Irena Brežná: Môj okupant

Úryvok z knihy Postrehy emigrantky

Dňa 21. augusta 1968 o tretej hodine v noci sa sovietska tanková divízia pod velením generála Bondarenka vydala na cestu od maďarskej hranice do Bratislavy. Vojakom povedali, že bránia socializmus proti československej kontrarevolúcii a západonemeckej okupačnej armáde. Medzi vojakmi bol aj Muhammad Salich. V rámci rozsiahlych manévrov vojsk Varšavskej zmluvy bol v Maďarsku už dva a pol mesiaca. Mal osemnásť rokov a po prvý raz na dlhšie opustil rodné uzbecké mesto. Predchádzajúceho dňa im vymenili staré kalašnikovy za najnovší model a každý vojak dostal stodvadsať nábojov, dva granáty a novú uniformu s helmou. Zvýšili im prídel stravy, vyfasovali dokonca klobásu, smotanu a čokoládu – pre sovietskych vojakov to boli naozajstné hody. No a potom už sedel Salich na tanku, predchnutý dobrodružnosťou okamihu, a pripadal si dôležitý a chrabrý. Zatiaľ čo jeho jednotka rachotala po dunajskom moste, neohrozene čakal, že kontrarevolucionári vyhodia konvoj do vzduchu a predstavoval si, ako sa zachráni skokom do Dunaja. Lenže noc bola tichá. Keď vnikli do tmavých ulíc, túžil po tom, aby mohol bojovať proti podlým kontrášom. Ibaže z okien sa vykláňali len rozospatí ľudia, ktorí sa ich v slovanskom jazyku pýtali, kto, preboha, sú. „Červená armáda,“ odpovedali hrdo, ale ľudia vytrhnutí zo spánku im to nechceli veriť. Bratislava sa pre Salicha stala mestom s nechápavými tvárami. Všetko tu preňho bolo ako z rozprávky: Bol uchvátený tým, že je v európskom meste so stredovekým hradom – pod ním v teplej letnej noci ležala lúka s vysokou trávou. Už vtedy bol básnikom. Prvú bolesť a prvé zahanbenie, po ktorých nasledovali ďalšie, pocítil vtedy, keď vojaci trávu podupali, poopľúvali a utáborili sa na nej. Ešte nevedel, že je okupantom a nie osloboditeľom, no po znesvätení pokoja lúky to začal šípiť. Nasledujúceho dňa videl po prvý raz mladé ženy v minisukniach a na ich dlhé nohy už nikdy nemal zabudnúť. Tieto nádherné bytosti mu nosili letáky a pokúšali sa ho bez zloby, no neúnavne presviedčať o tom, že sa dopúšťa neprávosti.

O desaťročia neskôr mi rozprával Muhammad Salich, ktorý sa medzičasom stal básnikom a najznámejším uzbeckým opozičným politikom, aký silný dojem naňho urobil tento dôstojný a vytrvalý odboj. Keď som sa s ním stretla v jeho frankfurtskom exile, hneď ako prvé poprosil obyvateľky a obyvateľov Československa i mňa o odpustenie. Mohla som ho vtedy v šesťdesiatom ôsmom stretnúť pod hradom. Tiež som mala osemnásť a práve som v Bratislave zmaturovala. Krátko pred okupáciou som však cestovala do študentského tábora pri Bordeaux. Vo vlaku sa mi prihovorili dvaja robotníci: „Attention, les Russes.“ Svoje varovanie za mnou volali, aj keď som vystúpila. Bezstarostne som sa smiala, užívala si novú slobodu cestovania a verila, že bozk, ktorý vtisol sovietsky šéf štátu a komunistickej strany Leonid Brežnev na ústa svojmu kolegovi Alexandrovi Dubčekovi, je záväzný. Ako to, že francúzski robotníci vedeli o vlhkých bozkoch z Kremľa viac než my?

V Bratislave Muhammad Salich pochopil, že nie je Rusom a že Uzbekistan je so svojimi bavlníkovými plantážami typickou kolóniou. Okupantom zmietali protirečivé pocity, trhal zo stromu sladké slivky a rád by tu bol zostal dlhšie, no otriaslo ním, keď videl, ako jeho nadriadený počas protestnej demonštrácie v Bratislave zastrelil mladé dievča. Neustále myslel na to, ako ľudia potom kládli na to miesto kvety. Poslednou kvapkou pre jeho rozhodnutie definitívne skoncovať so Sovietskym zväzom bol útok na rozhlasové štúdio. Jeho výzvedná hliadka vnikla s odistenými zbraňami do opustených chodieb, kde sa zamestnankyňa s rukami nad hlavou okamžite vzdala. Vtedy si uvedomil, aký je smiešny. A keď si jeden vojak sadol na vrch klavíra a nohami dupal po klaviatúre, akoby sa pre Salicha ruská kultúra, ktorú tak obdivoval, týmto skutkom sama degradovala.

Ponáhľala som sa z Francúzska domov, aby som sa postavila proti tankom, no prišla som iba do Viedne. Čakala ma tam mama pripravená ísť na Západ, jedno kam, a zvyšok rodiny mal potom prísť za nami. Bola to najhoršia cesta môjho života. Jedného daždivého septembrového večera sme dorazili do Bazileja a mama unavene povedala: „Už neemigrujeme ani o meter ďalej.“ Odvtedy tu žijem.

Vo svojej prvej knihe napísanej po nemecky som šok zo zákerného násilného aktu opísala takto: „Začala som chápať. Bolo to ako údery na prázdnu plechovku; vysoký tupý tón. Moje telo bolo prázdne a vtesnané do mrazivého korzetu. Francúzsky rozhlas nepretržite hlásil ’L’occupation de la Tchéchoslovaquie’. Prepadol ma neúprosný záchvat plaču. Schránka odpadla. Ostala len drobučká bytosť stiahnutá z kože. Pri uvedomení si tohto historického okamihu som pocítila slabučké šteklenie. Moja vlasť ma priťahovala ako bezodná priepasť; rada by som sa do nej naslepo vrhla. Tušila som, že dôvodom zúfalstva neboli tanky, ktoré sa vynorili pred mojimi neveriacimi očami. Nebezpečná a ochromujúca bola predstava, že v tejto zemi prevalcovanej tankami bude život zasa plytký a plný vzájomnej nedôvery a strachu.“

 

***

Úryvok z eseje Ireny Brežnej Môj okupant, ktorá vyšla v knihe Postrehy emigrantky.

Knihu si môžete objednať v elektronickej aj papierovej podobe. 

 

Kúpou každej aspektovskej knihy podporujete vydávanie ďalších dobrých titulov. Našu prácu môžete podporiť aj pravidelným alebo jednorazovým darom TU. Ďakujeme.

 

Ako citovať tento článok:

red. Irena Brežná: Môj okupant In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 21/08/2023. Získané 12/04/2024 - 17:53. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/irena-brezna-moj-okupant-0