Až kým nás niečo nerozdelí...

„Sedeli sme na hojdačke. Ona zaľúbená do Gotta a ja do Neckářa. Ten sa mi zdal prístupnejší. Nechcela som nič hovoriť, ale myslela som si, že u Gotta nemôže mať šancu." (s. 48) Lásky detské, platonické, bláznivé, každodenné, medziľudské i chladničkové. Lásky veselé i tragické, ale hlavne premiešané štipkou irónie. Aj to sú Lásky nebeské v podaní spisovateľky Jany Juráňovej.

Knižku tvorí jedna hra a trinásť poviedok, ktoré vznikali počas dlhšieho obdobia. Aj preto sa v nich dajú nájsť rôzne témy, ktorým sa autorka postupne venovala vo svojej literárnej tvorbe. Jana Juráňová opäť siaha na nedotknuteľnosť ikonických postáv spoločnosti či histórie, podobne ako to spravila v divadelnej hre o štúrovských ženách Misky strieborné, nádoby výborné (1997, knižne 2005) alebo v románe Žila som s Hviezdoslavom (2008) o Ilone Országhovej, rodenej Novákovej.

Tentoraz si spisovateľka vybrala postavu z „doby nedávno minulej" - disidenta a revolucionára. V Malej nočnej príhode autorka vedie čitateľky a čitateľov k zamysleniu sa nad (minimálne) dvojitou morálkou a nad obsahom značky „bojovník za ľudské práva". „Trpieť pre pravdu a potom niekoho v noci znásilňovať, to predsa k sebe vôbec nepasuje." (S. 201) A hoci každá doba vytvára svoje ikony alebo, presnejšie, v každej dobe si ľudia vytvárajú svoje ikony, Jana Juráňová nalamuje ich zdanlivú nedotknuteľnosť s ľahkosťou, bez arogancie a bez zbytočného moralizovania. Umožňuje jej to otvorenosť vo vzťahu k všetkým svojim postavám. Neobmedzuje sa totiž na vytváranie dualít - dobrých a zlých, nespravodlivých a chudákov. Dokáže sa kriticky a ironicky pozrieť na všetky postavy, ktoré sa v jej literárnej tvorbe objavujú, či už ide o autora nekrológov alebo starú mamu. „Aj hlava v ručníku má svoje únikové otvory, tajné chodby, ktoré nikto nepozná." (S. 32) Autorka sa týmto odkláňa od tradičných prúdov, podľa ktorých je postava starej mamy v literatúre zobrazovaná ako milujúca, karhajúca, obetujúca sa. Veď aj stará mama je len človek a okrem toho, že upratuje, hostí návštevy a umýva po nich riady, môže aj hľadať svoju trinástu komnatu. A môže ju aj nenájsť.

Podobne ako v prípade Trinástej komnaty, aj v poviedkach Žena z reklamy, Anna K. či Románik Jana Juráňová kladie vedľa seba obrazy každodenného života a výjavy z rozprávok, románov a z mediálnej reality.

Posuny alebo nejasnosti medzi tým, čo je skutočné, a čo nie, sú prítomné v príbehu ženy, ktorá sa na letisku stretne so žiadostivým a prenikavým pohľadom muža. Názov poviedky Žena z reklamy môže vyvolávať predstavu hlavnej hrdinky, ktorá varí, pečie, upratuje, to všetko s ľahkosťou a pekne upravená. Alebo môže evokovať predstavu mladej hrdinky, ktorá čaká na svojho ideálneho partnera so správnou vôňou či na najsprávnejšom aute. Autorka nás však zoznámi so ženou ťahajúcou kufor, s manželom a deťmi, s takou, akú môžeme bežne stretnúť na ulici. Na jednej strane sú čitateľky a čitatelia konfrontovaní s obrazmi femininity, ktoré v nich názov poviedky evokuje, na druhej strane sa hlavná hrdinka vyrovnáva s pocitmi, ktoré v nej vyvolávajú obrazy maskulinity stvárnené na bilbordoch. Takáto dvojitá konfrontácia spôsobuje pocit prelínania sa mediálnej a „skutočnej" - žitej reality.

Prelínanie sa rôznych životov je prítomné aj v poviedke Anna K., kde Jana Juráňová oživí známy literárny príbeh z 19. storočia a prostredníctvom svojej hlavnej hrdinky sa ho snaží preniesť do súčasnosti. Kladie si tak otázky o moci mužských autorov nad ich ženskými postavami, o tom, či svojim hrdinkám môžu alebo nemôžu rozumieť. O tom, či sa Annin príbeh môže v súčasnosti zopakovať...

Autorka však zároveň naznačuje, čo sa nemôže stať, a už vôbec nie zopakovať. Ďalším aspektom, ktorý Juráňová v knižke ponúka pri konfrontácii rôznych realít, je totiž absurdnosť. Tá vykúka z poviedky Románik o žene na dovolenke. Život literárnej hrdinky čakajúcej v kaviarni na svojho vysnívaného muža (predstava, ktorá sa nápadne ponáša na príbehy známe z niektorých reklám) a život ženy, ktorá sa ešte aj na dovolenke musí starať o manžela a deti, je niekedy jednoducho nezlučiteľný. Romantické chvíle zostávajú v minulosti alebo v predstavách, väčšinou však musia počkať, pretože nie je príležitosť ani len na tú knihu.

A to je jedna zo základných charakteristík Juráňovej ženských postáv - nedostatok času sama pre seba; vonkajšie i vnútorné okolnosti, ktoré oddychu bránia; veľká túžba mať od všetkých pokoj. K láskam nebeským i pozemským tak patria aj túžby rôzneho druhu. Túžba po inom človeku, ale aj túžba oddýchnuť si od neho. Túžba po krémešoch, po gine s tonikom, po chvíľke pokoja a samoty. Veď kto už nemal pocit, že od neho či od nej celý svet niečo chce? „Klaudo chce erotický salón, Hamo múzeum zbraní... A ja? Ja chcem mať pokoj." (S. 148)

Potreba vlastného priestoru ako podmienka sebarealizácie a podmienka spokojnosti s vlastným životom je prítomná na viacerých miestach knihy. Juráňová sa tak vrátila k motívu vlastnej izby Virginie Woolf, ktorú rozvíjala aj v románe Žila som s Hviezdoslavom. Autorkine postavy neustále hľadajú miesto a čas pre seba. V saune, pri mori alebo „len tak" osamote doma. Hoci niekedy ide o situácie na prvý pohľad nenáročné, ženám v Láskach nebeských sa nepodarí vždy dosiahnuť vytúžený pokoj. Bránia im v tom nielen vonkajšie okolnosti, ako napríklad partner alebo deti, ale bránia si aj ony samy, keď sa nevedia zbaviť pocitu zodpovednosti za takmer všetko, čo sa okolo nich deje. A táto naučená zodpovednosť sa nedá ani vypotiť v saune, ani zaliať vínovým strekom.

Jana Juráňová vystupuje v Láskach nebeských v úlohe pozorovateľky a trefnej komentátorky, ale hovorí tiež prostredníctvom svojich postáv. Jej texty sa čítajú ľahko, čo však neznamená, že majú jednoduchý obsah. Naopak, čaro autorkiných poviedok je v tom, že dokážu jednoduchým, často až skratkovitým jazykom opísať situácie a myšlienky, ktoré stoja za chvíľu pozornosti a bolo by ich škoda prehliadnuť. Už len preto, lebo sa rôznymi spôsobmi týkajú tých, čo siahnu po tejto knižke. Tematizovaním aktuálnej spoločenskej situácie, ako aj odlišných výjavov z histórie.

Práve história, vek, starnutie, zmena zohrávajú v Juráňovej najnovšej zbierke významnú úlohu už od prvej poviedky. Vo forme múru, na ktorý sa zaznamenávali veci minulé, cez ich interpretovanie, až po samotné písanie histórie a spochybňovanie procesu jej vytvárania (Zmena adresy, Príhoda so stromom). Ale tiež cez letokruhy, zomieranie, písanie nekrológov alebo ducha mŕtveho manžela. Pocit minulého, hoci nie vždy dávneho, je prítomný vo väčšine textov. Niekedy v čitateľkách a čitateľoch môže zanechať pocit melanchólie, inokedy silnej irónie.

Jemná dávka irónie je príznačná pre autorkine literárne diela a výnimkou nie sú ani Lásky nebeské. Autorka ňou sprevádza všetky svoje postavy - od žien v domácnosti až po spisovateľov, disidentov či politikov. Umožňuje Juráňovej pohrávať sa s pomyselnými zástancami ľudských práv (Malá nočná príhoda), s (ne)dávnymi politickými udalosťami (Únos premiéra) alebo s tradičnými vianočnými sviatkami (Antikoleda). Irónia a ľahkosť, s akou ju Juráňová používa, totiž dáva autorke do rúk jednu silnú zbraň - dokáže napísať to, na čo si mnohí z jej čitateľov a čitateliek trúfnu len pomyslieť.

Nadhľad a neustálu blízkosť ženskej postavy, ktorú poviedky Jany Juráňovej ponúkajú, symbolizujú aj ilustrácie z diela Pavlíny Fichty Čiernej Bird's eye view. Spolu s farebnou úpravou obálky navodzujú dojem jednoduchého, zľahka bulvárneho čítania, čo sa vcelku vymyká z grafickej úpravy, akou sa knižky vydavateľstva ASPEKT doteraz prezentovali. V každom prípade, kniha môže čitateľky a čitateľov, ktorí nevedia, čo očakávať, príjemne prekvapiť.

Pôvodne vyšlo v časopise Vlna 44/2010

Ako citovať tento článok:

red. Až kým nás niečo nerozdelí... In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 28/07/2011. Získané 28/03/2024 - 08:44. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/az-kym-nas-nieco-nerozdeli