Irena Brežná: Primabalerína sa na chvíľu zastavila

Vydané 25. 4. 2009 o 0:00

Pred dvadsiatimi rokmi zorganizovali československí emigranti v Bazileji pod dojmom prvých demonštrácií v Prahe a Bratislave akciu na pomoc svojej vlasti. Československo nebolo pre nich len krajinou zažívajúcou prevrat, vnímali aj zhubné následky štyridsaťročnej izolácie.
Po televíznej obrazovke sa večer čo večer prevaľuje šťastie. Skandujúce šťastie. Mohutnie. Dvetisíc, päťstotisíc, milión ľudí v Prahe. Ak sa nohám nepodarí zachytiť to prudké zrýchlenie, hrudný kôš praskne. Podrážky sú ešte prilepené pred štyri desaťročia trvajúcou deliacou čiarou v srdci Európy. Ešte platí zákon o nedovolenom opustení republiky. Ten zákon predsa musia zrušiť! Dubček reční v Bratislave z narýchlo postavenej tribúny. To všetko tu už bolo, ten istý trojuholník na zástave a Dubček má ten istý široký úsmev. Vtedy v roku 1968, keď Dubček zmizol z obrazoviek, vstúpil do platnosti deliaci zákon pre stovky tisícov ľudí, ktorí prešli cez železnú oponu. „Železná“ znamená neoblomná. Naše zápalisté šťastie tentoraz železo roztaví. Nech sa len ešte väčšmi rozpáli!

 

Najdlhší týždeň

Táto krajina v posledných rokoch už neexistovala. Túžba po domove sa natrvalo usadila v päte. Len materinskú reč si pestujem ďalej, denne sýtim svoje deti týmto drahocenným pokrmom, rečou, ktorú odovzdávam, akoby som si ju vymyslela. A teraz večer čo večer vzbura českého a slovenského obyvateľstva. Najdlhší týždeň emigrácie. Kde je východisko z tohto monológu pred televízorom? „Jaroslav Hutka je v Praze. Demonstranti si vynutili, aby dostal povolení přijet. Včera měl koncert,“ volá mi Karel, priateľ z Bazileja. Hutka bol pozbavený občianstva po porážke Pražskej jari, jeho publikum zostalo doma. A teraz...: „Jarda, jak piješ své štěstí?“ A päta už zrazu nie je prísne stráženým, oddeleným orgánom. „Myslíš, Karel, že by sme mohli?“
„Měli bychom, musíme, pojedeme.“
Na prvé stretnutie prišlo tak veľa ľudí, že sa nezmestíme do žiadnej krčmy, obsadíme teda veľkú sálu jedného bazilejského McDonaldu. „Tento symbol kapitalizmu je nedôstojným miestom pre takýto historický okamih,“ vraví ktosi. „Naše dějiny měly vždy tragikomickou dimenzi,“ kontruje iný. Náhodné zhromaždenie čerstvo zlienených žien a mužov, ľudí, ktorí sa sotva poznajú, stíchnutých ľudí v šoku, výber citlivých a zneistených. Váhavo sa navzájom prihovárame svojimi znovuobjavenými jazykmi plnými nehy. „Sme piate koleso. Revolúciu robia bez nás.“ Vyslovil niekto nemú obavu všetkých prítomných. „Právě jsem telefonoval s pražským Občanským fórem. Potřebují fax.“ Nesmelý hlas nasledujú rozhodne a náhlivo vyberané bankovky, pokrkvané sa krútia vo vzduchu, letia v elegantných oblúkoch, v nich letí náš dlh a znovunadobudnutá láska, letia ako predzvesť nás samých. „Aj Bratislava a Košice potrebujú faxy. Boj ešte nie je vyhratý.“ Za tri dni máme peniaze na tri prístroje.

 

Triumf dobra

Odvraciame sa od práce, od rodín a zvykov. Telefón sa stáva naším partnerom, ventilom pocitov. „Počula si tú novinu? Československé veľvyslanectvo nám udelí vízum.“ Koľko času potrebuje človek na to, aby uveril neuveriteľnému? Máme sa hanbiť, že sme boli pesimistickí? Aký to veľkolepý triumf dobra, keď tí najnaivnejší rojkovia dostávajú za pravdu. V čakárni československého veľvyslanectva v Berne je začiatkom decembra 1989 radostný nával. Štvrťhodinové čakanie po odovzdaní môjho švajčiarskeho pasu patrí regresii, prepadám pochybnostiam neveriacej. Na slnku sa potom vízovej pečiatky opatrne dotýkam prstami.

Kufre sú už pobalené. Pred záverečnou si kúpim tmavozelený dlhý kabát v štýle ruských revolucionárov. Vydávam sa na cestu do revolúcie. Slovenka Mariana prináša starostlivo zabalené faxové prístroje na letisko a vraví: „Je to, akoby som šla s tebou.“ Cítim sa ako James Bond so špeciálnym poslaním, ako rameno novej kolektívnej duše, ktorá je uložená v týchto troch balíčkoch zabalených v penovej hmote. „Řekni jim, že jsme jejich dlužníky, kteří moc rádi splatí své dluhy,“ ukladá mi Richard.

V lietadle sa korpulentný stevard iba letmo pozrie na môj palubný lístok; jeho pohľad sa zastaví na mojich prsiach. Bez okolkov. Na toalete tyká nápis po česky pasažierom: „Stlač páku dolů!“ Tenučká umelá hmota na sklápacích stolčekoch je popraskaná, poťahy kresiel ošúchané, polyesterové záclonky zažltnuté, spojivá na stenách tvoria nepravidelné potôčiky. Prechod z Zürichu do Prahy najprv zamestnáva zmyslové orgány. Vnímanie obalu beží na plné obrátky. Vo Švajčiarsku je obal hladký, lesklý, rovný, skvostný. Obsah dobre chránený. Stavitelia fasád slušne platení. Z úst vychádza premyslený odstup. Nenapadnuteľný. Táto hodina letu je drastickým zabrzdením galopujúcej eufórie posledných dní. Rytmus sa zadrháva, nesmelo sa nacvičuje nová melódia.

 

Tam vonku

Príchod do Prahy: kultúrny šok. Vidím šepkajúcich ľudí, ktorí našľapujú tak potichu, akoby neboli v kontakte so zemou. Vytrhnuté rastliny? Vtáky bez krídel? Akou mutáciou prešli? Stopy držania v klietke na deformovaných chrbtoch, v bledosti detskej pleti, ktorá vyzerá anemicky. Praha je schátraná, stená, krčí sa pod žltkavým smogom. Dýcha sa tu ťažko ako v obrovskej hale, kde sa dvadsaťštyri hodín denne brúsi české sklo na export. Ľudia pokorne prehĺtajú sklený prach. Túžobne očakávaní revolucionári majú na sebe hrubé pulóvre so sivým melírom. Vyzerajú v nich ako bytosti s nečesanými, od chladu odstávajúcimi chlpmi, nie je z nich cítiť revolúciu, ale maminu kuchyňu. Ako dobre, že hlasné demonštrácie to či ono prehlušia. Utešujem sa: skryté talenty, čo boli dlho držané pod zámkou, musím hľadať hlbšie.

„Je tu jedna dáma zo Švajčiarska. Musíme ju dobre ubytovať,“ stará sa Ivana a vedie ma do oázy svojho domova, kde vládne čistota a estetika à la Schöner Wohnen. V kúpeľni stoja ako strážni anjeli domu farebné kozmetické výrobky západných značiek: Nivea-Creme, Schwarzkopf-Schampoo, Jana-Lotion. Je estetický pôžitok ľudské právo? Stredovýchodná Európa tuší pod papierom s vysokým leskom dôstojnosť, krásu, život ako taký. „Svet sme nevideli. Namiesto neho máme domov, všetko pre svoj domov.“

Intenzívne domáce majstrovanie sa stalo novou stredovýchodoeurópskou cnosťou. Bola to jednosmerka pre rozmanité talenty. Moja generácia sa stiahla do útulného súkromia. Zavreté okná, vonku vládla tá odporná hydra.
V emigrácii ma navštevovali krajania, monotónny prúd reči o taľafatkách prekryl to podstatné. Závažnú žalobu, ktorá sa s rozrazenými dverami na celách, s vyhadzovaním hrádzí do vzduchu teraz vyplavuje na povrch: Podviedli nás, obrali nás o život. Na jazyk sa tisne väzenská terminológia. Žargón uväznených je primeranou rečou. O Západe sa hovorí ako o „vonku“. Sloboda znamená môcť ísť „von“ a môcť žiť podľa kritérií toho, čo je tam „vonku“.

 

Srdce národa

Stredovýchodoeurópska tvár bola len pre Západ východoeurópska. Celé štyri desaťročia si zúfalo pritláčala sinavé líca na ostnatý drôt, jej oči sa vždy dívali na Západ. Ľudia zo stredovýchodnej Európy žili bez zrkadla, s odporom odmietali to jediné vnútené zrkadlo východných susedov. Západ, tá koketná primabalerína tancovala tak obratne a autisticky, že oči ostatného sveta potrebovala nanajvýš na svoj vlastný odraz. Teraz sa Západ náhle zastavil, otáča sa smerom k stredovýchodnej Európe, na chvíľu sa stáva publikom, ktoré uchvátene tlieska. Svoj priateľský, šarmantný úsmev venuje ľuďom zo stredovýchodnej Európy, ktorých zrazu vidí bez ostnatého drôtu a múru.
Postavím faxový prístroj pred Honzu, tlačového hovorcu pražského Občianskeho fóra. Honza, povolaním novinár, smel ako mnohí z intelektuálov z Občianskeho fóra pracovať len ako kurič. Odovzdávam mu odkaz: „Sme vašimi dlžníkmi...“ Mávne rukou: „Ach, ne, to my jsme vašimi dlužníky, protože jsme se už mnohem dřív nepokusili udělat všechno pro to, abyste se mohli vrátit.“ Honza hrdo rozpráva o štrajku umelcov a umelkýň z Národného divadla. „Srdce českého národa je na naší straně, protože pražské Národní divadlo znamená národní identitu.“
Na Václavskom námestí sú všade plagáty, horiace sviečky za obete komunizmu. Pomaly tomu začínam veriť: Československo sa stáva slobodným. Heslá, ktoré tu majú živý obsah: sloboda, demokracia, pluralizmus, pravda, nenásilie, Nežná revolúcia, zjednotená Európa... Jeden z plagátov dáva pokyny, ako viesť dialóg: nedať sa strhnúť emóciami, neodmietať partnera ako osobu, dopriať si čas. V Občianskom fóre je vedenie dialógu už skutočnosťou. Študentka, čo má službu pri telefóne, s anjelskou trpezlivosťou reaguje na výčitky rozčúlených, zle informovaných ľudí. Neskoro do noci sa na ulici premietajú zakázané videofilmy z roku 1968 o okupácii Československa. Osvetová práca.


Zachmúrení obyvatelia

Idem na Slovensko. Nebozkávam rodnú hrudu, na to je príliš špinavá, páchne po nefiltrovaných chemikáliách. Prepáčte mi moje maniere, tých dvadsať rokov ma nenechalo bez stopy. V Bratislave volá desaťtisíc hlasov na pozdrav kanadskému Slovákovi: „Vitaj doma.“ Decembrový chlad pod mojimi podrážkami počas tejto manifestácie síce spoznávam znova, ale potom bezradne blúdim ulicami, už neviem, ako vyzerá korunová minca. Bratislava mi pripadá ako mesto so zachmúrenými obyvateľmi, rozbombardované nedbalosťou a tou najhoršou priemernosťou.
Nachádzam východisko, usilujem sa o premenu z pozerajúcej sa na počúvajúcu bytosť. Slovenčina sa mi ukazuje v celej svojej realite. Nielenže naozaj existuje, ale znie omnoho krajšie, ako som očakávala. Veľa rozprávam, je mi jedno o čom, som fascinovaná jej duchom plným dobrodušnosti, cvičím sa v mäkkej výslovnosti, som pripravená na strohé napomenutie: „Nepreháňaj!“ No nikomu to neprekáža, zhoduje sa to s normou. Som ohromená, že môže existovať norma, ktorá vyžaduje mäkkosť a krásu.
V sídle Verejnosti proti násiliu v Bratislave odovzdám fax jednej námesačníčke. „Už mesiac nespíme,“ vysvetľuje Hana svoju nesústredenosť, pomalé pohyby. V kanceláriách a na chodbách vládne horúčkovitá aktivita. Pripravuje sa manifestácia. A o dva dni neskôr strhnú ostnatý drôt pri Bratislave. Koluje vtip: „Zájdem si do Viedne na kávu, vezmem si termosku, otvorím ju vo Viedni a dám si kávu.“ Strach zo zhoršenia ekonomickej situácie. Ľudia sa upokojujú povzbudivými slovami niekdajšieho ministra hospodárstva z Dubčekovej éry a terajšieho profesora na vysokej škole v St. Gallene Ota Šika, podľa ktorého Československo vykazuje najvyšší životný štandard vo východnej a strednej Európe.


Zrúcané pomníky

Na letisku v Košiciach ma vyzdvihnú bývalý robotník s neohybnou nohou a študentka. „Vo Verejnosti proti násiliu pracujú študentky, umelci a invalidi. Kto iný má na niečo také čas?“ vravia. Do sídla Verejnosti proti násiliu prichádzajú dedinské ženičky vo východoslovenskom kroji, v krátkych krinolínových plisovaných sukniach a v čiernej šatke, prinášajú vajcia, bochníky chleba a plačú, rozprávajú o neprávostiach, ktorých sa na nich dopustila „komunistická mafia, tí červení páni“ - tak tu nazývajú zanikajúcu vládnucu triedu. Na východnom Slovensku majú komunistické rodinné klany ešte stále moc pevne v rukách, zastrašujú občanov dožadujúcich sa reforiem na vidieku. Jeden transparent prorocky hlása: „Najťažšie bude zrúcať pomníky v našich hlavách.“
V Košiciach je fax viac než len praktickým komunikačným prostriedkom na lepšiu koordináciu akcií s Prahou a Bratislavou. „Dorazila naša vlna až k vám? Bola naozaj taká veľká?“
„Hotová povodeň,“ veselo pritakávam. Tam v ďalekom Švajčiarsku na nás mysleli naši krajania, sú s nami. Izolácia štyroch desaťročí je preč, Košice patria k svetu. Ako dobre, že je ten prístroj novučičký, béžovo sa leskne a navyše je to najnovší model. Nikomu neprekáža, že jeho automatické funkcie nemožno naplno využiť a že jeho používanie nie je v československej telefónnej sieti ešte povolené. V rámci prvého preskúšania faxu posielajú do Bratislavy Havlov portrét. Havel prešiel. Potom prístroj zavreli do osobitnej miestnosti.


Budúce Ja

Po príchode do Bazileja sa ponáhľam na schôdzku našej skupiny. Prešli len dva týždne a z „výberu citlivých“ sa stali riadni pragmatici, ktorí postavili na nohy akúsi dopravnú firmu s kopírkami a tlačiarňami. Na konte „Za slobodné Československo“ je dostatok peňazí na zakúpenie dvoch počítačov. „Počítače nutne potrebujú na prípravu slobodných volieb,“ vraví ktosi. Všetci sú vecní. „Dnes v noci ide do Bratislavy druhý nákladiak,“ informuje ma Mariana, a Jirka buchne päsťou do stola: „Nekecejte! Tady se pracuje.“
„Sme my emigranti budúcim Ja stredovýchodnej Európy? Sme my, čo pochádzame z nich a usadili sme sa na Západe, zárukou toho, že to aj oni dokážu, že dosiahnu demokraciu, bohatstvo? Videla si tam tú nádej?“ pýta sa Milan, etnológ. „Hovoria, že za desať rokov dobehnú Západ.“ Milan sa smeje. „Našli si novú utópiu.“ Tí, ktorí kedysi prekonali hranice, sa už nenazývajú odrodilcami, už to zrazu nie sú za domovom nariekajúci tuláci na elegantných uliciach svetových metropol, ako to celé desaťročia propaganda servírovala československému obyvateľstvu. Kým teda vlastne sú? Zvestovateľmi prichádzajúceho zlatého veku alebo cudzincami, pred ktorými sa radšej treba mať na pozore?


Preklad: Jana Cviková


Pôvodne vyšlo v denníku SME komentáre dňa 25. apríla 2009

Ako citovať tento článok:

red. Irena Brežná: Primabalerína sa na chvíľu zastavila In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 17/11/2015. Získané 11/11/2019 - 13:43. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/irena-brezna-primabalerina-sa-na-chvilu-zastavila