Keď historickú pamäť nahradia „hlboké ľudské príbehy"

Zuzana Maďarová

Nedávno som odchádzala zo Slovenského národného divadla so slovami, ktoré sme v aspektovskom článku použili na stručný opis osobnosti Milady Horákovej – bola viac než obeť justičnej vraždy. Reagovali sme tak na naratív, ktorý vo verejnom priestore dominuje pri spomienkach na túto dôležitú osobnosť československej histórie. Popravená komunistickým režimom v politickom procese. Čo viac treba vedieť, aby sme zaujali stanovisko, odsúdili zločin a pridali sa na „správnu“ stranu dejín?

Nad rámec povinného vyberania strany sa neposunula ani nová monodráma SND v réžii Matúša Bachynca s názvom Milada. Zachytáva obdobie pred popravou a postavu Milady Horákovej buduje prostredníctvom fragmentov z posledných listov, ktoré Horáková napísala svojim blízkym. „Pri príležitosti 70. výročia tragického rozsudku Milady Horákovej neprináša iba dokumentárny pohľad na morálnu veľkosť a nepodplatnosť svedomia človeka, ale rozvíja aj hlboký ľudský príbeh matky či manželky so statočným srdcom,“ naznačuje rámce inscenácie informácia na stránke SND.

„Hlboké ľudské príbehy"

Na žurnalistike sme s obľubou používali pojem „háelpéčko“ (HLP – hlboký ľudský príbeh) pre bulvárne spracovanie životných osudov, ktoré majú vyvolať u čitateľstva alebo diváctva súznenie, emocionálne spojenie, vtlačiť slzu do oka, jednoducho vyvolať emóciu. „Idem do Sniny urobiť háelpéčko!“ A už sme trochu ľutovali ľudí, s ktorými sa spolužiačka išla rozprávať. Dostali svoj príbeh do médií, objavili sa vo verejnom priestore a takmer aj dostali hlas. Lenže z toho, čo povedali, sa vždy vybralo to emotívne, nahnevané alebo ľútostivé, hrdinské alebo bolestínske. Nasmerovanie ich hlasu do vopred stanovených rámcov bolo obetou za to, že boli počutí.

Tak nejak to znova bolo aj s Miladou Horákovou. Hoci na javisku zneli jej slová, v tomto predstavení sa podarilo odpolitizovať jednu z najvýznamnejších ženských politických osobností Československa 20. storočia. Bola obeťou justičnej vraždy a hrdinkou. Matkou, sestrou, dcérou, manželkou. Javiskom lietali emócie, potlesk na záver predstavenia bol symbolickým odsúdením zločinov fašizmu a komunizmu. Že to bol cieľ, sprostredkoval aj režisér Bachynec: „Iné inscenácie sa zameriavajú na politikum doby, ale my sme na to chceli ísť inak. Z listov vidieť, aké hrôzy hnedej aj červenej totality má Milada za sebou, to na hru celkom stačilo,“ uvádza sa v článku denníka Pravda. V recenzii denníka SME sa zase píše, že „súkromný intímny svet v listoch tak veľké historické dejiny odsunul. Politické udalosti sa odohrávajú akoby v pozadí, no predsa ich cítiť v každej vete.“ Veľké politické udalosti, ktoré sa odohrávajú v pozadí, sú politické procesy a utrpenie. Horáková stojí na pomedzí súkromného a verejného, vstupuje do intímneho kruhu rodiny, do ktorého vnáša aspekt „veľkej“ politiky. Súčasne s ňou prichádza osobný, rodinný, súkromný rozmer do priestorov verejného sveta. Takáto dynamika môže vytvárať napätie, dotýkať sa nás inak, do popredia tlačiť nepríjemné otázky a ukazovať, že všetky tieto priestory sú politické. Z tejto inscenácie som si však odniesla pocit úplnej depolitizácie Milady Horákovej a jej odkazu pre súčasnosť.

 

Od individuálnych príbehov ku kolektívnej pamäti

Lebo Milada Horáková bola politička, právnička, feministka, antifašistka, bola jednou z najvýznamnejších členiek Ženskej národnej rady, najväčšieho ženského spolku v prvej československej republike. Ako uvádza Eva Gatialová: „Spolupracovala napríklad na tvorbe nového občianskeho zákonníka – presadzovala odstránenie všetkých predpisov diskriminačných voči ženám, zrovnoprávnenie manželských a nemanželských detí, novelizáciu zákona o rozvodoch a mnohé iné. Po vypuknutí hospodárskej krízy v roku 1929 spolu s [Františkou] Plamínkovou bojovali proti navrhovaným úsporným opatreniam, na základe ktorých mali byť vydaté štátne zamestnankyne prepustené, aby sa vytvorili pracovné miesta pre mužov.“ Po mníchovskom diktáte pôsobila vo výbore pre pomoc utečencom, pretože z pohraničných oblastí, ktoré boli pripojené k Nemecku, prichádzali desaťtisíce ľudí na úteku. Ako jedna z prvých upozorňovala na „slepú poslušnosť československých komunistov voči sovietskemu straníckemu vedeniu na čele so Stalinom“. Na protest proti nástupu štátneho socializmu v roku 1948 sa vzdala poslaneckého mandátu a o rok neskôr ju obvinili z vlastizrady. Mnohorozmernosť jej odkazu určite nie je možné zachytiť na divadelných doskách. Lenže spôsob, akým sa k jej životnému príbehu pristúpilo, naznačuje širší trend utvárania historickej pamäti.

Vo vzťahu k našej minulosti sa vo verejnom priestore nedeje málo. Najbujnejším priestorom sú asi filmy, ktoré sa v uplynulých rokoch hojne zaoberajú spracúvaním – predovšetkým nedávnej – minulosti. Sekundujú im divadelné predstavenia. Obe tieto formy uplatňujú prístupy s rôznou hĺbkou či vnútornou rozmanitosťou naratívov, sú však nevyhnutne viazané možnosťami svojho formátu, na ktorý sa nabaľuje snaha získať publikum a často aj komerčný úspech. Samostatnou kategóriou sú knihy, ktoré dokážu sprostredkovať rôzne vrstvy a dilemy z histórie prostredníctvom denníkov, listov či biografií. Ale ku koľkým ľuďom sa dostanú? Ako dokážu zasiahnuť verejný priestor? Ešte menšie slovo tu má odborná literatúra a prekladanie akademických diskusií do „bežného“ sveta. Potom tu máme štátne vyznamenania, verejné pamätníky, štátne sviatky, názvy ulíc či historické odkazy politických predstaviteliek a predstaviteľov. Ani jedna z týchto foriem utvárania kolektívnej pamäti poväčšine nepresahuje dualistický rámec, ktorý delí ľudí na hrdinov a obete, práve naopak, posilňujú potrebu jednostranne signalizovať a postaviť sa na „správnu“ stranu histórie.

Načo sú nám hrdinovia? Nielen o jednom vyznamenaní

Plytkosť vo vzťahu k vlastnej minulosti, ochota zjednodušovať až na kosť a túžba po vzoroch – „lídroch“ pre súčasnú chaotickú dobu má veľké dôsledky. Napríklad silný jednorozmerný antikomunizmus po roku 1989 pomáhal etablovať konzervatívny diskurz nielen na Slovensku, ale aj v ďalších postsocialistických krajinách. Stanovil rámce, v ktorých sa pohybujeme dodnes. Rámce politického konania, sociálnej politiky, ekonomickej imaginácie či rodových rolí. Komu by teda napadlo, že bojovníci proti komunizmu nie sú nevyhnutne hrdinovia? Alebo že tí, čo sa v nejakej chvíli správajú hrdinsky, sa v inej situácii zachovajú chrapúnsky?
Dnes sa tieto otázky uberajú smerom k prezidentskému palácu po tom, čo prezidentka Zuzana Čaputová udelila štátne vyznamenanie trom členom antikomunistickej odbojovej organizácie Biela légia, ktorí boli zároveň prívržencami ľudáckeho režimu. Môžeme krútiť hlavou, povedať si „trapas!“ alebo sa uchechtávať na tom, ako asi odborný tím vyznamenania vyberal a pracoval s informáciami, prípadne sa vážne pýtať, čo toto gesto z prezidentského paláca znamená.

Alebo by sme mohli urobiť ešte čosi iné. Spytovať sa, akým spôsobom utvárame našu kolektívnu pamäť, aké miesto v našej histórii a verejnom priestore majú konflikt či mnohoznačnosť. Čo s naším premýšľaním o pamäti robí zúfalá túžba nájsť smerovanie a súčasných „lídrov“? Aký priestor pre zachytenie komplexnej skúsenosti vytvárame, keď o niekom povieme, že je hrdina? A aký, keď povieme, že sa v danej situácii zachoval hrdinsky? Čo sa deje, keď historickú pamäť nahrádzajú „hlboké ľudské príbehy“? A v neposlednom rade by sme mohli skúsiť viac diskutovať aj o tom, ako zjednodušený dualistický príbeh o hrdinskom antikomunizme súvisí so silnejúcim konzervatívnym diskurzom a fašistickými prejavmi v spoločnosti a politike.

 

Zdroje

Alexová, Jana (2020, 9. október). Krátko pred smrťou písala blízkym listy. Milada v SND je silnou monodrámou. SME. https://kultura.sme.sk/c/22506466/kratko-pred-smrtou-pisala-blizkym-listy-milada-v-snd-je-silnou-a-emotivnou-monodramou.html
 
Blaščák, Fedor (2022, 11. máj). Ľudáci bez minulosti. Prezidentka ich vyznamenala štátnou cenou. SME. https://komentare.sme.sk/c/22907901/ludaci-bez-minulosti-prezidentka-ich-vyznamenala-statnou-cenou.html
 
Gatialová, Eva a aspekťáčky (2018). Milada Horáková. Viac než obeť justičnej vraždy. ASPEKTin - feministický webzin. http://www.aspekt.sk/en/node/2928
 
Milada. Slovenské národné divadlo. https://snd.sk/inscenacia/3494/milada-horakova
 
Pető, Andrea (2017). Roots of illiberal memory politics: Remembering Women in the 1956 Hungarian Revolution. Baltic
Worlds 10(4), 42 - 53. https://hal.archives-ouvertes.fr/hal-03226350/document
 
Sedláková, Katarína a Dvořáková, Helena (2020, 7. októbra). Pravda. https://kultura.pravda.sk/divadlo/clanok/564958-70-rokov-po-poprave-oziva-milada-horakova-v-listoch-v-modrom-salone-snd/
 

 

Ako citovať tento článok:

red. Keď historickú pamäť nahradia „hlboké ľudské príbehy" In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 12/05/2022. Získané 28/03/2024 - 11:17. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/ked-historicku-pamaet-nahradia-hlboke-ludske-pribehy