Iné Vianoce v knihe Cudzie príbehy

Zuzana si zrazu spomenula na zarámovaný obraz, ktorý visel hneď za vrátnicou inštitúcie, v ktorej vtedy brigádovala: čosi hnedé uprostred. V tom čase sa konceptuálne umenie v oficiálnych inštitúciách naozaj nepestovalo. Keď pristúpila bližšie, videla za sklom prilepenú prsť zeme a nad ňou nápis: „Moja rodná hruda. Svätopluk Král.“ Pod prsťou zeme básnička. Výstrižok z novín. Zuzana si ju nepamätá, ale bude to asi tá istá, čo teraz vypadla z listu.

Ako tú hrudu asi išli vziať do jeho rodnej viesky? Predstavovala si, ako niekde pri poli na ceste pristálo auto – veľká šesťstotrinástka. Zo zadného sedadla vycupitala sekretárka na vysokých podpätkoch s lopatkou a kýblikom a v obtiahnutej sukničke si čupla, aby nabrala prsť zeme. Ale riaditeľ jej z predného sedadla vedľa šoféra pokynul, aby zašla ďalej do pooranej role, tam, kde je prsť mastnejšia a možno obsahuje menej kamienkov. Ihličky na lodičkách sa jej zaborili do hliny a ona sa prekoprcla, zablatila, možno jej pukol záševok na sukni, šofér vybehol celý červený a dvíhal ju, aj on sa zablatil. Svätopluk Král to celé sledoval s nevôľou, no napokon sa prsť zeme v kýbliku šťastlivo dostala do auta, sekretárka ju starostlivo uložila do igelitového vrecúška, veď ani odrobinka rodnej zeme nazmar, a takto v trojici sa doviezli až do Bratislavy. Sekretárka dostala za úlohu hrudu zarámovať, iste sa bála, či výsledok uspokojí súdruha riaditeľa, ale on len spokojne pokynul a poslal ju, aby mu urobila kávu a naliala koňak, gruzínsky, ktorý si doniesol zo služobnej cesty v Sovietskom zväze. V inej verzii poslal riaditeľ šesťstotrinástku s asistentom, ten v bielom plášti odobral trošku zeme a doviezol ako sviatosť do ústavu, kde ju potom starostlivá sekretárka dala zarámovať. Tá troška hnedej hmoty vzbudzovala medzi ľuďmi všeobecnú veselosť, museli ju však v sebe dusiť, veď čo ak by po schodoch práve dôstojne a velebne zostupoval ten, čo z hrudy povstal? A pod ňou, no áno, pod tou hrudkou zeme visela básnička. Bola trvalou súčasťou výzdoby pri nástenke, ktorá sa v odtieňoch červenej a sivej menila vždy podľa toho, či sa blížili Vianoce alias Sviatky zimy, Veľká noc alias Sviatky jari, Prvý máj, MDŽ, Veľká októbrová socialistická revolúcia, ktorá bola v novembri, alebo tzv. víťazný február, ktorý definitívne pochoval nádeje mnohých na normálny život po vojne.

Úryvok z prózy Zuzana a zopár starcov z knihy Jany Juráňovej Cudzie príbehy.