Bezútešné dni sa radili k sebe

Ružovou na hnedú: antifašistická čítanka

Spisovateľka, osvetová pracovníčka a zástankyňa práv žien Hana Gregorová (30. 1. 1885 Martin - 11. 12. 1958 Praha) sa v tridsiatych rokoch 20. storočia kriticky stavala voči šíriacej sa nenávisti v spoločnosti a politike v Československu. Spoločne s manželom Jozefom Gregorom Tajovským sa neskôr v Prahe aktívne zapájali do protifašistického odboja. Správy o nástupe a fungovaní fašistického režimu na Slovensku (Slovenský štát vznikol v roku 1939 ako satelit nacistického Nemecka) sa dostali aj vďaka jej pričineniu až k exilovej vláde do Londýna. Situáciu z obdobia začiatku druhej svetovej vojny opísala v diele Spomienky, ktoré sú súčasťou čítanky Hana Gregorová - Slovenka pri knihe (ASPEKT 2007).

***

Hana Gregorová: Spomienky

Ako je možné, že jeden jediný človek stačil strhnúť so sebou do priepasti milióny sfanatizovaných ľudí, rozdupať za krátky čas všetky dobré úsilia, a tak preťať vývoj, ktorý bol sotený ďaleko späť? To strašné zlo – vojna – zasiahlo celý svet. Vzíde z toho aspoň pre celý svet ponaučenie? Keď republika stratila pohraničné územia, stále sme ešte mohli mať nádej, že budeme v spoločnom štáte ochraňovať to, čo nám zostalo. Boli sme ochotní veriť, že agrárny poslanec Teplanský prešiel k ľudákom zo štátotvorných dôvodov, nie z osobnej vypočítavosti. Dozvedeli sme sa, ako prezident Beneš prijal Tisu, ktorý rozhodne tvrdil, že by republiku nikdy nerozbíjal, a súčasne vyjednával s Nemcami a Maďarmi. Ktovie, či mu Beneš vôbec veril. Potom došlo k smutnej Žilinskej dohode a vtedy sme sa s Tajovským začali rozchádzať v názoroch. On, vo svojej nekonečnej dobrote, z ktorej prýštil jeho pozitívny postoj k životnými situáciám, neveril, že by politické strany mohli pristúpiť na túto dohodu, keď bolo možné iné riešenie. „Bola to kapitulácia, ale nezostávalo nič iné, aby sa štát nerozpadol,“ usudzoval.

Ako predseda slovenskej vlády mal Tiso v rozhlase reč, v ktorej už naznačoval možnosť samostatného slovenského štátu, čo denník Slovák horlivo propagoval. Čoho sa v tých dňoch dopúšťala Hlinkova garda, bolo často obyčajné lúpenie. Vnikali do rodín, u ktorých tušili cenné veci, a brali zlato, striebro, peniaze. Najmä k židom sa správali neľudsky. Potom prišiel na Slovensko Tuka, „najväčší slovenský martýr“. Jediné, čo v tej chvíli trocha upokojovalo, bol zdravý úsudok ľudu, ktorý hoci zavádzaný, k Tukovi sa nehlásil a pri jeho oslave sa správal chladne a odmietavo. Lenže jemu na tom ani nezáležalo, nikdy mu nešlo o lásku slovenského ľudu. Len keď uskutočnil svoj politický plán o pripojení slovenského územia so šesťdesiatimi tisícami slovenských duší k Maďarsku.
Tajovský sedával pri rádiu, chytal správy, ktoré som ja nemohla počúvať. Nazýval to slabosťou, lenže mne sa zdalo, že by som neuniesla všetky tie falošné reči. (...) Na bratislavských uliciach explodovali nemecké bomby, ktoré fingovali nepokoje a ktoré mali uviesť na poriadok samotní Nemci. Z balkóna Národného divadla si Tiso zarečnil, že na Slovensko prišli po prevrate mnohí dobrí Česi, odborníci, ktorí u nás pôsobili kladne a vykonali kus dobrej práce. Tým sa vraj nič nestane, ostanú medzi nami ďalej. Sama som to počula a bola náchylná uveriť. No čoskoro nato dostávali vypovedacie dekréty i tí najlepší a najobetavejší, medzi nimi aj Ivan Hálek. Prišiel na Slovensko pred prvou svetovou vojnou plný idealizmu, s akým sa málokedy stretávame medzi ľuďmi. Syn básnika Vítězslava Hálka opustil priaznivé pražské prostredie, nestál o výhody sveta, o vynikajúce spoločenské postavenie. Priateľstvo s Dušanom Makovickým, založené na spoločných ideáloch, ho priťahovalo na Slovensko, do krajiny otročenej maďarskou vládou, medzi neuvedomelý a úbohý ľud. Usadil sa v najchudobnejšom kraji Slovenska, lebo ten potreboval najviac pomoci, bol zamorený trachómom [*]. Liečil obetavo, rozdával lieky – až napokon vyčerpal všetky svoje úspory a potom bolo aj jemu ťažko žiť. Vtedy sa Dušan Makovický stal lekárom L. N. Tolstého a svoju žilinskú ordináciu ponúkol Ivanovi Hálkovi. Žilinčania i široké okolie zakrátko spoznali, aký dobrý, ušľachtilý a vzácny človek to je. Jeho pôsobenie všade zanechávalo stopy lásky a múdrosti. Tento vzácny lekár dostal prepúšťací dekrét ako Čech, jeho nezištné liečenie, skutočné priateľstvo nezavážilo. So spisovateľom Petrom Jilemnickým pripravili vyhlásenie, že s posielaním dekrétov nemá slovenský národ nič spoločné a že teda nesmie byť nikdy preto volaný na zodpovednosť. Rozprával nám o tom na bratislavskej stanici plnej ľudí, keď sme ho s Tajovským odprevádzali pred odchodom do Čiech. Vyhlásenie však už nebolo uverejnené, blížil sa 14. marec.

Vypovedajúci dekrét dostal aj Anton Václavík, uznávaný národopisec. Jeho spomínam za mnohých vypovedaných vedeckých pracovníkov, lebo jeho prácu uznávali aj ľudáci a jeho knihy venovali poľským priateľom. Oceňovali Václavíkovu krásnu slovenčinu, ktorou písal a prednášal, a predovšetkým jeho nové inštalačné princípy, uplatňované v našom múzejníctve. Na toto všetko ľahko zabudli v čase zvírenej nenávisti proti Čechom. Keď sme stáli s Tajovským na stanici a hľadeli za vlakmi s odchádzajúcimi českými vojakmi, čítali ich trpké nápisy lúčenia na vagónoch, ako: „Za lásku dostáváme zradu, škoda mrtvých kamarádů“, nezdržali sme sa plaču nad krivdou, páchanou nielen na ľuďoch, ale aj na myšlienke. Tajovský stál vedľa nemo, stískal oči i pery, aby tak zastavil slzy, ale potom sa už nepremáhal. Vedela som si predstaviť, ako mu muselo byť ťažko. Chytila som ho za lakeť a bez uváženia mu navrhla, aby sme aj my opustili demonštratívne Slovensko spolu s vyháňanými Čechmi, a tak prejavili svoj protest. Obrátil sa na mňa začudovane a povedal: „Ako by sme to mohli urobiť? Bolo by celkom ľahké odísť s tými, s ktorými nás viaže láska a vďačnosť za všetku ich pomoc. Koľkí z odchádzajúcich pomáhali od vzniku republiky stavať Slovensko, keď našich odborníkov bola iba hŕstka a neboli by sme všetko sami vládali! Ale ako by sme mohli opustiť svoj kraj, svojich ľudí teraz, keď sú v takej strašnej tragédii? Treba nás na Slovensku, tu musíme zostať!“
„Píš teda protesty,“ prosila som ho, „na tvoje slovo národ dá. Ozvite sa s Jankom Jesenským. Čo vám história povie, že ste mlčali?“
„Aká nezmyselná výčitka. Kto ti čo uverejní?“
„Vymyslite iný spôsob, ako sa dostať k národu, keď je to nemožné cez noviny.“
„Janko píše epigramy.“
Potom prišiel deň, keď nemecké vojsko prekročilo hranice Čiech. Tajovský vtedy sedel ustavične pri rádiu, počúval správy a zdesene mlčal. Začali k nám chodiť ľudia so strašnou otázkou. Bolo treba iba čakať, trpne, zúfalo čakať. Susedia a priatelia, ktorí sa u nás zhromažďovali, v rozhovore s Tajovským čerpali akú-takú posilu. Počúvali síce Jóbove zvesti, ale od Tajovského počuli aj vecné a pravdivé úvahy s optimistickou perspektívou.
A potom Mach bombasticky oznamoval, že sa Slovenský snem jednohlasne uzniesol odtrhnúť Slovensko od Čiech. Nebola to pravda. Na druhý deň sa Tajovský dozvedel, že niektorí poslanci hlasovali proti. Trikrát telefonovali do Viedne, odkiaľ hitlerovci všetko diktovali a napokon rozkázali oznámiť jednohlasné odtrhnutie. V tej chvíli aj Tajovskému začali tiecť slzy. Všetci sme plakali nahlas. Na naše otázky, čo s nami bude ďalej, premohol bolesť zo zrady a svojím charakteristickým „nebojte sa, nakoniec bude dobre“ v nás vzbudzoval vieru.
„Aj keby celý svet upadol do novej vojny, musí zvíťaziť právo. Spravodlivosť a pravda sa nikdy nedali nadlho umlčať, nedajú sa ani teraz.“
„Lenže koľko obetí to bude stáť...“
Mňa okrem zdesenia nad vývojom politických udalostí mučila túžba vidieť deti v Prahe. Po dlhom, nekonečnom a úmornom vymáhaní, často pokorujúcom, som dostala napokon priepustku do Protektorátu. Stretnutie s Prahou bolo smutné. Českí ľudia boli akoby zarazení, nevšímaví k spupne sa prechádzajúcim a nahlas rozprávajúcim nemeckým vojakom. Na mňa pôsobilo tiesnivo, keď som videla votrelcov ako samozrejmých obyvateľov Čiech. Už tento pocit mi stačil na to, aby som vrúcnejšie objala svoje deti, ktoré ma čakali na stanici. Malý Milan vari tiež spoznával zmenu, stál začudovane a hľadel na mňa a na naše uplakané tváre so strachom.

V Prahe som sa zdržala niekoľko dní. Nemeckí vojaci pôsobili na mňa ako nič nechápajúci tupí zločinci. Začala som celkom vážne uvažovať o odchode do cudziny. Navštívila som ministra Dérera a radila sa s ním. Chcela som pracovať v Londýne alebo v Moskve. Prijal ma dosť ľahostajne a o veci sa nechcel rozprávať. Zamrzelo ma to, no neodradilo. Hľadala som iné cesty. Navštívila som sekretárku Alice Masarykovej. Vypočula ma, sľúbila, že to zariadi, ale keď som ju v určený deň a čas navštívila, nebola doma. Pokladala som to za odmietnutie.
Pomyslela som na Ivana Hálka. Vážne ma vypočul, zavolal dcéru Elenu a s ňou sme sa dohovorili. Mám prísť do Mánesa, upozornila ma, ako sa mám správať, byť opatrná, nie ostýchavá, aby som nevzbudila podozrenie. Na druhý deň som sa zišla s Juliusom Fučíkom. Bez dlhého uvažovania poradil, ako by som sa dostala do cudziny. Rozmýšľali sme o Rusku a Francúzsku. Po dohovore s ostatnými odbojovými pracovníkmi ma Fučík pridelil do Paríža. To už bol určitý plán, rozkaz, ktorý som mala splniť. Vrývala som si do pamäti adresu Weiskopfa, ktorého som mala vyhľadať, ten by ďalej rozhodol, kam ma pošlú. Fučík mi pri rozhovore ešte raz pripomenul, že ide o nebezpečnú cestu, aby som sa dôkladne pripravila a všetko uvážila. Bola som si istá. Konečne som našla nejaký cieľ. Len nie nečinne, zúfalo čakať.
Ponáhľala som sa do Bratislavy, aby som všetko vyrozprávala Tajovskému.
„Choď, ak si trúfaš osožiť veci.“
„Len jedno ma mrzí. Čo ak ochorieš?“
„Sú doktori, nemocnice. A potom, čo mi chýba? Som starý, nie chorý.“ Dodnes neviem, či klamal mňa a či aj seba.
„Napíšem Sísovej do Paríža. Medzi riadkami jej naznačím, že sa chystám do zahraničia.“
„Napíš,“ odpovedal nie zo súhlasu, ale aby som robila, čo sama za múdre uznám. Lístok skrytého obsahu som poslala, ale prišiel späť s poznámkou „neprípustné“ – „non admis“. (...)
Po niekoľkých dňoch príprav – učila som sa naspamäť Šrobárove odkazy, Makovický obstarával financie a spôsob cesty za hranice – prišiel Tajovský s námietkami.
„A čo si myslíš, čo ty tam dokážeš?“
Sedeli sme v besiedke a chvíľu mlčali. Uvedomila som si, že vtedy, keď som prvý raz prišla s návrhom vydať sa na cestu a on neprotestoval, bolo mi aj trochu ľúto, že ma slovkom nezdržiaval, nedal najavo, že by som mu chýbala. Myslela som, možno chce byť sám a pracovať.
„A mňa tu necháš?“ v otázke nebola ani výčitka, ani želanie, aby som ostala, ani ľútosť, že chcem preč, ale predsa som v nej cítila to všetko. Položil mi ruku na plece a ja som v tej chvíli zabudla aj na to, že žijeme strašné dni a možno i roky to budú.
„Poď aj ty so mnou! Poďme spolu!“
„Som už starý, bol by som iba na oštaru.“    
Nie, musela som si priznať, že žijeme kruté dni, že sme už jednu vojnu a strach z rozlúčenia zažili a že je nám súdené znovu všetku tú hrôzu vojny, dnes strašnejšiu o našu starobu a o zradu našich vlastných, prežiť. Ak prežiť.

[*] trachóm – infekčný chronický zápal očných spojoviek a rohovky (Slovník cudzích slov 1997, SPN)

 

Text je súčasťou antifašistickej čítanky Ružovou na hnedú!!!

 

***

Prečítajte si, kto bola prvá slovenská feministka Hana Gregorová.

Viac o neprípustne radikálnych feministických huncútstvach Hany Gregorovej sa dočítate v čítanke Hana Gregorová - Slovenka pri knihe (ASPEKT 2007).

Ako citovať tento článok:

red. Bezútešné dni sa radili k sebe In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 07/05/2016. Získané 10/04/2019 - 09:59. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/bezutesne-dni-sa-radili-k-sebe