Dni sa skracujú, vrstvy sa nabaľujú, žiť sa musí ďalej

Vaša reakcia na výzvu Čo všetko máš na starosti v čase korony?

Na začiatku tretej vlny pandémie sme opäť uverejnili výzvu, prostredníctvom ktorej chceme zbierať príbehy o tom, čo zažívame počas korony a o čo všetko sa staráme. Pandémia totiž jasne ukázala, ako veľmi záleží na starostlivosti. Bez práce zdravotných sestier, učiteliek či matiek, ktoré ťahali popri platenom zamestnaní a domácnosti ešte aj vzdelávanie svojich detí na dištančnej výučbe, by sme to nezvládli.

Napriek veľkému významu tejto práce sa starostlivosti nedostáva náležité symbolické ani materiálne uznanie. Ďakujeme čitateľke, že nám napísala a pomohla zviditeľniť to, o čom sa radšej mlčí – o únave z organizácie rodinného života, obavách o zdravie a o deti aj o problémoch s duševným zdravím.

Ďakujeme, že s nami vytvárate priestor, kde môžeme zdieľať svoje skúsenosti aj starosti so starostlivosťou a nahlas verejne hovoriť o tom, čo je pre nás a pre spoločnosť dôležité.

***

Som mama štyroch dcér. Najstaršia sa rozhodla nastúpiť na vysokoškolské štúdium po dvojročnej pauze, počas ktorej sa hľadala, cestovala po svete a kade-tade brigádovala. Začína sa prvý ročník a hneď na úvod im oznámili, že ak neprekonali v poslednom polroku koronavírusovú infekciu, účasť na štúdiu je podmienená očkovaním alebo testovaním, pričom PCR test platí sedemdesiatdva hodín a antigénový štyridsaťosem. V detstve mávala po očkovaní zlý priebeh, aj teraz sa jej po mnohých liekoch prejaví alergická reakcia. U mňa je to s alergiami a očkovaniami to isté v ružovom – alergie na bielkovinu kravského mlieka, zázvor, arašidy, niektoré zložky liekov. Testami na alergiu sa nikdy nič nepotvrdilo, nevie sa, na aké látky máme vlastne alergickú reakciu, či ide o konkrétne liečivo alebo skríženú reakciu, no okamžité reakcie podobné sennej nádche sa prejavia hneď.  Prejavy neboli nikdy také, že by sme skončili v nemocnici. Hoci ja som mala v detstve týždeň trvajúcu paralýzu končatiny a silný zápal v tele, ktorý sa liečil injekčným podávaním antibiotík. Nikto ma v detstve neposielal na ďalšie vyšetrenia, ani dcéru neposielali, pretože vtedy sa to nerobilo, prežiješ nutné zlo, očkovanie je predsa povinné a potrebné preto, aby si neumrela.

Dcéra chce študovať to, na čo ju prijali, chce si spraviť vysokoškolské štúdium a škola požaduje OTP. Ja som prekonala COVID počas Vianoc, biomedicínske centrum ma testovalo na protilátky, aj po trištvrte roku mám pomerne vysoké hodnoty, hoci polovičné v porovnaní s mojím manželom, ktorý prekonal COVID a následne sa dal aj zaočkovať.

Dcéra sa očkovania bojí, obávam sa aj ja, z môjho pohľadu sme rizikové, poznám svoje telo, svoje dieťa, ratovala som ho po každom očkovaní niekoľko nocí a dní, ale teraz ju do očkovania sama tlačím zo svojich zištných dôvodov. Konečne našla odbor, kde sa vidí, štúdium ju bude (pravdepodobne) baviť. Na pravidelné testovanie nám to finančne nevychádza. Máme ešte dve školáčky na základnej škole a predškoláčku v škôlke, takže výdavkov máme do aleluja. Aj keď bude najstaršia dcéra chodiť na brigády, nehrozí, aby zarobila taký obnos peňazí, z ktorého si môže platiť bývanie, stravu, dochádzanie do školy, kultúru a ešte aj testy.

Tlačím na ňu, pôjdem do toho s ňou, dám sa zaočkovať tiež, aj keď všetko nasvedčuje, že by som mala v tejto vlne ľahký priebeh. Je tu aj ďalšia možnosť, ísť na imunizačnú návštevu a nakaziť ju u priateľov. Choroby dýchacích ciest – prechladnutia, chrípky či angíny – zvládame ľahko. Vieme si to liečiť svojimi metódami, ktoré nám spoľahlivo roky fungujú. Je to zúfalé pre mňa aj pre ňu. Jediná (inak plne zaočkovaná) kamarátka, ktorá mala teraz pred pár dňami potvrdený COVID, nemá úplne ľahký priebeh. Náš nápad preto odmieta, cítila by sa zodpovedná napriek tomu, že jej to vyhováram.

Moja dcéra vysokoškoláčka už raz išla do očkovacieho centra, v ktorom podávajú jednodávkovú vakcínu. Upokojujem, že po pichnutí ešte bývajú očkovanci na pozorovaní pätnásť minút až polhodinu, že na nich dozerá zdravotnícky personál a že ak im vopred povie o svojich obavách z prípadnej alergickej reakcie, určite ju budú sledovať ešte bedlivejšie. Prišla na stanovište. Papundeklová budova niekde v okresnom meste za strednou školou, päťdesiatmetrový rad ľudí stojí v blate, personál tvoria dve osoby, jedna ľudí registruje, druhá očkuje. Z dverí vychádzajú ľudia do blata akoby jednorukí, držia si zaočkované rameno ruky, v ktorej zvierajú papiere s potvrdením o podaní vakcíny. Ako zo zlého sna. Odchádza, lebo je jej na omdletie už len z toho výjavu. Chce, aby som jej dohodla nakazenú kamarátku. Nedohodnem, neviem presviedčať ľudí a ani to nechcem, cítim sa najsamblbšia. To tá otrasná situácia, do ktorej som sa dostala. Sloboda v presvedčení, sloboda výberu, rešpekt k hraniciam druhého.

Presviedčam ju, že pôjdeme na očkovanie spolu, budeme sa podporovať, zavolám jej záchranku alebo ona mne, keby niečo, budeme na tom rovnako, skúsime. Teraz čakám, kedy povie, že už. A čakám tiež, či si náhodou to štúdium nerozmyslí. Je toho schopná, nie je veľmi cieľavedomá, ľahko sa preorientuje na novú víziu. Nebude táto škola, bude možno iná, a ak nie, tak to tak malo byť. Obávam sa, že sa jej presvedčenie o štúdiu na tejto škole blíži ku koncu. Hovorí niečo o prestupe na VŠVU, veď jej pár ľudí pochválilo obrázky. Však kedysi aj mne, ale nie som žiadny Picasso, tak si výtvarnú sebarealizáciu nechávam pre seba a realizujem sa v inej oblasti, kde sa cítim potrebná.

Tri malé dcéry navštevujú okrem školy a škôlky aj krúžky v ZUŠ-ke. Počas prvého lockdownu sme kúpili klavír Petrof z roku 1967 od dôchodkyne, ktorá ho dala naposledy naladiť pred sedemnástimi rokmi. Ladiča sme ešte neobjednali, dcéry vyrábajú náramky prežitia a predávajú ich na drobných festivaloch, šetria si na naladenie klavíra. Už teraz vedia zahrať dvojručne niekoľko skladieb, naučili sa to z videí na Youtube. Ódu na radosť nám hrajú každé ráno pred odchodom z domu. Milujem to, aj keď je základný tón C položený o štvrťtón nižšie, stále ma baví, ako ich snaha napokon vypáli do ľúbivej melódie.

Po škole letíme s deťmi na krúžky, postupne budú chodiť samé verejnou dopravou, ale keďže sa nám o mesiac mení dopravca, čipové kartičky vybavíme až v novembri. Štrkocem na zastávke s drobnými vo vrecku, školské tašky v ruke, svetre a vetrovky na pol žrde, rúška teraz nahradili respirátory, lebo sme sa prehupli do tmavšieho odtieňa COVID automatu. V školy rúška stále stačia, periem ich každý druhý deň, vždy viac ako desať kusov.

Rána sú hektické aj preto, lebo sme si zaobstarali mačku. Rozlepím oči, mačka sa štverá na posteľ, vie, že vstanem a vyberiem pre ňu z mrazničky mäso. Sme viac-menej bezmäsitá domácnosť, no kvôli mačke kupujem v päťdesiatpercentnej zľave mäso s končiacou spotrebou. Za toho pol roka, čo u nás mačka býva, som sa naučila vykostiť kura. Stehennú kosť vylúpnem z kĺbika a v hlave sa mi ozýva to puknutie ešte hodinu. Zaobstarala som si ju preto, že som ešte cítila potrebu dotýkať sa malého telíčka, po toľkých deťoch sa ťažko odvyká, mačka mi to strádanie čiastočne saturuje.

Ráno pozostáva z obliekania troch detí a jedného dospelého človeka. Deti by si rady obliekali letné veci, ešte stále nechápu, že je každým dňom chladnejšie, a tak každý deň chystám jesenné veci a presviedčam ich o tom, že naozaj nemôžu mať tričko bez rukávov a sukničku. Po obliekaní raňajky, desiata, umyť fľašky na vodu, naplniť vodou, nezabudnúť čipy a kľúče od skriniek, rúška, jesennú obuv, úbor na telesnú, prilby, bicykle, mačku pustiť von, ešte tá Óda na radosť a padáme z domu.

Prvýkrát mám depresie. Prišlo to teraz na jeseň. Mám po štyridsiatke, šťastné manželstvo, šikovné deti, ale chuť do života prichádza zriedkavejšie než beznádej. Mám koníčky, hej, zúžili sa. Kreatívne vyžitie pre užitočnú vec – šijem dcéram legíny, tričká a šaty. Dnes idem šiť čepiec holandskej vidiečanky, dcéry majú v škole týždeň európskej kultúry a majú sa zajtra prezliecť do tradičného odevu ľubovoľného európskeho národa.

Nikam sa neponáhľam, a predsa sa stále musím niekam ponáhľať. Hodinu plánujem nasledujúci deň kvôli presunom do školy a škôlky, do práce a potom zase naspäť a medzitým ešte na krúžky. Odvšadiaľ niečo požadujú, stále vypisujem nejaké papiere, potvrdenia, pravidelne posielam vyhlásenia o bezinfekčnosti detí cez aplikáciu školy a ZUŠ-ky, v škôlke podpíšem uznesenie z rodičovského združenia, ktoré sa ani nekonalo, lebo sa malo konať na dvore a v ten deň lialo. Žeriem čokoládu, slopem litre kávy, čaju, držím sa v prevádzkovom móde, ale veľa vecí je rozrobených a nikdy sa nedokončia, nikto mi nepomôže, o pomoc neprosím, zariadim sa podľa toho, ako sa veci vyvinú, nejako bude.

Počúvam podcasty, aspoň mám tému na rozhovor s mužom, keď si otvoríme víno. O deťoch sa baviť nemienim, sú a budú, berú mi energiu, na chvíľku vypnem z materského režimu, a keď mi víno chutí, o to ťažšie sa ráno zobudím, býva mi z neho zle. Ale inak by muž šiel niekam von s kamošmi, takto si povieme veci ako dvaja dospelí ľudia, ktorí majú niečo spoločné, robím to pre neho (ale však aj pre seba).

Nevidím nádej, že sa to zlepší, dni sa skracujú, vrstvy sa nabaľujú, žiť sa musí ďalej.

 

***

Napíšte nám aj vy svoj príbeh a zdieľajte, o všetko máte na starosti v čase korony: administrativa(zavinac)aspekt(bodka)sk

Ako citovať tento článok:

red. Dni sa skracujú, vrstvy sa nabaľujú, žiť sa musí ďalej In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 19/10/2021. Získané 28/11/2021 - 01:27. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/dni-sa-skracuju-vrstvy-sa-nabaluju-zit-sa-musi-dalej