Kam sa podeli revolucionárky?

„Ak ste ráno odišli na politickú brigádu a vrátili ste sa fakt hladní, prišli ste a jéééj! Prekvapenie! Na stole bolo pekne prestreté – polievka, fazuľa, mäso a zelenina.“

Elena Salazar bola aktívnou účastníčkou študentského hnutia v Mexiku v roku 1968. V rozhovore s autorkami Lessie Jo Frazier a Deborah Cohen si spomína na to, čo robila ona a ďalšie revolucionárky počas existencie hnutia. Hovorí o kuchynských brigádach, o vydávaní pamfletov, o rozhovoroch na trhoviskách s ľudom – „el pueblom“, vďaka ktorým si študentské hnutie získavalo podporu práve tých vrstiev spoločnosti, ktoré chcelo reprezentovať.

***

Joanna Szczęsna viedla s ďalšími ženami podzemné noviny Tygodnik Mazowsze, a teda bola jednou z vedúcich postáv Solidarity v Poľsku po tom, čo bolo hnutie v roku 1981 postavené mimo zákon a prežívať mohlo len v ilegalite. Na svoje pôsobenie spomína v rozhovore s výskumníčkou Shanou Penn:

„Myslím si, že sme boli vplyvné. Tak ako akékoľvek dôležité noviny. Nezáležalo na tom, že sme boli ženy. Náš osobný vplyv bol však podľa mňa menší. Ľudia nás vnímali ako určitú formu podpory politického vedenia. Tiež som to tak videla.“

***

Skúmanie sociálnych hnutí z feministickej perspektívy odhalí, že vo verejnom priestore zaznievajú najmä príbehy mužov – lídrov – revolucionárov, ktorí sú zväčša vzdelaní a pochádzajú z bielej strednej triedy. Práve oni majú možnosť rozprávať o tom, čo sa dialo v revolučných časoch alebo ako vyzeral underground, a môžu tak formovať obraz udalostí, ktoré prispeli k demokratickým zmenám v spoločnosti. Zároveň sa títo muži stávajú tvárou hnutia, výlučnou fyzickou aj symbolickou reprezentáciou stoviek či tisícok ľudí, o ktorých sa zväčša nedozvieme takmer nič.

V skutočnosti sa za príbehmi revolucionárov skrývajú aj príbehy revolucionárok a menej privilegovaných mužov, ktorí sa do historického kánonu takisto nedostali. Ako upozorňuje nielen feministická historiografia, aby hnutie vzniklo a pretrvalo, nestačí pár charizmatických lídrov. Rovnako ako všetky „veľké“ dejinné udalosti aj sociálne hnutia tvoria v prvom rade „malé“ dejiny každodennosti, ktorú majú v súvislosti s rodovou deľbou práce často na starosti práve ženy.

Úvodnými úryvkami som si dovolila sprítomniť aspoň dve revolucionárky, ktoré pochádzajú z odlišných historických kontextov aj geografických lokalít, a predsa sa ich skúsenosti v mnohom prelínajú. Úryvky pochádzajú z knižky Občianky a revolucionárky. Ako, kedy, kde sa vylučujú nevhodné subjekty, ktorá vyšla vo feministickom vydavateľstve ASPEKT. Spolu so Zuzanou Maďarovou sme chceli zostaviť publikáciu, ktorá by zachytávala rôzne spôsoby vylučovania žien ako subjektiek politického konania v revolučných aj nerevolučných časoch a ktorá by ženy zároveň do príbehov občianstva aj revolúcií prinavracala a rozprávala o ich činnostiach, stratégiách, životoch. Všetky a všetkých, čo by chceli spoznať ďalšie revolucionárky, nazrieť do zákulisia tribún alebo sa zamyslieť nad tým, ktoré činnosti sa vylučujú z politickej sféry, hoci by bez nich žiadna politika nebola, srdečne pozývam nazrieť hlbšie do knižky.

A keďže práve máme november, pripomíname si November a ako každý rok počúvame lídrov revolúcie a niekedy čítame aj o „mužoch revolúcie“, pridajme ešte úryvok štúdie Zuzany Maďarovej z knihy Politiky a političky. Aspekty politickej subjektivity žien, ktorá prináša analýzu 16 naratívnych rozhovorov s účastníčkami Nežnej revolúcie:

„Potom tam bola ešte jedna baba, ktorú si pamätám, to bola kostymérka z divadla a my sme tam v podstate robili servis, (...) – chodili sme kupovať šunku v aspiku. V tom, že čo bude, (...) nás veľmi nebrali, v tom sme neboli smerodajné.“ (Účastníčka K.)

Vyšlo v mesačníku Kapitál #2.