List synovi

List synovi

 

„Aký krásny deň!“

Slnko stálo v zenite. Pôrodné bolesti sa začali už na svitaní. Ešte som ťa nechcela vydať. Myslela som si, že by si mal zosilnieť prv, ako ťa svet spozná.

Povedala som tvojmu otcovi: „Vychováme z neho silného človeka.“

„Už je silný,“ namietol.

Ešte si mal žiť skrytý, chránený, bezmenný a bezfarebný. Ešte nás neodhalili. Ešte som bola obyčajná biela tehotná žena. Ešte si nemal žiadnu farbu, ešte si bol biely. Všetky embryá sú biele. Ale panovačná bolesť ťa vytiahla von, bola tvojou babicou, bola okrúhla, bola ako ohnivá guľa. Pohltila ma, poslušne som sa zvinula. Boli sme jedno, bolesť a ja. Vypľúvali sme výkriky. Boli sme oslňujúce ako poludňajšie svetlo, ktoré svietilo do pôrodnej sály, odrážajúc sa od snehu. Odrazu som sa rozhodla, rozlomila som sa a ty si bez námahy vykĺzol. Za oknami sa práve rozpútala snehová fujavica. Pokožka sa mi nalievala mliekom. Šťastie ma utíšilo. Tá úžasná vec sa naozaj udiala. Tvoj otec ti dal svoje meno, ja som ti dala nordické meno, pokrstila som ťa v snehu.

Na pieskovisku pod gaštanmi v parku ešte nepoznali rasové vojny, len boje o teritórium a výbuchy zlosti pre narušenie vlastníckeho práva, až kým neprišla tá horlivá matka. Láskyplne sa sklonila k dvojročnej dcérke, prstom ukázala na teba a ako sprievodkyňa v botanickej záhrade poučujúco povedala: „Toto tu je černoško.“ Nad pieskom sa rozhostilo ticho. Ticho poznania, ustrnutia pred veľkou vojnou. Sklonila som sa k tebe, vystrela som prst a povedala: „A toto je syrová Švajčiaročka!“ Nik ma však nepočul. Bola to taká malicherná pomsta, ktorej som sa dopustila v myšlienkach, o niekoľko hodín neskôr doma, v noci, keď som nad tebou bdela.

Krehké starenky z našej štvrte ťa tiež volajú „rozkošný černoško“. V nezlomnom koloniálnom duchu sa ako farebný zdrap zachoval už len detský príbeh o desiatich malých černoškoch. Akí rozkošní, akí hroziví sú títo černoškovia en masse! Príbeh sa našťastie rýchlym tempom a vo veselom štýle blíži k riešeniu archetypálneho strachu: Veselí černoškovia sa jeden po druhom pominú. A potom, o celé desaťročia neskôr, sa černoško z detskej knižky zrazu prekoprcne priamo do nákupného vozíka, sedí v ňom a veľkodušnými ústami sa usmieva na starú paniu. Nemôže inak, podíde k tebe a očarená pred tebou zastane.

Predtým si bol ešte dieťa, teraz ťa degradovali na príslušníka rasy, tvoja pokožka ťa zatienila. Tvoja zlatistohnedá pokožka kúpaná v mandľovom oleji oslepuje oči, rozsieva nepokoj. Kto si ju dokáže nevšímať? Kto jej dokáže odolať?

A tej poznaniachtivej starkej, ktorá klopkala paličkou po ulici a spýtala sa ma, potešená svojou svetaznalosťou: „Poločernoško, však?“ odpovedalo iba moje zamrazenie. Polo, polovičatý?

Únos. Jedno slovo a ty si niekto iný, odtrhli ťa odo mňa, celou silou ťa odsotili. Cudzie teleso. Bola som len nádobou, v ktorej si rástol. Nikdy sme nepatrili k sebe, lebo pokožka oslepuje mozgy. O našom príbuzenskom stupni vystavujú každodenné znalecké posudky posadnuté farbou. Človek, farbymilovné zviera.

Kým sa otázka ešte nerozhodne prevaľuje v hrtane ľudí, poznám ju podľa tlmeného zvuku a už som tu s odpoveďou, horlivo preukazujem láskavosť, náhlivo vysvetľujem: „Jeho otec, viete...“

„Ach tak...“

Otázka sa pridusí, vinu za pokožku sme zvalili na otca, si naďalej môj.

Keď ma zaskočia: „Ste jeho opatrovateľka?“ Zaspätkujem, vytvorím správny odstup medzi tebou a sebou, zaostrím ťa cez šošovku ako fotografka. Vari vyzeráme tak rozdielne? Chcem tvoju fotografiu, výsledok neúprosného pohľadu, iný zorný uhol. Pretože v stálej blízkosti ťa vidím len cez tvoju bábätkovskú vôňu.

„Prišiel z tvojho brucha alebo si ho kúpila?“ spýtalo sa ma jedno dievčatko. Bolo vo veku, keď sa ešte pýšilo tým, že dokáže rozlíšiť zelenú od žltej, modrú od hnedej.

Detský lekár sa šetrne opýtal: „Odkedy je u vás?“

Začudovane som sa na teba pozrela.

„Vari nevidíte to klenuté čelo? To má po mne.“

Mlčal. Znova som sa na teba pozrela a uvidela to, čo videl on. Nie klenutie, ale sfarbenie. Najdúch? Nájdený v tropickej zóne, podvyživený, vyrvaný z opatery opíc, vlčice, Tarzan, Romulus a Remus v tmavom vydaní?

V myšlienkach sa nás pokúšam zachrániť. Ešte viem, ako ma okupovalo to veľké brucho podobné vyhladovanej armáde, prehnalo sa po mne a zanechalo prázdne údolie. Našťastie som spoznala bolesť opúšťania. Aby som nezabudla: Bol si vo mne vymodelovaný, aby si vyzeral ako z bronzu. Bleskovo si rozopínam blúzku, ťaháš mi prsia, štípeš ma od nedočkavosti, piješ mlieko svojej bielej mamy. Moje brucho a prsia patria tebe. Keď ma zatlačia do defenzívy, spomeniem si na naše pokrvné zväzky. A predsa to takto nechcem. Chcem ťa milovať poza horizont brucha.

Nazvali ma nezodpovednou, keď som ťa chcela.

„Pokožka... bude trpieť, si egoistická...“

„Nič nezmeníš,“ hovorili a mysleli tým, že sa štítia námahy na očistenie svojich zadubených mozgov. Keď brucho ešte nebolo vidieť, dohovárali mi: „Ešte je čas. Stalo sa, čo už. Veď my ti to prepáčime. Ale teraz sa spamätaj, chyť sa rozumu! Stratíš úctu mnohých! Načo s čiernym? Ako keby nebolo dosť bielych mužov!“

Spojenectvo s Afričanom, malér, ľahkomyseľný dovolenkový flirt, nič viac.

Vykatapultovala som sa zo spoločenstva? Obecenstvo pri pohľade na nechránený let nadšene privoláva: „Máš odvahu, akú len máš odvahu!“

Keď som ťa ešte nepoznala, keď nás oboch zakrývala moja pokožka, kúpavala som sa na svitaní vo vlastnom pote, zajatkyňa farebných kritérií. Vtedy som aj ja považovala svoj čin za odvážny. V strachu sa darí odvahe. Nože sa jej zbavme, tej odvahy, syn môj.

Ešte si bol len drobučkou žubrienkou, keď som sa zdôverila ženskej lekárke. Váhavo som vyjavila naše tajomstvo. A ona nahlas zhíkla, okríkla svoje vlastné zdesenie tak, ako sa okrikuje nevychované dieťa, ktoré vyrušuje a skáče do reči: „To predsa nič nie je! Len akoby mu odstávali uši!“

Nie kritériá krásy, ale mocenské a hospodárske pomery definujú zlatisto trblietavé sfarbenie tvojej pokožky ako nedostatok. Táto hierarchia uprednostňuje bledosť.

„Výborne, nech sa len bieli rozmnožujú!“ Úchytkom mi zavolala akýsi pozdrav na povzbudenie. Zbadala ma na nemocničnej chodbe, krčila som sa od bolesti, radostná udalosť bola tesne pred nami, pôrodné sály zívali prázdnotou. Zabudla sa kryť, predpokladala, že je medzi svojimi. V zime vyzerám tak presvedčivo bielučká, belšia ako Turkyne, ktoré denne vyšetruje a ktoré ju stiesňujú. Zákerný úder na ňu dopadol z najbelšej rezervy. Po pôrode sa mi vyhýbala. Teraz ju tiesni o jedno dieťa viac.

Tvoja biela babka je smutná z tvojich kučier. Svojim plavým vlasom celé desaťročia pravidelne nanucuje trvalú, plavá kučera je však povoľne nežná, dôveryhodná. Čierna kučera neposlúcha, krúti sa, kam sa jej zachce, zvodne sa ohýba, tá príbuzná čertových rohov. Iste bude ťažké ju narovnať.

„Ten široký nos sa dá operovať,“ povedala.

Sedela som s veľkým vypučeným bruchom v zafajčenej putike, keď akýsi vtipkár vykríkol: „Aha, čert!“

Neobrátila som sa. Vedela som, že okolo nás prešiel černoch. Hostia bezradne mlčali. Žena vedľa nich uzavrela zmluvu s čertom, v útrobách nosila jeho plod.

„Bože, aký osud,“ vydýchol jeden z nich, takmer by ma otcovsky pohladil chrbtom ruky, keby som ho nezastavila pohľadom.

Zďaleka pricestoval príbuzný, priemerný dobrácky rasista, keď ťa po prvý raz uvidel, uľahčene zvolal: „Veď je biely!“

Tak jednoducho sa vymanil zo slepej uličky, so zaviazanými očami sa s jasotom vzniesol až do neba: To čierne jednoducho prehliadneme, dieťa pojmeme do srdca bez toho, žeby sme spochybnili svoj svetonázor.

Jeden Afričan sa ma spýtal: „Aké to bolo porodiť čierne dieťa?“

Nuž, aké to bolo, aké?

Ktosi mi uľahčene telefonuje, našiel útechu: „Yannick Noah má svetlovlasé deti! Chápeš, biela by sa mohla presadiť v ďalšej generácii.“

Pochádza tvoj smiech zo slnka? Nebo je zatiahnuté, a ty sa hrkútavo smeješ. Susedka vraví: „Hneď vidno južana.“

Ako deväťmesačný bubnuješ rúčkami o stôl, ale v tvojom prípade hneď povedia: „Tamtamy, Afrika volá.“

Každý tvoj pohyb je ostro sledovaný. Všetci v tebe hľadajú čierneho muža. A nachádzajú ho.

Priateľka zdvihne prst, pobavene hreší trojročnú dcérku, ktorá ťa hladká: „Dcéra moja, už teraz sa ti zažiadalo čierneho muža?“

„Pozri sa na jeho nohy! Zbadala si to?“

Kopkal si bosými nohami, obracala som ich na všetky strany, ale nič zvláštneho som na nich nezbadala, zato tá, ktorá bola kedysi mojou najlepšou priateľkou, jemnocitná hudobníčka, ctiteľka západnej klasickej hudby, začula disonancie, preľakla sa divého škreku džungle: „Palec na nohe je väčší a zahnutý dovnútra ako u opíc, prispôsobený na lezenie po stromoch, vari to nevidíš?“

Doma som si vyzula topánky a položila som si nohu vedľa tvojej: Mali rovnaký tvar. Viem, stratená priateľka videla len to, čo počula: vlastný vystrašený škrek.

Teraz, keď si už svoju plavovlasú babičku načisto okúzlil, hovorí: „Ach, čože už na tom záleží, pre mňa za mňa môže byť aj zelený. Nože zabudnime na bezsenné noci, keď som netušila, že bude taký pekný.“ 

„A keby nebol taký pekný?“

„Ach, čo to vravíš, hlavne, že to je dieťa, moje vnúča.“

„Vari si nevedela, že z neho bude dieťa, tvoje vnúča?“

„Nie, ako som si to mala vedieť predstaviť?“

Práve ponížení medzi bielymi nado mnou súcitne potriasajú hlavou: „Škoda vás, hrozná škoda.“

Očakávajú, že sa budem z tohto nečistého činu kajať, chvieť pred následkami, ktoré nosíš na sebe.

„Pre bieleho muža je to urážka, to musíš pochopiť,“ povedal jeden, čo k nám prišiel na návštevu.

Kým sa pokožka nebude brať ako to, čo je, teda ako prispôsobenie pigmentu klimatickému pásmu, dovtedy bude ono čierne sídliť v tom druhom, a nie v nás samých.

Ten starý priateľ sa domnieval, že na prechádzke s nami počuje za jemným, predsa však takým zahanbujúco jednoznačným posmeškom v tvárach všetkých okoloidúcich: „Pozri, jeho žena ho podviedla!“

Priateľ, ktorý chcel byť mojím mužom, ale nie tvojím otcom, mi vyčítal: „Ako si len mohla? S cudzou dušou?!“

Už sa s nami neprechádza, očividne nevie, že duša je bezfarebná.

Majú naše jazyky nesprávnu farbu pleti? Čo sú to za priatelia, ktorí sa zvíjajú od smiechu, keď hovoríš švajčiarskou nemčinou, jazykom sveta, v ktorom vyrastáš? A keď sa spolu zhovárame v dôverne známych zvukoch mojej materčiny, zarazene sa pýtajú: „Akým jazykom to s ním hovoríš?“

Krútia hlavou: „To sa vôbec nehodí k jeho výzoru!“

Ani pekárke nenapadne, že chceš ignorovať jej neohrabaný pokus o zblíženie. Za tvojím mlčaním tuší len jedno – ďalekú krajinu s koloniálnym jazykom: „Hovorí po anglicky? Alebo po francúzsky?“

Keď si sa v parku hral s izraelským chlapcom a napodobňoval jeho reč, spýtal si sa ma: „Čo je to hebrejčina? Ako sa plače, ako sa ciká po hebrejsky?“

„Povedz mi, ako sa plače, ako sa ciká po nemecky a ako po slovensky!“

Najprv si sa na mňa vážne pozrel a potom si sa od smiechu váľal po zemi.

Neprívetivý, prepchatý starý byt s dvoma osamelými ženami, ktoré ťa chcú opatrovať: matka a dcéra. Jediná bytosť, ktorá vzdialene pripomína muža, je ich malý štekajúci pes — eunuch. Náš príchod ich privádza do rozpakov, nebezpečne nabúrava útulnú stiesnenosť.

„Vy ste jeho matka?“

Túto odvážnu otázku položí dcéra. Nosí tmavé okuliare. Matka kríva. Tuším nešťastie, predsa sa však smejem, akoby šlo o začiatok družnej zábavy.

„Jeho otec je Afričan.“

A už sa obranne oháňajú mnohými rukami: „To vôbec nevadí! Máme rady všetky deti.“

Chráň sa, syn môj, masiek. Súčasní rasisti majú mentalitu ilegality. Keď vylezú na svetlo, ukryjú sa za negáciu „Nie som rasista, mám rád všetkých ľudí“, lenže čoskoro nasleduje slovíčko „ale“ oznamujúce rozhodujúci obrat. Bratstvo všetkých ľudí je len demonštráciou sily, za ňou sa krčí ustrašené zviera. Jeho štekanie zväčša svedčí o zlom vkuse, niekedy pôsobí kultivovane. Privádzaš ich do varu, si ich skúškou, si barometrom ich zdravia. Prepadávajú sa do svojich najhlbších vrstiev a cítia, ako ich nádor rastie. Rasizmus je ochorenie tkaniva. Ten úradník, ktorý by pri pohľade na teba najradšej opustil svoju kanceláriu ešte pred penzionovaním, vyznáva internacionalizmus, hovorí o diaľke, tá mu vyráža dych. A potom sa vyčerpaný zmieri. Zmocní sa ho takzvaný zmysel pre realitu. Po onom „ale“ sa spustí spŕška obmedzení, takzvaných dokázaných rozdielov, argumentov proti úniku z dvojito či trojito poistenej kancelárie.

„Kedysi som sa dokonca s jedným černochom priatelil.“

Zatiaľ čo bľabocú o výnimke, myslia si, že by si mal súhlasne kyvkať hlavou od vďačnosti za to, že ťa svojou nezištnou veľkodušnosťou chcú výnimočne pojať do ľudstva, s námahou pootvárajú vrátka svojej klietky. Stoj v pozore! Žiaden slobodomyseľný pohyb! Ostaň dreveným černoškom, aký vo Švajčiarsku stával v chodbe nedeľných škôl a pri vhodení milodaru naprogramovane kyvkal hlavou.

„Máme rady všetkých ľudí, všetky deti...“

Zachovaj si odstup, syn môj, ale neuteč. Ohmatávaj ten nádor, spoznávaj ho, je i v tebe!

Aj tvojho otca farba tvojej pokožky sprvu zarazila. Zľakol sa belocha v tebe.

„Môj syn, tubabu?!“

Obával sa o svoju lásku k tebe. Vari by mohol milovať príliš bieleho syna? Keď si pri šarlachu behom hodiny namiesto sčervenania dotmava zhnedol, farebný kontrast ma vyľakal.
Keď však bieli známi bedlia nad tvojou pokožkou, v pravidelných intervaloch skúmajú stav jej farebnosti, akoby mohli čírym meraním zabrániť jej pribúdajúcemu hnednutiu, a zakaždým si vydýchnu, v poslednom výdychu ešte závan strachu, akoby práve prekonali veľké nebezpečenstvo: „Práve takýto je pekný, už by nemal byť tmavší, aj ty to tak chceš, však?“ Ich strach zadusí moju klíčiacu obavu a ona zmizne.

Máš sa stať atlétom, zápasníkom, to by bolo ono, alebo žeby boxerom? V boxerskom ringu ti budeme tlieskať. Dve prastaré exilové Rusky ťa nežne pomenovali podľa bohatiera z ukrajinských bylín.

„Náš Iľjuška, náš Iľja Muromec!“

Pre ne si osloboditeľ, hrdina.

„Žeby herec?“ povedal tvoj biely strýko. Gladiátor, cirkusový artista? Niečo pre potešenie, rozptýlenie po vážnej, tvrdej práci?

Colník, na ktorého pištoľ si sa obdivne zadíval, povedal: „Chceš sa stať colníkom? Alebo policajtom? Ale kdeže, poľuj na slony!“

„Miešanci sú mimoriadne inteligentní,“ vravia. To zaväzuje. Máš farbu svojej kože vykompenzovať, obdarovať nás talentom. Musí sa to vyplatiť, keď už tvoja matka zostúpila do mútnych vôd, treba z nich vytiahnuť perlu!

Nedaj sa manipulovať prianiami smutných duší, syn môj. A nenechaj sa chytiť do pasce obdivu.

Pátravý pohľad do detského kočíka a uchvátená bázeň dáva dostatok potravy pre malého ducha.

Náš sused ťa zvedavo ohodnotil: „Je to silné dieťa.“

„Áno, bol silný už pri narodení,“ povedala som, nie bez materinskej pýchy.

„To je to čierne v ňom. Tú silu má po otcovi,“ usúdil presvedčene a pokračoval: „My belosi sme degenerovaní.“

Na chvíľu sa odmlčal: „A predsa si nie som istý, ktorá rasa je vlastne staršia. Sú černosi starší ako my?“

„Afrika je prastará,“ odvetila som neurčito.

„Ak sú starší černosi, prečo nie sú degenerovaní oni, ale my? Prečo sú robustnejší?“

Schýlil sa nad kočík, akoby chcel od teba odpoveď. So záujmom si hľadel na jeho rýchlo sa pohybujúce ústa a zrazu si sa po nich načiahol.

„Jestvuje na to len jedno vysvetlenie. Belosi a Ázijci prišli na Zem z inej planéty. Oslabila ich dlhá cesta, iné životné podmienky, preto sú zraniteľní. Veď sa doslovne scvrkávajú!“ Zhlboka sa nadýchol, než dospel k dobrodružnému záveru: „Černosi sú jediní pôvodní obyvatelia Zeme. Sú odolní, veľa vydržia. Nečudo, veď sú tu napokon doma! Je to, prirodzene, len teória, nechápte ma nesprávne. Možno to tak nie je, ale mohlo by byť, či nie?“

Pomohol mi vyniesť plné nákupné tašky, kývol na rozlúčku hlavou a náhlil sa preč, letel dolu schodmi, vial za ním sivý pršiplášť. Mimozemšťan.

Keď muž z úzkej doliny doviedol domov ženu spoza kopca, zavládlo v doline pobúrenie. Dve dediny, dva kontinenty. Celú ťarchu nedôvery musíš preniesť cez úzky horský priesmyk. No čoskoro sa Gibraltár stane snackbarom na bulvári. Dovtedy sa musíš uspokojiť so šťastným znamením priekopníka.

Ešte si na svete iba niekoľko dní. Otvoríš oči a hľadíš na ňu, na tú kostnatú sestričku zo Škandinávie. Zasiahne ju tvoj tmavý pohľad. Chveje sa od radosti i strachu zo svojej odvahy, keď ťa berie do náručia. Vyzlečie ťa, naolejuje. Tvoja pokožka ťa pevne obopína. Si naplnením najodvážnejších snov.

„Chlap, mačo,“ šepká.

Erotika má rada protiklady. Ale neuviazni v nej, syn môj, nedaj sa ňou zošnurovať, buď niekým viac ako len čiernym mužom.

Mladá Vietnamka ti vyhrnie rukáv, položí si rameno vedľa tvojho a ukazovákom skúmavo putuje od jedného ramena k druhému, od jednej pokožky k druhej. Celá žiari, tá hluchonemá objaviteľka. Ind ťa zodvihne do výšky a prezerá si ťa zo všetkých strán. Venezuelčanka ťa zoberie a pritiahne k sebe na svoj kontinent. Číňan sa zastaví pri kočíku. Španiel ti pohladká vlasy, nazve ťa „niño“. Turecká dievčina ku mne často chodieva a vraví, že je tvoja sestra.

„Aj ja by som chcela byť tak pekne opálená,“ nežne si ťa pritíska na bielu pokožku.

Afričania ťa kolíšu vo svojich rytmoch a hovoria ti: „Si Afričan, nezabudni na to!“

Keď vystieraš rúčky k okoloidúcim, cestujúcim v električke či vo vlaku, keď sa dotýkaš ich kolien pod nylonovými pančuchami alebo flanelovými nohavicami, je ich zamilovaný pohľad na teba pre mňa tým najnormálnejším na svete. Patríš im, tým, ktorí chcú byť našimi príbuznými. Dávam im ťa do náručia. Si moja Afrika, moja Európa, ty si ten zázrak zmierenia. Tvoja pokožka je tvoja šanca. Bez strachu putuješ objatiami, oslovujú ťa v najrozličnejších jazykoch. Ty počúvaš. Počúvaj, syn môj, dobre počúvaj.

 

1988

Z nemčiny preložila Jana Cviková

Poviedka vyšla v knihe Postrehy emigrantky (ASPEKT 2017).

O poviedke Ireny Brežnej List synovi: zmena názvu, nezmenené posolstvo.

 

***

1558

Uverejnené v rámci projektu Rodové aspekty tvorby a reflexie umenia (cyklus seminárov).

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

 

 

 

Ako citovať tento článok:

red. List synovi In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 28/05/2018. Získané 16/08/2019 - 10:17. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/list-synovi