vrchnosti. Tá odmietala Mary Ward ako rehoľníčku, ktorá káže na verejnosti a prisvojuje si kňazské povolanie. Zašlo to tak ďaleko, že aj niektoré ženy z Inštitútu anglických panien ju obviňovali z nemorálnosti.

Po nástupe Urbana VIII. na pápežský stolec začala cirkevná vrchnosť postupne rušiť všetky spoločnosti a domy anglických panien v Taliansku, ktoré Mary Ward dovtedy založila, a to aj napriek jej neúnavnému úsiliu presvedčiť cirkevnú vrchnosť o oprávnenosti svojich požiadaviek a nárokov. Mary Ward zakladala podobné domy aj inde v Európe, napríklad v Mníchove dom (Paradieserhaus) pre dievčatá, o ktoré sa nemal kto starať. Postupne zriadila podobné domy vo Viedni (1627) a dokonca aj v Bratislave (1628).

Mary Ward sa po celý svoj život všemožne usilovala dohodnúť sa s cirkevnou vrchnosťou, no proti mašinérii, ktorú predstavovali húštiny procedúr a diplomacie Rímskej kúrie, nemala veľkú šancu. Bola však presvedčená, že cirkevná vrchnosť nekoná na základe zlých úmyslov, a zrejme aj preto v roku 1630 rozoslala svojim komunitám v Trieri, Kolíne a Liège list, v ktorom ich žiadala, aby prípadné zákazy činnosti od vrchnosti nebrali do úvahy. Pápežský nuncius list označil za skutok neposlušnosti, celá záležitosť sa dostala do rúk Inkvizície a Mary Ward zatkli. Hoci dala okamžite pokyn všetkým členkám svojich Inštitútov, aby sa podrobili rozhodnutiu o zákaze rehole, uväznili ju. Pápež Urban VIII. síce napokon uznal, že nie je heretička, ale nezrušil žiadne ustanovenia proti nej a Inštitút anglických panien odmietol oficiálne uznať. Ženy z jednotlivých domov odišli buď do iných reholí, alebo do sekulárneho života a Inštitút anglických panien takmer zanikol. Jeho domy sa zachovali len v Mníchove a v Ríme, aj tam však ženy mohli žiť len ako laičky. Napriek veľmi podlomenému zdraviu a ustavičným nechceným konfliktom s Rímskou kúriou sa Mary Ward až do svojich šesťdesiatich rokov pokúšala dosiahnuť uznanie. Zomrela v roku 1645. Hoci nebola jediná, ktorá presadzovala široké uplatnenie rehoľníčok, jej spor s hierarchiou cirkvi spočíval v tom, že požadovala vlastnú generálnu predstavenú, čo je dnes už bežná prax. Apoštolský inštitút, ktorý Mary Ward založila začiatkom 17. storočia, bol napokon schválený cirkvou v roku 1877 pod názvom Inštitút Preblahoslavenej Panny Márie (Institut Beatae Mariae Virginis - IBPM) a v roku 2003 sa premenoval na Congregatio Jesu.