Jana Juráňová: Athill a jej knihy sú pre mňa zjavením

Rozhovor Jany Cvikovej s Janou Juráňovou

Rozhovor s prekladateľkou Janou Juráňovou o memoárovej knihe britskej editorky a spisovateľky Diany Athill Niekde ku koncu.

Diana Athill nie je na Slovensku známa. Toto je prvé jej dielo preložené do slovenčiny i češtiny. V Anglicku sa však kniha Niekde ku koncu stala bestsellerom, získala cenu Costa Biography Award a cenu kritiky National Book Critics Circle Award.

Hoci sme ju u nás doteraz nepoznali ako spisovateľku, stretávame sa s dielami, na ktorých sa editorsky podieľala. Pomohla preniknúť do britského prostredia menám ako Simone de Beauvoir, Jean Rhys, Margaret Atwood, Philip Roth, Jack Kerouac. Jej vlastné knihy vyšli v dvanástich krajinách. Najmä svojimi pamäťami sa stala v Británii veľmi obľúbenou autorkou. V Niekde ku koncu sa vyznáva: „To najlepšie, čo sa mi na staré kolená stalo a čo stále trvá, je však trochu menej obyčajné. Našťastie som totiž zistila, že viem písať.“ Uvažuje aj o tom, že sa na vlastné písanie mohla sústrediť až po odchode do dôchodku, keďže predtým bola pohltená textami iných.

Čím ťa táto memoárová kniha tak zaujala, že si sa ju rozhodla preložiť?

Narazila som na ňu dávnejšie v kníhkupectve – na obálke fotka starej panej s iskrou v oku, ktorá s britským humorom opisuje skúsenosti pokročilého veku. Zaujalo ma, že autorka sa až v osemdesiatke začala intenzívne venovať vlastnej tvorbe a našla sa v písaní memoárových kníh. Aj v mladších rokoch som inklinovala k ženám starším, a to aj oveľa starším. Vždy ma zaujímala cesta, ktorú prešli a ja ju mám v lepšom prípade pred sebou. V tomto smere bola Athill s jej knihami pre mňa zjavením. Sú hlboko vsadené do britskej kultúry, ktorá nám síce nie je cudzia, je však veľmi špecifická. Kniha Niekde ku koncu sa mi javila ako najviac otvorená, prístupná z hľadiska všeľudskej skúsenosti. Athill ju napísala ako 89-ročná a nebola jej posledná. Keď som dokončievala preklad, autorka v januári tohto roka zomrela vo veku 101 rokov. Všetko, čo život prinášal, prijala. Jej knihy prinášajú reflexiu ženy, ktorá otvorene, bez pózy či klišé píše o starnutí a starobe z vlastnej skúsenosti. Populácia starne a o starnutí sa začína čoraz viac hovoriť, ale často počuť veľa falošných tónov. Athill reflektuje starobu takú, aká pre ňu naozaj bola. Napríklad sa veľmi citlivo zveruje, ako sa „skončila jej existencia ako sexuálnej bytosti“, no rozhodne nesedí v kúte a neplače, že už nie je „krásna“.

Pri redigovaní knihy ma oslovilo, ako Athill prepája motívy literatúry, resp. kultúry s tým najzákladnejším vnímaním života. V Knižnej edícii ASPEKT sa tematicky ocitá v blízkosti Happyendov Jaroslavy Blažkovej, Stalo sa Etely Farkašovej či Police posledných vydýchnutí Aglaje Veteranyi.

Áno, nesústreďuje sa síce najmä na starostlivosť o iných ako Blažková alebo Farkašová, ale ju ani nevynecháva. Venuje sa však aj takým témam súvisiacim so starobou, ktoré sú zdanlivo banálne, ale veľa vypovedajú o mobilite, schopnosti udržať sa v bežnom živote, napríklad vlastnenie auta, šoférovanie, záľuby, ktoré priamo nesúvisia s každodennými potrebami ako maľovanie či záhradníčenie.

Blízky vzťah k záhradníčeniu sa vinie celou knihou, čo tiež pripomína pasáže z Blažkovej knihy...

Celé rozprávanie rámcuje príbehom o papradí: Kúpi si sadeničku stromovitého papradia a vie, že už neuvidí, ako z nej vyrastie strom, ale teší sa aj z toho mála, čo ešte môže pozorovať. Preto sa papradie spolu s autorkiným portrétom stalo sprievodným motívom, s ktorým pracovala grafička Jana Sapáková. Plynutie času, ľudská konečnosť sú tu vyjadrené tak, že človeka hrkne, veď áno, všetky sme na tom takto, ale zároveň sa Athill láskyplne a s humorom díva na svet i na svoje obmedzenia. Vidí aj vlastné zlyhania, ktoré vecne pomenúva, ale netýra sa nimi. Samozrejme, jej kniha je memoárová próza, a tak autorka vyberá, o čom píše a o čom nie. Ale celkový obraz je láskavou ponukou: nebojte sa žiť a nebojte sa starnúť.

Preložila si už viacero beletristických diel od autoriek ako Virginia Woolf, Janette Winterson či Margaret Atwood. Aká bola práca na tejto knihe?

Athill má britskú angličtinu, ktorá do veľkej miery stojí na idiómoch a v tomto prípade aj na kontextoch – časových, lokálnych, osobných; taký vznešene britský štýl pravej dámy, občas ale nezbednícky žmurkne, aby bolo jasné, že to s tou dámovitosťou netreba preháňať.

 

Diana Athill (1917 – 2019) je vo Veľkej Británii fenomén. Andrému Deutschovi pomohla vytvoriť vydavateľstvo pomenované po ňom a takmer päť desaťročí ju považovali za jednu z najlepších londýnskych redaktoriek a editoriek. Okrem románu a poviedok napísala viacero memoárových kníh. 

 

Rozhovor pôvodne vyšiel v Knižnej revue 9/2019

 

Ako citovať tento článok:

red. Jana Juráňová: Athill a jej knihy sú pre mňa zjavením In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 14/12/2019. Získané 21/02/2020 - 04:19. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/jana-juranova-athill-jej-knihy-su-pre-mna-zjavenim