Bola to veľmi náročná emocionálna práca

Zaujíma nás, ako pandémia a opatrenia na zastavenie jej šírenia dopadajú na životy žien v rôznych pozíciách. Chceme hovoriť nahlas o tom, čo je pre nás aj pre spoločnosť dôležité – o neplatenej práci v domácnosti, ktorej objem sa počas lockdownov znásobil. O prekérnych pracovných podmienkach a neistých životných situáciách, ktoré pandémia prehĺbila.

Prečítajte si rozhovor o tom, aké je vyučovať na strednej škole počas pandémie, čo trápilo žiačky a žiakov, samotné učiteľky a kto im (ne)poskytol podporu. Chceme hovoriť nahlas o tom, čo je pre nás aj pre spoločnosť dôležité.

 

Účastníčka rozhovoru si praje zostať v anonymite. Rozhovor pripravili a spracovali Alexandra Ostertágová a Eva Riečanská.

 

***

Dlhodobo pôsobíš vo vzdelávaní, máš vyštudovanú slovenčinu a angličtinu. Kde pracuješ teraz?

Pracujem na základnej škole ako členka inkluzívneho tímu, robím pedagogickú asistentku a cieľom mojej práce by mala byť inklúzia. Síce to nefunguje úplne, ale túto školu som si vybrala práve preto, že je v nej inkluzívny tím. Sú tam tri špeciálne pedagogičky a päť pedagogických asistentiek. Okrem toho učím aj pár hodín angličtiny, lebo som mala slabú chvíľku a súhlasila som, že budem aj učiť.

 

Inklúzia znamená výučbu detí so špeciálnymi potrebami?

Malo by to byť skôr o všeobecnej diferenciácii učiva. Vzdelávame aj deti so špeciálnymi potrebami, ale cieľom by mala byť inklúzia všetkých detí. V jednej triede mám napríklad päť detí so špeciálnymi potrebami, či už ide o aspergerov syndróm, dyslexiu, dysgrafiu, poruchy učenia alebo poruchy pozornosti. Podľa vzoru fínskeho alebo rakúskeho modelu by sa však malo pracovať s celou triedou, nielen s  deťmi, ktoré majú špeciálne potreby. Asistujem tak učiteľke aj deťom a pokiaľ s tým učiteľka súhlasí, pracujem so všetkými deťmi alebo pomáham priamo pri výučbe, keďže mám vyštudovanú slovenčinu a angličtinu.

 

Predtým si pracovala na strednej škole, a to aj v čase, keď vypukla pandémia. Ako to prebiehalo?

U nás v škole to prišlo o čosi skôr, niekedy po jarných prázdninách. Do školy sme sa už vrátili len učiteľky a učitelia, hoci niektoré školy boli ešte otvorené. Riaditeľ požiadal o zatvorenie školy, pretože niektoré žiačky a žiaci boli predtým v zahraničí cez projekt Erasmus a viaceré boli zo Záhoria, kde sa objavili prvé prípady. Prišiel teda len učiteľský zbor a mali sme poradu. To bolo v pondelok a od utorka sme mali bez akýchkoľvek informácií nastúpiť na online vyučovanie. Najskôr sme mali učiť len cez Edupage, čo je vlastne elektronická triedna kniha. Deťom sme mali posielať úlohy a celá výučba bola na nás, učiteľkách. Všetko sme museli robiť bez prípravy, proste nás poslali domov s tým, že sme vôbec nevedeli, čo a ako. Ja som si potrebovala viacero vecí pripraviť, no úlohy sme museli posielať hneď.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ako to pokračovalo?

Samozrejme som deckám nejakú úlohu poslala, ale nebola som spokojná s tým, že im mám len posielať úlohy. Tak som si so svojimi triedami dohodla dvakrát týždenne angličtinu cez Skype alebo nejakú podobnú platformu. Učila som vtedy dve druhácke, dve tretiacke a štyri štvrtácke triedy, ale  typické online hodiny som mala len s druhákmi, inak by to bolo strašne náročné. S tretiackymi a štvrtáckymi triedami sme mali dvakrát do týždňa online ‎konverzácie. Najmä žiaci a žiačky v štvrtom ročníku boli už v pohode, viedla som si ich od prvého ročníka a tak vedeli na úlohách pracovať samostatne alebo v skupinách a nemali problém. Aj v tých druháckych triedach pracovali, ale boli tam aj decká, čo sa začali učiť angličtinu rok predtým, ako nastúpili na strednú. Rozdelila som si ich preto na menšie skupiny, v ktorých bolo päť až sedem ľudí. Normálne sme mávali tri hodiny angličtiny do týždňa, takto sme mali dvakrát do týždňa tridsať minút v malých skupinkách. Posielala som im aj úlohy a takto nejako sme fungovali. Bolo to neskutočne náročné pre žiačky a žiakov, ale aj pre mňa.

 

Rovnako vyučovali tvoje kolegyne a kolegovia?

Nie, zozačiatku nerobil online hodiny nikto a nemali sme to ani prikázané od vedenia. Jedna kolegyňa aj chcela, no má štyri deti, jednoducho to nešlo. Online hodiny by mohla robiť len poobede, lebo aj jej decká boli doma a nemajú osemizbový byt. S online hodinami začala až niekedy v poslednom mesiaci prvej vlny.

 

To bol teda začiatok pandémie. Zo dňa na deň ste mali začať učiť online, posielať žiačkam a žiakom úlohy cez Edupage. Stredné školy však boli s krátkymi prerušeniami zatvorené veľmi dlho. Menil sa vo vašej škole spôsob výučby s postupujúcim časom?

Napríklad zrazu prišli s tým, že už nejdeme cez Edupage, ale máme začať učiť cez Teams a opäť z týždňa na týždeň. S tou aplikáciou sa pritom treba naučiť robiť a mne samej to nejaký čas trvalo. V škole boli aj menej technicky zdatné kolegyne, mnohé z nich boli v preddôchodkovom veku. V druhej vlne sme už mali rozvrh a robili sme aj pravidelné kontaktné online hodiny, ale nebolo to jednoduché ani vtedy.

 

Na základe čoho ste si teda v škole určovali, akým spôsobom bude prebiehať online výučba? Podieľali sa učiteľky a učitelia napríklad na výbere programov, cez ktoré ste učili?

Nikto sa nás nepýtal, od riaditeľa nám chodili príkazy. Správy boli napísané takým tónom, že to boli vyslovene rozkazy. Keď sa napríklad ozvali kolegyne s deťmi, že nestíhajú, prišiel príkaz, že keď niekto nestíha, má si zobrať OČR. Počas prvej vlny sme vôbec nemali porady. Na porade som bola iba raz, aj to až ku koncu školského roka. V druhej vlne sme zase začali mávať porady dosť často, v jednom období aj každý týždeň, pričom nešlo ani tak o porady ako o vypočúvanie. Stále dokola sa nás pýtali, či sa vrátime do školy, či sa dáme zaočkovať, prečo sa nedáme zaočkovať. Ja som sa, samozrejme, chcela dať zaočkovať, napriek tomu som cítila, aký nátlak sa na nás vyvíja. Jednu poradu sme mali niekedy po Silvestri, takže v čase, keď si učiteľky a učitelia čerpajú dovolenky. Riaditeľ sa nás pýtal, prečo neprišli aj ostatní. Okrem toho, že sme to nemali odkiaľ vedieť, bolo dovolenkové obdobie. Tak nám povedal, že je mimoriadna situácia a máme si kontrolovať maily každý deň. Pozerala som sa na to s otvorenými ústami a povedala som si, že nie, že si nebudem kontrolovať maily každý deň aj počas dovolenky.

 

Ak sa vrátime k samotnej online výučbe, najväčšia záťaž bola naučiť sa pracovať s novými technológiami?

Musela som si prepracovať všetky prípravy. Nemôžeš vyučovať online rovnako ako na bežných hodinách. Ja si navyše vždy po nejakom čase mením prípravy, inak by ma to nebavilo. Prípravy si robím rada, no ak veľa učíš, je to náročné. Pri prechode na online sme podľa mňa museli meniť prípravy všetci a nebolo to len o tom, že si nachystáš hodinu, musíš si to aj naštudovať. Nebola som zvyknutá učiť online, takže som si musela naštudovať naozaj veľmi veľa nových vecí, čo by bolo samo o sebe skvelé, keby sme to nemuseli robiť zo dňa na deň. Potrebovala som si zistiť informácie o metódach online výučby a vôbec o tom, akým spôsobom viesť hodiny a podobne.

 

A to si robila všetko zo svojej iniciatívy alebo ste mali možnosť absolvovať aj nejaké školenia?

Nejaké školenia boli, ale všetky sa udiali v čase, keď už som s tým vedela robiť. Mám výhodu v tom, že som angličtinárka a teda viem po anglicky, lebo v slovenčine som nenašla nič. Niečo bolo v češtine, ale neboli to veľmi dobré materiály.

 

Čo technické zabezpečenie online výučby? Dostali ste vybavenie od zamestnávateľa, teda zo školy?

Mala som školský počítač, ale nebol dostatočne výkonný a nemohla som na ňom používať programy, ktoré som na online výučbu potrebovala. Všetko som preto musela riešiť cez svoj počítač a mobil. Mobil to napokon nevydržal. Ako sme sa vrátili po prvej vlne do školy, viacerí sme hovorili, že nemáme počítače, resp. že na tých, ktoré máme, sa nedá učiť. Bratislavský samosprávny kraj [zriaďovateľ školy, pozn. red.] tak vymyslel, že nám dá počítače na splátky. Malo to fungovať tak, že učiteľke prídu na účet peniaze, kúpi si počítač a pravidelne spláca, no po celú dobu splácania patrí počítač škole. Až po štyroch rokoch si ho môže od školy odkúpiť za symbolickú cenu – starý, štvorročný počítač. Najlepšie na tom bolo, že bolo treba podpísať, že tie štyri roky zostaneš v škole pracovať. Viacerí ľudia, ktorí tam učili celý život, to prijali, mladšie kolegyne už menej. Ani ja som sa nechcela škole upisovať na štyri roky a tak som mala ďalej ten istý starý počítač, ktorý mi nefungoval. Myslím si, že si takto chceli udržať ľudí, lebo vedeli, že učiteľky sú úplne vyčerpané.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Poskytli vám aspoň kamery, mikrofóny alebo slúchadlá?

Mohli sme si zadať požiadavku na ďalšie vybavenie, ja som napríklad potrebovala mikrofón a slúchadlá, pretože som dlho učila s vlastnými, ktoré sa vkladajú do uší. Učiť s tým celý deň je strašné a v druhej vlne sme už mávali pravidelné online hodiny, takže som niekedy učila aj osem hodín v kuse. Keď som sa pýtala, či sa to už objednalo, povedali mi, že nie. Škola vraj zadala požiadavku na ministerstvo, ale neprišlo dosť peňazí. Mikrofón som mala celý čas požičaný od kamarátky, mne mikrofón na súkromnom notebooku nefunguje a vlastný som nemala.

 

Ako to bolo s finančným ohodnotením práce? Na začiatku pandémie sa objavovali aj prípady, že učiteľkám a učiteľom znižovali úväzky. Stalo sa niečo také aj u vás v škole alebo tebe osobne?

Platy znížili u nás v škole telocvikárkam a dali im tých 80 % [výška platu v prípade, že zamestnanec či zamestnankyňa nepracuje z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa, pozn. red.]. Nevedeli sme s tým nič urobiť, telocvikárky nič nepovedali a ja som sa to dozvedela, až keď sme znovu na konci školského roka nastúpili do školy. Aj som sa ich pýtala, prečo nič nepovedali, vraj nás nechceli zaťažovať. Veru by som s tým nebola v poriadku a podporila by som ich, keby som vedela, že im znížili plat.

 

Tebe teda plat neznížili.

Nie, ale úväzok na strednej škole je 22 hodín a ja som učila 24, pričom som mala osem tried. Aj sme sa pýtali, ako nám nadčasy zaplatia. Odpoveď nám poslali po kolegyni, ktorá chodila na porady. Bolo to niečo v zmysle, že nadčasy učiť nemusíme, takže som svoje nadčasové hodiny učila zadarmo. Bolo mi ľúto triedy, v ktorej som tie nadčasové hodiny učila a predpokladám, že tak to robili aj ostatné učiteľky. Počas druhej vlny som pracovala len na 60 % úväzok, no aj to bolo pre mňa ako celý úväzok.

 

Hovorilo sa, naopak, aj o odmenách pre učiteľky a učiteľov. Z toho, čo vravíš, vyplýva, že práce bolo počas pandémie viac. Dostali ste teda nejakú finančnú odmenu alebo kompenzáciu?

Niekedy v novembri alebo v decembri počas druhej vlny sme dostali odmenu od riaditeľa. Bolo to 100 eur za celú prvú aj druhú vlnu, teda za takmer dva celé školské polroky online výučby. Nejaké odmeny sme mali dostať aj od ministerstva, ku mne sa však nedostali. Či ich dostali ostatné kolegyne a kolegovia, neviem, lebo som vo februári dala výpoveď, no určite som ich mala dostať.

 

Už sme sa dotkli úlohy ministerstva pri zabezpečovaní podpory pri dištančnom vzdelávaní. Spomínala si, že podľa tvojich informácií nedošlo do školy dosť peňazí na zabezpečenie technického vybavenia na online výučbu. Ako všeobecne hodnotíš podporu ministerstva počas pandémie?

Ministerstvo nám dávalo stále iné informácie a o všetkom sme sa dozvedali cez médiá. Nevedeli sme, čo sa udeje a boli sme v strese. Pošlú nás do školy? Nepošlú nás do školy? Problém bol aj s maturitami, pretože sa veľmi dlho nevedelo, či vlastne maturity budú, v akej forme a teda na čo máme žiačky a žiakov pripravovať. Ako som vravela, učila som aj maturitné triedy. Boli síce dobre pripravené, lebo sme sa pripravovali už od začiatku, ale aj tak potrebuješ vedieť, či bude súčasťou maturity aj slohová práca. Iste, v školách pripravujeme deti na život, len, žiaľ, tú maturitnú skúšku jednoducho majú a potrebujú sa prichystať. O zrušení maturít sme sa dozvedeli len nejaké dva týždne pred termínom ich konania a decká z toho boli depresívne, pretože sa báli, že ich nezoberú na vysokú školu.

Ďalšia veľká téma bol návrat do školy. Nevedelo sa, kedy sa vrátime a ani ako to bude celé vyzerať. Niekedy v druhej vlne napríklad vraj prišiel z ministerstva pokyn, aby sme súčasne učili online aj prezenčne, čo znamená reálne dvakrát toľko práce. Ohradil sa voči tomu aj riaditeľ, pretože nechcel, aby sme sa vyčerpávali, boli sme vtedy všetky úplne hotové. Vyriešilo sa to tak, že decká, ktoré do školy nenastúpili, sa museli doučiť všetko samy.

 

A čo zriaďovateľ? Dostali ste od neho nejakú podporu?

Z Bratislavského samosprávneho kraja sme napríklad ešte počas prvej vlny dostali akýsi nový formulár, do ktorého sme mali zaznamenávať výkazy práce, bežne na to pritom slúži Edupage, teda elektronická triedna kniha. Predpokladám, že to odtiaľ nevedeli exportovať a my sme mali robiť výkazy práce na dvakrát. Sťažovali sme sa a nakoniec našťastie jeden z výkazov zrušili. Bola úplná hlúposť vypisovať to isté dva razy. A potom nám ešte dali tú ponuku kúpiť si počítač na splátky za to, že sa škole upíšeme na nasledujúce štyri roky.

 

Poďme ešte k téme duševného zdravia. Dnes sa hovorí veľa o tom, že zatvorenie škôl má na deti veľmi negatívny dopad a aj ty si už naznačila, že tvoje žiačky a žiaci neniesli výučbu na diaľku ľahko. Hovorili ste o tom?

Angličtina je predmet, na ktorom sa komunikuje, a preto som vedela, ako sa študentky a študenti majú a ako sa cítia. Hovorili mi, že na tom nie sú dobre, často boli v depresívnych stavoch, čo sa, samozrejme, prenášalo aj na mňa. Bežne zostávali dlhšie pripojení po hodine a rozprávali sme sa. Je to úplne normálne, aj pri bežnej prezenčnej výučbe potrebujú decká niekoho, s kým sa môžu porozprávať a väčšinou si vyberajú angličtinárky a slovenčinárky, lebo na týchto predmetoch sa komunikuje. Ja som si bola so žiačkami a žiakmi blízka už pred pandémiou a absolútne som rozumela, že sa potrebujú porozprávať, no bola to pre mňa ďalšia záťaž. Nie som učiteľkou preto, že by som chcela niekoho ovládať, chcem tým deckám pomôcť a baví ma to. Lenže toto ma už nebavilo a asi to nebavilo nikoho. Bola to pre mňa veľmi náročná emocionálna práca.

 

Na záver by som sa ťa rada spýtala, ako si celú túto situáciu prežívala ty. Viackrát si naznačila, že to pre teba nebolo ľahké. Chcela by si o tom povedať viac?

Počas prvej vlny bolo veľmi náročné to, že som vyučovala z rovnakej izby, v akej som spala. Jednoducho som všetko robila v jednej miestnosti. Ešte pred koronou som pritom bola na operácii a mávala som bolesti brucha, takže som pri učení musela ležať a bolo mi to veľmi nepríjemné. No a keď sme konečne v septembri po prvej vlne nastúpili do školy, po mesiaci opäť zatvorili školy. Pamätám si, ako som prišla k rodičom a plakala som. Nevedela som to zastaviť, nevedela som sa nadýchnuť ani rozprávať. Naši si mysleli, že sa niečo stalo a ja som im ani nevedela povedať, čo mi je. Tá prvá vlna bola pre mňa naozaj hrozný stres.

Vyhorela som, naozaj som mala depresie aj samovražedné myšlienky. Teraz beriem lieky na úzkosť a depresiu. Okrem toho mám chronickú chorobu, ktorá sa mi pri strese zhoršuje a niektoré dni musím byť na silných liekoch proti bolesti, vtedy som úplne „vypnutá“. Posledný mesiac v škole predtým, než som z nej odišla, som fungovala tak, že som odučila a rovno som si ľahla do postele. Jednoducho som nevládala nič robiť a ešte k tomu som nemohla spávať.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Vo februári si teda dala výpoveď, no aj tak si sa do toho školstva vrátila a teraz robíš pedagogickú asistentku na inej škole.

Hej, lebo to milujem, ale zároveň nenávidím slovenské školstvo. Bola som na univerzite vo Fínsku a tam sa mi podarilo ísť aj priamo do školy na náčuvy, dosť som čítala o Rakúsku. Slovenské školstvo je na tom naozaj zle. Nedá sa napríklad pracovať na rovnakej téme naprieč rôznymi predmetmi, teda robiť tzv. prierezy. Alebo taká projektová výučba. Ja som ju síce robila a žiačkam a žiakom to šlo veľmi dobre, robili napríklad videá. Robila som to však len ja. Teraz učím angličtinu a mám veľký problém s vedúcou predmetovej komisie. Jej jediným záujmom je, aby sme stíhali dobrať knihu. Lenže ja mám v triede decká, ktoré majú špeciálne potreby, napríklad poruchy učenia. Mám aj žiakov a žiačky, ktorým sa takmer každý rok menili učiteľky, takže nemajú základy, chýba im slovná zásoba. Do toho všetkého majú za sebou rok online výučby. Vedúca predmetovej komisie ma síce pochválila za to, že im chcem pomôcť, ale zároveň mi povedala, že ak decká niečo nevedia, mám ísť proste ďalej. No ja ich chcem niečo naučiť.

***

Zdieľajte s nami váš príbeh.

 

 

 

***

Realizované s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah tohto dokumentu výlučne zodpovedá organizácia ASPEKT.