Deň boja za slobodu a demokraciu

Pred 29 rokmi, v čase, keď sa začala formovať „revolučná" verejnosť, si málokto uvedomoval, že táto verejnosť je najmä mužská. Až v 90. rokoch sa začal v rámci jednej z novovznikajúcich verejností formovať rodový diskurz, ktorý umožnil reflexiu tohto javu a ktorý umožnil hovoriť o mocenských vzťahoch medzi ženami a mužmi pred revolúciou 1989, počas nej i po nej.

Jana Cviková a Jana Juráňová ďalej píšu v knihe: Feminizmy pre začiatočníčky:

„Naučená bezmocnosť“ a „Spiaca krásavica“

V novembri 1989 začala nežná revolúcia a komunistický režim sa postupne začal rúcať. Tento proces trval formálne niekoľko mesiacov, avšak demokratická transformácia spoločnosti nie je ukončená ani po dvadsiatich rokoch. Na začiatku bolo kľúčovým slovom celého tohto procesu slovo verejnosť . Odrazilo sa to aj pri tvorbe názvu prvého politického a občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu. Názov VPN bol reakciou na násilné akcie proti študentom a ďalším občanom a občiankam počas demonštrácií v Prahe 17. novembra 1989, no toto násilie sa zároveň chápalo aj ako rôzne formy útlaku totalitného režimu voči občanom – a to od väznenia až po obmedzovanie slobody slova. Okrem iného to bol veľmi dôležitý signál, že toto občianske hnutie uprednostňuje nenásilnú zmenu režimu a nenásilné vysporiadanie sa s vlastnou minulosťou. Násilie sa chápalo ako násilie vo verejnej sfére a bolo veľmi dôležité, že sa proti násiliu postavila občianska verejnosť.

Až po mnohých rokoch sa aj o násilí proti ženám v súkromnej sfére začalo verejne hovoriť ako o probléme, ktorý nie je výlučne súkromný. Takéto východisko bolo výsledkom feministického prístupu k problému a viedlo napokon k celonárodným kampaniam, ktoré realizovali feministické organizácie koncom 90. rokov a v roku 2001. Začiatkom 90. rokov bolo v oboch častiach bývalého Československa nevyhnutné znovu oživiť a vybudovať občiansku spoločnosť.

Koncept verejnosti ako miesta združovania a diskusie, založený na princípoch participatívnej demokracie, sa stal kľúčovým pre novú postsocialistickú spoločnosť. Preto sa aj hovorilo o „novej verejnosti“, ktorú mali reprezentovať občania. V období reálneho socializmu bola verejnosť veľmi silno kontrolovaná, a to nielen prostredníctvom cenzúry. Nancy Fraser hovorí, že v období reálneho socializmu „splynutí státního aparátu s veřejným prostorem, v němž lidé diskutují a v němž se sdružují, zatížilo procesy uskutečňování socialistické vize natolik, že místo, aby získala podobu participativní demokracie, byla nakonec realizována v autoritářské a etatistické formě“. Kontrola štátu bola absurdná a niekedy dokonca smiešna, no zväčša vzbudzovala strach. Ľudia boli vedení k absolútnej pasivite a letargii. Aj preto sa termín „naučená bezmocnosť“ používal na vyjadrenie mentality ľudí na Slovensku v postsocialistickom období. Sociologička Zora Bútorová vo výskume, ktorý bol prvým výskumom na Slovensku robeným z rodovej pespektívy, tvrdí, že pokiaľ ide o ženy, treba počítať „so špecifickým, ženským, variantom naučenej bezmocnosti, ktorá bola charakteristická pre politickú kultúru ľudí v období reálneho socializmu. Ak súčasťou verejného syndrómu naučenej bezmocnosti bola ochota delegovať zastupovanie záujmov občanov na ,expertov‘, špecifickým symptómom v prípade žien bolo a je delegovanie takýchto právomocí na mužov.“

Po roku 1989 bola verejnosť často prirovnávaná k spiacej Šípkovej Ruženke z rovnomennej rozprávky. Keď sa táto princezná po mnohých rokoch spánku napokon prebudila, nešlo len o šťastný koniec, ale bol to aj začiatok celkom iného príbehu. Dlhoročný spánok určite nebol najlepším spôsobom, ako „krásavicu“ pripraviť na nadchádzajúce turbulentné obdobie transformácie spoločnosti.

Tento tradičný patriarchálny príklad spiacej ženy a „bdelého“ muža je podvedome veľmi typický pre rodové pomery na Slovensku. Princ je potrebný na to, aby prebudil Šípkovú Ruženku. No keď už splnil toto svoje poslanie a rozprávka sa skončila, nikto si netrúfa odhadnúť, ako to bude celé pokračovať. Dalo by sa to povedať aj tak, že „princovia“ na rečníckych tribúnach na námestiach počas masových demonštrácií prebudili spiacu spoločnosť, no pokračovanie bolo prinajlepšom neurčité. Napriek všetkému sa však verejnosť začala prebúdzať. A v tomto procese sa odohralo niekoľko kľúčových momentov, napríklad takzvané okrúhle stoly v slovenskom vysielaní vtedy ešte Československej televízie. Tieto diskusie boli veľmi dôležité, pretože boli dostupné aj pre ľudí, ktorí žili mimo hlavného mesta. Táto radikálna zmena, ktorá sa v tomto období udiala, sa práve kvôli významnej úlohe, akú tieto diskusie zohrali, niekedy nazýva aj „televíznou revolúciou“.

V čase, keď sa začala formovať „revolučná“ verejnosť, si málokto uvedomoval, že táto verejnosť je najmä mužská. Väčšina z nás vnímala verejnosť ako rodovo neutrálnu. Námestia a ulice boli plné ľudí oboch pohlaví. Dolu pod tribúnami boli muži aj ženy, no na tribúnach boli najmä muži. Aj účastníkmi spomínaných televíznych dialógov boli najmä muži. Až po niekoľkých rokoch sa našli ženy, ktoré začali tento jav reflektovať. Dalo by sa povedať, že nedostatok vedomia u žien v tom čase bol jednoznačne veľmi zlou vizitkou socialistickej emancipácie žien. Ak by totiž táto emancipácia bola skutočná, ženy by takúto očividnú asymetriu moci museli okamžite zaznamenať. Bolo zrejmé, že socialistická emancipácia – napriek samozrejmosti vzdelania a platenej práce žien – nezanechala vo vedomí populácie žiadne stopy, a to ani u žien, ani u mužov. Paradoxný účinok, resp. minimálny emancipačný transformačný účinok socialistickej emancipácie vo vzťahu k reflexii rodových vzťahov a rodovej mocenskej asymetrie sa prejavil najmä v prvoplánovom odmietaní feminizmu ako „buržoázneho výstrelku“ za socializmu a ako „totalitárnej komunistickej ideológie“ po roku 1989.

Publikáciu Feminizmy pre začiatočníčky. Aspekty zrodu rodového diskurzu na Slovensku si môžete prečítať online alebo v knižnici ASPEKTU.