Anasoft litera fest s Irenou Brežnou

Pozývame na diskusiu so spisovateľkou Irenou Brežnou o románe Nevďačná cudzin(k)a, ktorý bol nominovaný do finálovej desiatky literárnej ceny Anasoft litera a autorka zaň dostala Cenu Dominika Tatarku. O knihe bude hovoriť aj Jana Cviková, ktorá preložila do slovenčiny väčšinu textov Ireny Brežnej. Podujatie moderuje Michal Havran, hudobnou hostkou večera je kapela Sitra Achra.

KEDY: pondelok 25. apríla 2016, 18.00
KDE: Galéria pod divadlom (bývalý CO kryt pod Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava), Laurinská 20, Bratislava

Záznam z diskusie si môžete vypočuť v stredu 27. apríla o 19.00 v relácii Rádia Devín.

O autorke:
Irena Brežná sa narodila v roku 1950 v Bratislave. V roku 1968 emigrovala s rodičmi do Švajčiarska, kde odvtedy žije a pracuje. Píše prevažne po nemecky, pričom skúsenosť emigrácie istým spôsobom poznačila celé jej písanie. Po roku 1989 vyšli v slovenčine jej knihy Psoriáza, moja láska (Archa 1992), prózy, eseje a publicistické články pod názvom Tekutý fetiš (ASPEKT 2005), román o detstve v socialistickom malomeste Na slepačích krídlach (ASPEKT 2007, 2010) a najnovší román o skúsenosti s vlastnou emigráciou i osudmi súčasných migrantiek a migrantov Nevďačná cudzin(k)a (ASPEKT 2014, 2016). Tento román s dvojznačným názvom predstavuje vyvrcholenie autorkinej literárne originálnej, obsahovo humornej a zároveň premýšľavej práce s osobným a kolektívnym smútkom. Brežná zaň získala Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie a bol preložený do viacerých jazykov. Román bol na Slovensku ocenený Cenou Dominika Tatarku.

(foto: Michaela Achbergerová)

Jana Cviková o románe Nevďačná cudzin(k)a:
S textami po nemecky píšucej spisovateľky slovenského pôvodu Ireny Brežnej pracujem ako prekladateľka a vydavateľka už viac ako dve desaťročia. Napriek – či práve vďaka – tomu sa na mňa pri ich čítaní opakovane čosi prilepí, vždy odznova zažívam odtiene literárneho sprítomňovania nekonvenčných svetopohľadov tejto, takej (ne)slovenskej autorky. Jej najnovší román poznačila skúsenosť emigrácie z Československa do Švajčiarska v roku 1968, ako aj skúsenosť so súčasnou migráciou. Prepája a prehlbuje ich vzdorovitou rozprávačkou v prvej osobe, ktorá odmieta hodiť svoju skúsenosť „do nebezpečného odpadu a začať od nuly“, rovnako ako neskôr odmieta pokyny šéfky tlmočníckej agentúry sprostredkovávať, ale nezasahovať: „Ona nevisí v kontinentálnej trhline, nepozná rachot pri zrážke kultúr. Pred každým tlmočením si vtĺkam do hlavy: Dávaj si na seba pozor, nechaj brehy brehmi, neponúkaj sa ako most, ktorý je stále k službám, inak po tebe podupú a zrútiš sa. Buď jazykovou kompou. Prevez pasažierov na druhý breh, odraz sa a vymaž si ich tváre z pamäti. Čosi z oboch brehov sa napriek tomu na prievozníčku nalepí.“ Neviem, či z nej tento román naozaj urobil „najlepšiu migrantku Švajčiarska“, ako to tvrdí jedna z recenzií a vlastne aj prestížna švajčiarska literárna cena, ale rozhodne sa ho oplatí čítať nielen pre jeho tematickú aktuálnosť.

Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.