Jeden francúzsky bozk slobody stačí aj na celý život

Čitateľské zápisky Jany Juráňovej nad knihou: Zuzana Homolová „Francúzsky rok“

1849

Kniha Zuzany Homolovej Francúzsky rok (Mladé topole 2021) je jednou z kníh, ktoré som si počas koronakrízy skutočne vychutnala. Autorka mi ju šupla skromne do ruky na podujatí, ktoré zorganizovala so svojimi kolegyňami a žiačkami z umeleckej školy. Ešte predtým som videla na sociálnej sieti krásne dojemnú fotku jej rodinného klanu: mama, sestra, brat a Zuzana. Spriaznenosť tvárí genetikou a otvoreným pohľadom na svet, pohľadom dychtivým, zastretým očakávaniami a ideálmi.

Kto by nepoznal Zuzanu Homolovú? Nebudem ju predstavovať, urobili to iní a lepšie (napr. Pavel Malovič v Knižnej revue 2021/4). Ja som s ňou pesničky nespievala ani na gitare nehrávala, lebo to neviem. Ale pamätám si, ako ona aj ďalší o čosi starší odo mňa hrali a spievali, a tým sa pre mňa stali v tých čudných sedemdesiatych symbolom slobody. Zuzanu som vnímala od mladosti, ale ktovie prečo som si nikdy nemyslela, že sa skamarátime, tam moja akokoľvek bujná fantázia nesiahala.

Oveľa neskôr sme spolupracovali na knižke pre deti Ježibaby z Novej Baby. Vďaka Zuzane sa kniha stala v hodnotení Bibiany „najkrajšou detskou knihou zimy 2005“, pretože ju ilustrovali deti zo ZUŠ Sklenárova pod jej pedagogickým vedením. Zuzana deťom predčítala z knižky a deti kreslili: strigy, neschopného starostu, paneláky, netopiere...

 

Aj potom, aj predtým som Zuzanu často stretávala na našich prezentáciách, počúvala som jej balady a obdivovala jej cit pre slovo, pre príbeh v skratke, jej zmysel pre mieru a jej nevtieravosť, ktorou nič nestratila, práve naopak.

Pod jej krídla sa zmestí slovo, hudba, výtvarno, spája ľudí, sieťuje, a ja s obdivom sledujem jej energiu a výdrž. V duchu ju vidím, ako odľahčene potrasie hlavou, že veď to nestojí za reč.J

No a teraz toto! Zuzana napísala knihu, ktorá, tak ako všetko, čo urobila, za reč rozhodne stojí. Poskladala svoje spomienky, korešpondenciu rodiny a preplietla osobnú históriu s rodinnou i s históriou Československa, a to všetko z pohľadu dievčaťa, ktoré sa s dychtivými očakávaniami dostalo ešte na strednej škole spoza železnej opony, aby sa tá za ňou po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy v lete 1968 zabuchla. V roku, v ktorom sme utrpeli okupáciu, nič netušiac odišla slobodná, šťastná a plná očakávaní na študijný pobyt do Francúzska. Zo svojich spomienok a rodinnej korešpondencie ľahučkou rukou utkala dojemný, radostný i boľavý príbeh rodiny, v ktorej otec nie je prítomný tak, aby to prospievalo, mama zastáva aj rolu živiteľky a sledujeme aj čriepky osudov brata, sestry, tety. Nazeráme aj do domácností, ktoré ju hostili v ďalekej cudzine a boli otvorené, prajné a pohostinné. Autorka konfrontuje svoje očakávania s tým, čo napokon reálne zažíva. Jej skúsenosti z každodenného života, prvé letmé dotyky lásky, priateľstvá na celý život, možnosti štúdia, o akých by doma nechyrovala. Svet sa jej otvoril a navždy ju poznačil. Zostala svetobežníčkou aj v režime, ktorý jej sotva ešte niekedy dovolil vytiahnuť päty. Zuzana Homolová patrí v našej kultúre k tým, čo nesedia pri okne do dvora, ale bežia von a zvolávajú ostatných, a to možno práve vďaka skúsenosti s Francúzskom. Ktovie, čo by bolo, nebyť krásnej, boľavej, šťastnej, mladícky rozvernej skúsenosti, ktorú opísala v knihe Francúzsky rok nielen zo svojho pohľadu, ale aj pohľadu najbližších, najmä mamy. Tá jej slobodu dopriala ako nikto a bála sa o ňu rovnako intenzívne. Po mnohých desaťročiach svoju skúsenosť ponúka čitateľkám a čitateľom cez radosť z rozletu, ale aj cez obavy a strach najbližších, cez skúsenosť rodiny, v ktorej bola intenzívne prítomná cez svoju neprítomnosť.

Kniha nehovorí len o emigrácii, v tomto prípade nechcenej, ale aj o režime vo vtedajšom Československu, o spôsobe života a nazerania na svet v krajine, ktorá pre nás bola tým, čo sme vnímali ako Západ. V konfrontácii s ním mladé dievča zažíva prekvapenia z láskavého prístupu ľudí. A keď dnes už máme viac ako päťročný odstup od „utečeneckej krízy“ v Európe, môžeme spoločnej len s hanbou spomínať, ako málo sme sa za tridsať rokov, čo sa silou mocou chceme cítiť súčasťou tejto civilizácie, naučili.

Skúsenosť s emigráciou, ktorú prináša Francúzsky rok Zuzany Homolovej, nie je nijako dramatická. Knihu charakterizujú skôr tiché komorné tóny a jemný, neprehliadnuteľný hlas – rovnako ako keď pracuje s tónmi a hlasom vo svojej piesňovej tvorbe. Zaujímavé je, že ho počuť aj v búšení onakvejších rámusov. Taká skrátka je Zuzana Homolová.

 

Ako citovať tento článok:

red. Jeden francúzsky bozk slobody stačí aj na celý život In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 09/06/2021. Získané 27/10/2021 - 05:44. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/jeden-francuzsky-bozk-slobody-staci-aj-na-cely-zivot