Jedno dlhé mediálne vedenie a dva závažné spoločenské problémy

V roku 2000 ASPEKT spolu s ďalšími ženskými a feministickými mimovládkami zorganizoval prvú celonárodnú kampaň Piata žena zameranú proti násiliu na ženách. Posolstvo kampane bolo mrazivo jednoduché: Každá piata žena je týraná. Predchádzali jej roky rôznych iniciatív, takže aj keď kampaň zapôsobila na mnohé a mnohých ako blesk z jasného neba, kto chcel, už ani vtedy nemusel byť šokovaný príšernými skutočnosťami, súvisiacimi s touto témou. Dodnes si pamätám, ako mnohé ženy číslu 5. okamžite uverili, ako sa v rôznych prostrediach, žiaľ, potvrdilo číslo 3. a v prieskume na celonárodnej úrovni číslo 4., takže odhad vychádzajúci z rakúskych, čiže stredoeurópskych skúseností vôbec nebol prehnaný. A dodnes si pamätám, ako niektorí pseudointelektuáli tému zľahčovali a zosmiešňovali. Dodnes si pamätám aj to, ako súčasný šéfredaktor .týždňa v tom čase pôsobiaci v týždenníku Domino Fórum Štefan Hríb osobne reagoval na požiadavku uverejniť materiál z kampane tvrdením, že potrebuje aj vyjadrenie protistrany. Dodnes som sa nedozvedela, kto na tej protistrane mal stáť.

Uplynulo približne dvanásť rokov a printové médium na čele so šéfredaktorom Štefanom Hríbom v 18. čísle z tohto roku uverejnilo článok Mareka Vagoviča s názvom Keď zabíja štát týkajúci sa konkrétneho prípadu ženy zavraždenej bývalým manželom. Na obálke čísla je dokonca obrovský titulok Kto zabil... a k tomu meno dotyčnej, ktoré zámerne nebudem opakovať – a efektne do čierneho ponorený záber jej čerstvého hrobu. V článku je podrobne opísaný postup, ako úrady, ktoré mali konať, nekonali. Ten prípad je príšerný, zlyhanie systému tiež. O to príšernejšie, že žien, ktoré niekedy počas svojho života zažili násilie zo strany partnera, je naozaj približne 20 % z dospelej ženskej populácie. (V ASPEKTE máme dodnes na nástenke citát z jednej z mnohých kníh, ktoré sme k problematike násilia na ženách vydali – z knihy Ann Jones Nabudúce bude mŕtva: „Prečo neodíde? Lebo ju jej manžel zabije.“ – Matka ženy, ktorú zabil jej muž)

Neočakávam, že redakcia .týždňa vyhlási, že feministky mali pravdu, keď bez podpory štátu organizovali celonárodné mediálne kampane proti násiliu na ženách a že aj keď štát zlyháva, predsa len už aspoň vieme, že zlyháva štát, a nie konkrétna žena. Namiesto toho sa toto médium uchýlilo k bulvarizácii témy nie v texte, ale vo vizuálnej stránke – „efektný“ obrázok čerstvého hrobu na obálke a na dvojstrane vo vnútri – aj s fotografiou nebohej.

Toto však v 18. čísle .týždňa nie je jediná téma týkajúca sa žien. V tom istom čísle je zverejnená Výzva Teofóra za obnovu cirkvi. Už sa o nej hovorí zopár mesiacov, a tak to mohol byť chvályhodný krok. Lenže v .týždni dali v duchu akejsi pomýlenej novinárskej snahy o symetriu slovo aj „protistrane“. Je ňou samozvaná reakcia Jána Dudu, profesora kanonického práva a súdneho vikára spišskej diecézy na Výzvu Teofóra za obnovu cirkvi a na Výzvu k neposlušnosti – jednu z mnohých iniciatív v Rakúsku, ktorou sa výzva Teofóra inšpirovala. Ján Duda ju pôvodne uverejnil na svojej webstránke a .týždeň jeho reakciu prevzal. Ak išlo o to, ako zmariť diskusiu už v začiatkoch, tak lepšiu „protistranu“ si toto médium zo svojho „pohľadu“ skutočne vybrať nemohlo. Žiadna anketa pod výzvou: čo si myslí ten biskup, henten arcibiskup, taká laička, hentaká rádová sestra, tamtí veriaci a veriace. To by asi nebolo dosť ostré. Ján Duda je totiž predovšetkým a zásadne proti – okrem iného aj proti sväteniu žien. Podľa neho „[s]ignatári výzvy k neposlušnosti stoja otvorene na heretickom stanovisku prinajmenšom v bode, keď sa verejne hlásia k vysviacke žien“. Ako ďalej píše: „Pápež bl. Ján Pavol II. sa jasne vyjadril, že sviatosť kňazstva je v cirkvi rezervovaná iba mužom z vôle Pána Ježiša a cirkev sa necíti kompetentnou túto vôľu Pána Ježiša meniť.“

Našťastie, sú aj iné autority a na webstránke Teofóra sa objavila kompetentná reakcia jednej z nich – nemeckého teológa dr. Hermana Häringa: „Z viacerých dôvodov má najmä obhajoba svätenia žien (...) ďaleko od akejkoľvek herézy. Už Nový zákon pozná prominentné ženy, ktoré pravdepodobne viedli spoločenstvo, sú to predovšetkým Lýdia, Féba a Priska, ale aj Júnia, z ktorej v západnej cirkvi spravili v 13. stor. Júniáša (...). Ježiš a ani apoštoli nevylučovali ženy priamo ani nepriamo z apoštolskej služby. Mária z Magdaly bola neskôr bezpochyby označovaná za apoštolku apoštolov (apostola apostolorum). Ženy sú tak ako muži obrazom Božím a novým stvorením (2 Kor 5,17), krstom si rovnako ako muži ´obliekli Krista´ (Gal 3, 27) a získali účasť na všeobecnom kňazstve; v Ježišovi Kristovi neexistuje žiaden rozdiel medzi mužom a ženou (Gal 3, 28). Navyše, podľa dogmatiky konajú kňazské osoby ´v osobe Krista´ a nie v ´mužskej podstate Krista´. Ak však boli napriek tomu celé stáročia ordinovaní za kňazov len muži, je dokázateľné, že to nemožno pripísať biblickým vyjadreniam alebo cirkevnému učeniu, ale patriarchálnym kultúram židovstva, helénstva a celej Európy. A napokon, ak by chcel niekto tvrdiť, že v kruhu dvanástich boli len muži, a preto môžu byť kňazmi len muži, muselo by sa rovnako prísne požadovať, aby mohli byť kňazmi len Židia, lebo dvanásti boli všetci Židia.“ Toľko z odpovede prof. dr. Hermanna Häringa na výhrady prof. dr. Jána Dudu.

Nuž, trvalo to približne dvanásť rokov, kým súčasný šéfredaktor .týždňa pochopil, že téma násilia na ženách nepotrebuje „druhú stranu“. Koľko bude jemu, jeho tímu a podobne orientovaným trvať, kým pochopia, že aj iné témy týkajúce sa žien a ich človečenstva sú legitímne? Predpokladám, že dlhšie, než pripúšťa normálna dynamika spoločenského vývinu, ktorú som ochotná akceptovať. Ej veru, nežije sa dobre v spoločnosti, v ktorej to tým, čo sa pasujú za elity, trvá a trvá a trvá. A keď pochopia, čo už všetci vieme, ešte sa za to nechajú aj oslavovať.

Nuž, ešteže Duch vanie, kadiaľ chce... A to, čo .týždňu trvá roky, je u Boha len okamih. Alebo – aj naopak?