Keď je koza hlavná postava a je to super

Indický autor Perumal Murugan vo svojich knihách preskúmava stránky života v Indii, ktoré západná kultúra málokedy zohľadňuje a ktoré sa týkajú najmä rurálneho spôsobu života. Vo svojom najnovšom románovom podobenstve Príbeh kozy (v angl. 2019) rozpráva príbeh na rozhraní medzi rozprávkou a dystopiou, príbeh miestami krutý, ale najmä prekrásny. Začína sa tým, ako istý roľník cestou domov v jeden pokojný večer pozoruje západ slnka nad svojou dedinou, keď sa zrazu objaví akýsi záhadný cudzinec, obor. Roľníkovi podaruje malé čierne kozliatko, z vrhu posledné a nedovyvinuté nedochôdčatko, nie je vôbec isté, či prežije. Roľník váha, ale vezme si ho a prinesie domov žene s tým, že darca, ten čudný obrí muž, mu povedal, že je to kozička, ktorá ak bude mať mladé, tak vždy vrhne aj sedem kozliatok. Žena pomenuje kozičku Poonachi. Je akoby ich dieťa a napriek ťažkostiam (staršie kozy ju nechcú pripustiť a nechať piť mlieko) sa z nej stane, aj keď veľmi krehké, predsa šťastné malé stvorenie. Žene malá Poonachi nahrádza deti i vnúčatá (dcéra sa vydala do vzdialenej dediny a navštevujú ju raz za rok).

Dej sa odohráva v dedine v ďalekej Indii, v spoločnosti, kde vládne byrokraticko-totalitný duch a ľudia sú vydaní napospas nielen krutým prírodným podmienkam, ale aj akémusi čudnému totalitno paternalistickému režimu. Súradnice života sú zovšeobecňujúco rovnaké a dôverne známe. Kozička zakúša všetky radosti, ale najmä strasti „ženského“ údelu: povinné materstvo bez predchádzajúcej lásky, krátke vzplanutie, odlúčenie, manipuláciu, zákaz vrúcnosti a telesnej blízkosti, ale i šťastnú, hoci krátku a kruto pretrhnutú lásku, opakované materstvá, ktoré sú radostné, obťažujúce, vyčerpávajúce a najmä končia bolestným odlúčením a prázdnotou. Línia života kozičky Poonachi kopíruje život dieťaťa, dievčaťa a mladej ženy so všetkými útrapami a strasťami, ktoré k takémuto osudu patria v silno patriarchálnej spoločnosti. Autor v knižke skúma nielen hierarchiu vzťahov, ale aj rozdelenie spoločnosti podľa triedy či rasy. Rozprávanie z pozície kozičky, ženy, muža je lineárne a jednoduché, až priezračné. Žiadne literárne finty, iba vyrozprávanie príbehu od začiatku po koniec.

Puto medzi kozou a jej ľudskou rodinou zostáva, aj keď sa iné putá trhajú, lebo život v kraji v dôsledku sucha pustne a ľudia sa zbavujú zvierat. Žene a mužovi zostane len kozička Poonachi (je to jediná bytosť v celej knihe, ktorá má svoje meno). Čaká mladé, ale potravy je tak málo, že napokon namiesto toho, aby svoje kozliatka priviedla na svet, ktorý by ich už neuživil, unikne životu, žena ju nájde skamenenú, stala sa z nej socha, ktorá pripomína božstvo.

Príbeh kozy je vrúcny, prítulný, smutný, krutý, ale aj veselý ako malá skackavá kozička. Keď som cez vianočné sviatky, práve keď som knižku dočítala, zašla na prechádzku a za plotom som videla nie síce malú, ale stredne veľkú, nie čiernu, ale tmavohnedú kozu s plyšovou srsťou a mäkkým bezstarostným pohľadom tmavých očí, uvedomila som si, že mi tento zvierací druh silno prirástol k srdcu. Najradšej by som ju spoza toho plota vyobjímala.