Inscenáciu Tichý bič uvedú na Orave

Inscenácia Tichý bič autorky Jany Juráňovej skúma osud jedného z najznámejších slovenských spisovateľov 20. storočia Mila Urbana. Na začiatku júna ju uvedú na Orave.

KEDY: pondelok 3. júna, 18.00

KDE: Dom kultúry, Rabčice

Milo Urban (1904 – 1982) patrí k najvýznamnejším slovenským medzivojnovým prozaikom. Z jeho tvorby je azda najznámejšia próza Za Vyšným mlynom (1926), ktorá sa stala základom libreta opery Krútňava od Eugena Suchoňa a trilógia Živý bič (1927), Hmly na úsvite (1930) a V osídlach (1940). Podľa 1. časti trilógie nakrútil režisér Martin Ťapák v roku 1966 rovnomennú dvojdielnu televíznu baladu. Jeho román Živý bič patrí k najprekladanejším slovenským dielam.

Milo Urban sa najmä vo svojej ranej tvorbe sústredil predovšetkým na zachytenie osudov horalov v hornooravskom kraji, odkiaľ sám pochádzal. Nemoralizoval, neodsudzoval, jeho doménou bol psychologický rozmer postáv, ktoré sa nepoddávali osudu. Sám spisovateľ sa však dostal „do osídiel“ osudu - počas vojny hlavný redaktor profašistického Gardistu, po vojne na čas internovaný, súdený a neskôr „tak trochu zakazovaný a tak trochu povolený“... Renomovaná súčasná spisovateľka a dramatička Jana Juráňová hľadá v hre Tichý bič odpoveď na otázku, akú zodpovednosť má spisovateľ za svoje slová. Dej hry je situovaný do začiatku 70. rokov 20. storočia, keď si Milo Urban viac ako sedemdesiatročný v nedobrovoľnom ústraní zdanlivo pokojne nažíval so svojou oddanou manželkou v Chorvátskom Grobe pri Bratislave. Navštívi ho mladý redaktor, obdivuje ho, ale chce vedieť o svojom idole aj čosi viac. V inscenácii Tichý bič sa dozvieme prečo...

Réžia: Alena Lelková
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna a kostýmy: Juraj Polák
Hrajú: Božidara Turzonová, Ján Gallovič, Branislav Deák

Ukážka z bulletinu inscenácie Tichý bič:
Milo Urban: A kde sú naše ženy?
Slovák 8. 9. 1940
Kto si všíma náš verejný život, kto nazrie do našich spolkov a organizácií, zamyslí sa nad ich činnosťou, nevdojak si musí položiť otázku: a kde sú naše ženy? (...) Ani priemernému pozorovateľovi neunikne zaujímavý fakt, že od istého času ženy akoby sa strácali z nášho verejného života, ako by sa im upieralo právo na tento život, alebo – akoby sa sťahovali z neho. Absolútnu prevahu nadobúda mužský živel. Kde sa len obzrieme, mužskí, mužskí, samé mužské organizácie, samá mužská iniciatíva, kým ženy... Ako by ich ani nebolo. Tie ženské organizácie, ktoré máme a ktoré prichádzajú do úvahy, akosi sa nevedia dostať do popredia. Vo výbojnom mužstve, ktoré sa valí kolo nás aspoň ich nevidíme jasne. Aj keď tu a tam dajú o sebe vedieť, ich činnosť je nie dosť priebojná a presvedčivá. My mužskí máme dojem, že sú v rozpakoch, že zmeny v našom organizačnom živote našli ich nepripravené a že teraz nevedia, kde a ako to začať, čoho sa chytiť, aby sa neocitli na plytčine. Je to tak dobre? Zaiste nie! My ženy vo verejnom živote potrebujeme. Nechceme ich zatisnúť do úzadia, nechceme z nich urobiť otrokyne kuchýň (ak totižto v takom zmysle vôbec možno hovoriť o nejakých otrokyniach), ale naopak chceme, želáme si, aby tak ako doteraz šli s nami ruka v ruke, a pomáhali nám v každom našom podnikaní - pravda, svojím spôsobom. Náhľad na poslanie žien, s ktorými sme sa stretli v posledných dvoch desaťročiach, podrobili sme síce istým korekciám, odstránili sme výstrelky predošlého režimu, ale to ešte nijako neznamená, že ženy z vereného života chceme vysánkovať. Ide nám o to, aby naše ženy plne mohli sa uplatniť tam, kde sú k tomu patričné predpoklady, kde svoje prirodzené vlohy môžu najlepšie rozvinúť. Teraz, keď odhadzujeme bláznivé predsudky kapitalisticko-liberalistického sveta, keď účtujeme s rozličnými falošnými heslami a začíname plne hodnotiť každú ľudskú činnosť, nikto so zdravým rozumom nemôže predpokladať, že tým chceme uponížiť ženu. Práve naopak! Iba teraz, po mnohých omyloch a trpkých skúsenostiach, po dlhom zneužívaní ženy, usilujeme sa vrátiť ju jej pôvodnému poslaniu. Bude predovšetkým tým, čím je naozaj - ženou a matkou. Nebudeme z nej robiť mužského, nebudeme zabíjať jej vzácne vlohy vo včerpávajúcich mužských robotách, no vo verejnom živote s ňou chceme a musíme počítať. (...) Nuž aby bolo jasno. Našim ženám nikto neupiera právo zúčastňovať sa na verejnom živote. Naopak, ide len o to, aby sa vynašli, aby si uvedomili, že nové pomery si vyžadujú nový spôsob práce a aby sa podľa toho zariadili. Darmo je! S doterajším organizačným aparátom naše ženy nedostanú sa ďaleko. (...)
Teda keď aj nepodceňujeme doterajšiu prácu našich ženských spolkov, keď toto máme pred očami, musíme pomýšľať na dokonalejšie organizovanie našich žien, ktoré by sa neobmedzovali len na isté vrstvy ale ktoré by poskytli možnosť uplatniť sa každej o verejný život sa zaujímajúcej slovenskej žene, ktoré by z týchto žien bez ohľadu na to, z akej vrstvy pochodia, stvorili pevne formované, pohotové teleso, pripravené kedykoľvek s kdekoľvek zasiahnuť, keď to potreba bude vyžadovať.
Nijaké exkluzívne krúžky milostivých paničiek a slečien na pestovanie čajových večierkov, ale jednotné organizácie sebavedomých slovenských žien bez stavovského rozdielu (...) rozhodne nemožno nazvať dôslednosťou, keď o mužskú mládež sa úzkostlivé staráme a ženskú nechávame hlivieť. Nezabúdajme, ak mnoho našich ľudí trpí nedostatkom národného povedomia, ak naše ženy sú v národnom ohľade nevýbojné, vlažné, ak naša krv odteká do cudzích korýt aj dnes ešte, vo veľkej miere môžeme za to ďakovať tej okolnosti, že sme sa o ženskú mládež dostatočne nestarali.
Opakujem a zdôrazňujem: Pevné organizačné formy, pevné organizačné začlenenie do nášho spolkového života vôbec - to je to, čo našim ženám chýba a čo im musíme umožniť, tak ako sme to umožnili mužskej zložke v HG a v HM. (...) Práce je neúrekom i na takých úsekoch, kde iba ženy s úspechom môžu zasiahnuť. Bolo by večnou škodou, keby ich užitočná energia pre nedostatok pochopenia na patričných miestach z nášho národného života unikala, vychodila na zmar.