Barbora Hrínová: Sladká

Ukážka z knihy Jednorožce

Uznávam, že som od nej spočiatku očakávala priveľa. Keď sa prebudila, položila som jej otázku: „Čím budeš, až vyrastieš?“ Skrútila sa v pelechu a zahryzla sa do handrovej bábiky. Nielenže nevyzerala ako môj guru, ale ani parťáčka na prechádzky. Von chodiť vôbec nechcela. Bola tam treskúca zima a ju zrejme ešte prenasledovala traumatická spomienka na dni, ktoré prežila so sestrami vyhodená v lese. Keď uvidela svoj svetrík a vôdzku, zvalila sa na bok a úplne znehybnela. Obliekanie si vyžadovalo anjelskú alebo aspoň materskú trpezlivosť. Nachádzala som ju len ťažko.

Keď sa nám už podarilo opustiť byt, Lajka priťahovala pohľady. So susedmi v paneláku som dovtedy nemala takmer žiadny kontakt. Najintímnejšia otázka, akú sme si kedy vo výťahu vymenili, bola: Na ktoré poschodie idete? Teraz sa ich pohľady stávali vrúcnejšími: Aké zlaté šteniatko. Ako sa volá? A už to išlo. Pri malej podomovej vieche, kde sa spoločenstvo psičkárov zvyklo večer zdržiavať, ma hneď druhý večer vyspovedali: Vy ste zo šiesteho? Máte jednoizbák alebo trojizbák? S balkónom či bez? Bývate sama alebo s priateľom? Sama?! Nebojte sa, tu si spoločnosť rýchlo nájdete. V tomto vchode bývajú aj dobrí ľudia. A to sú v skratke tí, ktorí majú psov – uzavrel muž s boxerom menom Barborka. Tak, tak, súhlasili všetci. Z ich zoskupenia sálala akási zvláštna, mierne vtieravá hrejivosť, ktorá ma rozhorúčovala. Vo výťahu som si všimla, že mám červené líca.

Na Facebooku mi prišla pozvánka do skupiny La banda. Pripadala mi ako dekadentný azyl, v ktorom sa život prítomnosťou psa premenil na čosi milé, malé a nekonfliktne súzvučné. Príspevky sa podobali, akoby skupina mala len jedného prispievateľa, ktorý mal tisíc rôznych psov:

Dobré ráno labkáči a všetkým krásny dník prajem.

Pekný piatoček želáme celej labande.

Piatoček tu zase máme, kávičku si k nemu dáme.

Dobru noc Labenky – Lilly a Ellen.

Ahooj, kamaráti. Práve si takto užívam hladkanie po brušku. Joj, ako mi je super. Peknú nedeľu vám želám, Bella.

Dobré ráno, kávičku pre celú labandičku, majte krásny dník.

Fenomén pekného dníka mi už dlhšie vŕtal v hlave. Koľkokrát za deň potrebuje mať človek zaželaný pekný dník a čo sa tým vlastne myslí? Má s vami ten, kto vám želá pekný dník, lepšie úmysly ako niekto, kto správu ukončí slovami S pozdravom? Nezazeral by na vás v rade pred pokladňou, nezavrhol vás za opačný názorík, nevykúpil pred vami posledné vrecko múky v čase globálnej pandémie?

Otvorila som si fľašu rosé a moje námietky voči sladkastým floskuliam sa trochu rozplynuli. Pri druhom pohári som dokonca zaznamenala pokušenie prispieť do skupiny. Lajka mi ležala na bruchu a dívala sa na mňa nežným triezvym okom. Nedalo sa poprieť, že bola roztomilá. Mala v sebe akúsi mieru a vnímavosť bez povestnej šteňacej jašivosti. Výzorom mix labradora a zlatého retrievera, no veľkosťou do kabelky, v dospelosti maximálne po kolená. Netušila som, aké plemená treba skrížiť, aby došlo k takémuto vyhovujúcemu výsledku. Labrador a retriever v tom zrejme vôbec neboli. Odfotila som ju, klikla zverejniť a užívala si, čo nasledovalo. Čo ak som ju nazvala Lajka, pretože Lajka = lajky? Dopamín sa mi vyplavoval aj pri spomienke na ten výjav: Pred vchodom som stretla manželov, starčeka a starenku ako z detského obrázkového slovníka alebo bulvárneho spravodajstva: bielovlasí, držali sa za ruky, za nimi károvaná taška na kolieskach. Lajka prebehla popred nich, starenka sa nahla k starčekovi a hovorí mu: „Podívej Kvido, plyšáček.“ Keby povedala: Pozri sa, Jozef, plyšáčik, nebolo by to ono.

(...)

Vianoce nesklamali a priniesli radostnú novinu. Mama dopozerala správy a referuje mi, že onedlho budú možné transplantácie pankreasu. Vedci už vynašli spôsob, ako zapuzdriť bunky Langerhansových ostrovčekov tak, aby ich imunitný systém tela nenapádal. Kyslo sa pousmejem. Jednak sa mi príliš nepozdáva predstava mať v tele cudzí orgán a okrem toho na konkurenčnej televíznej stanici išiel nedávno šot, v ktorom informovali, že ak niekto s diabetom odpadne na ulici, treba mu pichnúť inzulín. Keď bude národ aplikovať radu z televízie Joj, polovica diabetikov sa toho zapuzdrenia ohlasovaného na Markíze nedožije.

Hoci je naša rodina súdržná, panuje v nej istý názorový rozkol. Kým mama vysmáža kapra, otec chodí po byte a má v očiach neprítomný, melancholický výraz. Zrazu sa nás opýta:

„Čo myslíte, čo bolo na mieste nášho bytu pred päťstotisíc rokmi?“

„More predsa,“ odpovie mama vecne. „Nevieš, že celá oblasť Panónskej panvy bola pod vodou a tá siahala až sem?“

Otec zmĺkne a vidieť, že sa zdráha opýtať, čo bude na mieste nášho bytu o ďalších stotisíc rokov, lebo odpoveďou by mohlo byť, že zase len more. Nikto si s tým krátkym okamihom, v ktorom sme sa ocitli medzi miliardami rokov nebytia, nevie celkom poradiť. Mama si s ním poradí aspoň tak, že začne nad sviatočne prestretou tabuľou odriekať: „Otče náš, ktorý si na nebesiach... A požehnaj, Bože, tieto dary, ktoré z tvojej štedrej ruky...“ Lajka si ľahne pod stôl a sleduje naše ruky, či jej z nich niečo nespadne.

(...)

Mama kedysi piekla veľa druhov vianočného pečiva, teraz už len dva, perníky a kokosové ježe. Schovávajú si ich s otcom v špajze pod alobalom, nechcú mi robiť chute. Ja ale dobre viem, že tam sú, myslievam na ne a zároveň na vetu diétnej sestry na oddelení: Vianoce sú deň ako každý iný! Preto ako každý iný deň napokon zhreším.

Mama zájde do kostola na polnočnú a ja idem ako sprievod s ňou. Keď sa vrátime, otec sedí pri spiacej Lajke a hrá jej gitarové skladby Francisa Kleynjansa a Francisca Tárregu. Zložité a krehké harmónie napĺňajú celý byt ťažko pomenovateľnou krásou.

„Zahraj radšej Tichú noc,“ nabáda ho mama. Otec naveľa zahrá a Lajka hneď vyrušene zdvihne hlavu. Zaznamenala zmenu v melodike.

Všetko spí, všetko sní, ale svätý pár nebdie sám, zase nemôžem zaspať. Vybaví sa mi historka, ako mala Xénia prvé rande so svojím mužom. Začalo to klasicky. Keď uvidela chlapíka zo zoznamky postávať na Šafárikovom námestí, prišlo to na ňu: neistota, motýle v bruchu, oblieval ju studený pot, išla do kolien. Ledva dokráčala k stánku rýchleho občerstvenia, kúpila si tam fľašu koly, dve horalky, čokoládu a všetko to pred nápadníkom pažravo zjedla. Vyjavene na ňu pozeral, ešte nevedel, čo je to závažná hypoglykémia. Vysvetlila mu to a už sú tri roky svoji. Keby scénku pochopil aj bez diagnózy, verila by som, že sú spolu naveky.

Potom rozmýšľam, či má agnostik právo nakupovať v obchode s vianočnými ozdobami, prisvojiť si výzdobu, keď sa nestotožňuje s radostnou zvesťou. Možno by mali zaviesť špeciálne predvianočné obchody pre agnostikov a ateistov, v ktorých by mali iba jeden typ gulí a holografický stromček, čo by sa striedavo objavoval a mizol, pochyboval by o sebe. Vianoce sú predsa deň ako každý iný.

Mama ide do kostola aj na Prvý sviatok vianočný a ja idem s otcom venčiť Lajku. V lesnom chráme s bielymi zasneženými korunami otec nadobudne opäť ten neprítomný

výraz:

„My sa už asi nedožijeme stretnutia s mimozemšťanmi, čo?“ opýta sa. V poslednej dobe zobral na vedomie moju smrteľnosť, som presvedčená, že ešte pred pár rokmi by sa spýtal inak: Ja sa už asi nedožijem stretnutia s mimozemšťanmi, čo?

Bez ohľadu na to si odpovie: „Raz k tomu určite dôjde. Veď to, čo teraz poznajú z vesmíru, je len najbližších pár centimetrov.“ Potom pozrie na Lajku, ktorá si sadla do snehu a upiera na nás veľké čierne oči: „Aj ona je mimozemšťan,“ povie. „Prišla k nám z inej planéty.“ Možnože má otec pravdu. Moju predstavu o psovi to značne skomplikuje.

O niekoľko metrov stretneme dievčinu so sučkou s napruženým telom, pripomína malú srnku. Jej majiteľka hovorí, že sučka má priveľa energie, a preto chodí okrem výcviku každý deň na pár hodín do zamestnania. Spolu s deratizačným tímom pomáha vyhľadávať v hoteloch ploštice posteľné. Dostáva za to aj malú mzdu. Doma sa Lajky potajme opýtam: „A ty čím budeš prispievať do rodinného rozpočtu?“

 

***

Úryvok z knihy Barbory Hrínovej Jednorožce.

Fotka z prezentácie knihy: Jaroslava Jelchová

Knihu si môžete objednať TU.

Kúpou každej aspektovskej knihy podporujete vydávanie ďalších dobrých titulov. Ďakujeme!

***

1798

Vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

 

 

 

Ako citovať tento článok:

red. Barbora Hrínová: Sladká In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 24/09/2020. Získané 28/11/2021 - 05:57. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/barbora-hrinova-sladka