Lotosy a teplý šport na Slovensku

Gejský športový tím Lotosové kvety už dva roky pravidelne trénuje volejbal v bratislavskej telocvični. Z nadšeneckého družstva, ktoré má čoraz viac členov, vnútornej súdržnosti aj aktivizmu, nedávno dokonca vzniklo občianske združenie a v októbri sa mu podarilo v Bratislave zorganizovať prvý medzinárodný gejský volejbalový turnaj na Slovensku. O Lotosových kvetoch sa dá povedať, že ide o jeden z prvých (ak nie o prvý) organizovaných teplých športových klubov na Slovensku.

Za nami hmla...

Dejiny slovenského teplého športu sa pravdepodobne nezačínajú tu a teraz s Lotosovými kvetmi, no biele miesta tejto časti športovej histórie predsa len ešte čakajú na zapísanie. Rôzne združenia, ktoré museli existovať už pred rokom 1989, boli vzhľadom na bývalý režim zrejme skryté a nemohli sa oficiálne zúčastňovať športového života. Možno aj preto časom upadli do zabudnutia. Výnimkami boli napríklad Martina Navrátilová či Ondrej Nepela, ktorých sexualita bola „verejným tajomstvom“ a ktorí súťažili v rámci heterosexuálnych športových štruktúr. Inak sa úspechy lesbických športovkýň a gejských športovcov začali zaznamenávať väčšinou až po roku 1989. Hmlistú históriu prerušujú skôr ojedinelé mená a iniciatívy. Napríklad športovkyňa Dagmar Tauferová získala za hod diskom na Gay Games (1) dve zlaté medaily (Amsterdam, 1998) a jednu striebornú (New York, 1994), o ďalšiu striebornú sa zaslúžila na EuroGames (Zurich, 2000). O minulosti atlétka hovorí: „Pred rokom 1989 som aj ja aktívne pretekala v ´hetero´ športe a sama som sa bytostne hľadala. Myslím, že teplý šport na Slovensku prakticky nefungoval. Väčšinou sa teplí stretávali v nejakom neoficiálnom bare a aj to hrozili policajné razie. Navrátilovú som vnímala ako skvelú tenistku, ktorá emigrovala. Ako lesbu som ju začala vnímať až neskôr.“ (Tauferová, 2012) Tauferovej rozprávanie o účasti na súťažiach zachytáva aj videodokument z cyklu HerStory.

Jedným z mála oficiálnych queerskych športových združení, ktoré na Slovensku momentálne fungujú, je QueerPoint. Tento turistický klub pravidelne organizuje výlety po Slovensku a zúčastňuje sa aj na stretnutiach brnianskeho klubu Pěšky. „Chodíme hlavne do Malých Karpát a zatiaľ majú najväčší úspech jarné víkendovky. Naposledy sa zúčastnilo 50 ľudí. Je to asi preto, že na ne chodia ľudia z celého Slovenska. Po štyroch rokoch fungovania môžem povedať, že sa nám darí akcie organizovať pravidelne, máme niekoľko stálych turistiek a turistov. Samozrejme, že poteší, keď vďaka klubu vznikne nejaký nový vzťah. Čo nás mrzí, je, že na túry nechodí pravidelne viac ľudí, najmä žien. V budúcnosti sa chystáme robiť viac túr aj v Česku a Rakúsku,“ hovorí spoluzakladateľka QueerPointu Marcela Spiššáková. (Spiššáková, 2012) 
O tanečných kurzoch - podobných napríklad pražskému Queer Dance - som aspoň zatiaľ nepočula. V Bratislave funguje ešte nesúťažné lesbické basketbalové družstvo a zmiešané floorbalové družstvo žien, v ktorom prevažnú väčšinu hráčok tvoria lesby. Podobných športových klubov je na Slovensku zrejme viacero, no väčšinou majú neformálnu štruktúru a na verejnosti sa systematicky nepropagujú.

Šport a priateľstvo

Aj Lotosové kvety boli spočiatku voľnočasovým združením, o ktorom vedel málokto. Založili ho dvaja Ľubovia: „Vedel som, že druhý Ľubo hrá volejbal, tak sme sa skontaktovali a začali sme cez internet zháňať ďalších ľudí,“ (2)  (Ľubo H., 30) Hneď na začiatku sa k nim pridal Miro, ktorý sa dodnes stará o nábor nových členov: „Volejbal je kolektívny šport, jeden človek si nezahrá, takže bolo nevyhnutné zostaviť tím“. (Miro, 27) Pri zväčšovaní členskej základne klubu zohrali veľkú úlohu sociálne siete - najmä portál Iboys a Facebook. Dnes je počet hráčov niekoľkonásobne väčší a mužstvo sa postupne začína deliť na viacero skupín. Hráči sú väčšinou vo veku od 18 do 40 rokov a majú rôzne povolania - učiteľ, architekt, účtovník, IT-čkár, spoluorganizátor teplého filmového festivalu... Niektorí hrávali volejbal už predtým, iní boli pri vstupe do klubu úplní začiatočníci. Odlišné hráčske skúsenosti sprevádzala aj rôzna motivácia na vstup do klubu, väčšinu hráčov však spája potreba stretávať sa na iných miestach, ako sú bary a diskotéky.

„Predtým som hrával v bratislavskom klube VKP, ale pred Lotosovými kvetmi som mal pauzu. Keď som sa vyoutoval, mal som problém, kde sa stretávať s ľuďmi. Jedinou možnosťou v Bratislave bolo Áčko (diskotéka Apollon gay club, pozn. LK).“ (Dennis, 21)
„Pre niektorých sú Lotosové kvety viac o volejbale, pre iných zase hlavne o priateľstve. Ja som napríklad predtým vôbec nevedel hrať.“ (Todor, 28)
„Volejbal som hrával ako amatér už na strednej škole. S chalanmi sme sa nechceli stretávať len na miestach, ako sú gejské bary. Vedeli sme, že existuje podobný športový klub v Prahe. České Alcedo funguje od roku 1997, začínali volejbalom a postupne priberali aj ďalšie športy.“ (Ľubo H., 30)
„Ide o čistý šport. Navzájom sa nevnímame ako sexuálny objekt. Je to úplne iné, ako keď prídeš niekam do podniku a je tam sexuálne napätie.“ (Ľubo L., 30)
„Predtým bol pre mňa gejský svet iba zabaviť sa, dať si drinky, zatancovať si, osprchovať sa a ísť spať. Komunitu som nejako neriešil a s nikým som sa nekamarátil. V Lotosových kvetoch sa konečne môžeme stretnúť cez deň - zahráme si, ideme do kina, na kávu... Sme taká menšia gejská komunita. Je to ako moja druhá rodina. Niekedy o sebe vieme viac ako rodinní príslušníci, myslím, že určite.“ (Miro, 27)

Pre členov družstva predstavujú Lotosové kvety bezpečné prostredie, v ktorom si môžu zahrať volejbal bez predstierania, skrývania alebo strachu z odhalenia svojej sexuality. Klub je miestom, kde vznikajú priateľstvá, a potenciálne, samozrejme, aj vzťahy. Je to báza, na základe ktorej sa formuje pocit komunitnej príslušnosti a organizujú sa ďalšie voľnočasové aktivity.

Žiadna maškaráda?

Pri rozprávaní o klube niekoľko hráčov zdôrazňuje, že prostredníctvom Lotosových kvetov môžu ľuďom ukázať, akí gejovia sú - „s Lotosmi môžeme ukázať ľuďom, kto sme.“ (Tomáš, 26), ale aj to, že ich život nespočíva v líčení a prezliekaní sa do ženských šiat: „Prečo by mal byť náš šport utajenou aktivitou? Robíme veci ako všetci ostatní ľudia, sme normálna skupina, ktorá sa venuje normálnym aktivitám. Žiadna šou, ani prezliekanie alebo líčenie, ako si možno väčšina ľudí myslí.“ (Todor, 28) Vo chvíli, keď tieto vety vyslovujú, by sa dalo oponovať: A keby aj? (3) Na jednej strane by bolo možné povedať, že aj líčenie a prezliekanie sa do ženských šiat je (resp. môže byť) súčasťou gejského života, no je pochopiteľné, že hráči majú potrebu takúto zjednodušujúcu predstavu o výpravnom a burlesknom živote gejov negovať. Miera otvorenosti športového klubu voči „iným“ gejským identitám v tejto chvíli nie je jasne zadefinovaná a podľa všetkého neexistuje ani pravidlo, ktorým by sa klub riadil, kedy sa k hráčom chcel pripojiť napríklad F-t-M transsexuál alebo transgender. „Naši hráči sú zväčša gejovia, ale v podstate nijako neriešime, keď je niekto bi, alebo keď je viac feminínny. Dôležité je, aby sme si s novým členom rozumeli ľudsky“. (Ľubo H., 30) Pri otázke, či by hráči akceptovali v klube aj muža, ktorý spáva so ženou a identifikuje sa ako heterosexuál, sa zasmejú: „Heterosexuálov strašíme tým, že máme iniciačný rituál. A teraz naozaj - takí tu ešte neboli. Ale ak by si s nami chcel zahrať niekto taký, tak by to bolo v pohode. Dôležité je, aby bol gay-friendly. Zatiaľ sme sa dohodli takto.“ (Ľubo L., 30)

Profesionalizácia klubu

Typickou trajektóriou klubov, ktoré pôvodne vznikajú ako aktivistické, nadšenecké či dobrovoľnícke, je narastanie formálnej organizovanosti a inštitucionalizácia. (4) V Lotosových kvetoch spolu trénujú hráči rôznej úrovne. V poslednom čase sa družstvo snaží rozdeliť do viacerých úrovní. Deleniu na skupiny podľa volejbalových schopností sa prispôsobujú aj tréningy - raz je tréning zameraný na skupinu B, inokedy sa zdokonaľuje úroveň C. (5) Táto stratégia reflektuje potreby hráčov, ktorí sa volejbalu chcú venovať súťažne, ale aj tých, ktorí chcú hrať rekreačne. Rôzna úroveň vyžaduje veľa trpezlivosti, no ako hovoria hráči zo „slabšej“ céčkovej skupiny, v klube prevláda solidarita a tolerancia.

„Museli sme sa rozdeliť, aby silní hráči netrpeli. Chceme, aby si zahrala každá skupina. Učíme sa sebaovládaniu. To musí byť, ak to niekomu nejde. Dohodli sme sa, že Lotosové kvety nebudeme brať iba volejbalovo a súťažne. Sme komunita, ktorá sa chce stretávať.“ (Miro, 27)
„Najdôležitejšie je, že sa medzi sebou tolerujeme. Toleruješ niekoho, aj keď je slabší.“ (Tomáš, 26)
„Tu ľudia môžu mať pocit spolupatričnosti a môžu sa učiť. Mám pocit, že práve toto je veľká vec, stretávať nových ľudí a dať im pocit komunity. Je veľmi dôležité neuzatvoriť sa.“ (Roman, 28)

Klub sa postupne začal zúčastňovať aj na rôznych zahraničných súťažiach. „Keď sme začali chodiť na turnaje českého Alceda, boli tam ľudia z iných štátov a boli celkom prekvapení a radi, že konečne aj u nás niečo takéto funguje a môžu pozvať aj ľudí zo Slovenska. Hneď nás volali do Viedne, Budapešti, Varšavy. Boli veľmi ústretoví. A ako začínajúcemu klubu, ktorý nemá žiadnych sponzorov, nám dali viackrát aj zľavy na štartovnom. Doteraz sme hrali na EuroGames v Budapešti, Rainbow Spring v Prahe a na turnaji v plážovom volejbale vo Viedni. Minulú sezónu 2011/2012 sme sa zapojili do českej ligy LEGAY a v kategórii C sme skončili prví. Túto sezónu hrajú za Lotosové kvety dva tímy, jeden v B a jeden v C kategórii. Organizátori preto zmenili názov na československú ligu.“ (Ľubo H., 30).

Hoci turnaje sú priateľské, rivalita na nich býva obrovská. „Party je niečo iné a turnaj je niečo iné. Napríklad v Prahe to bola vážna vec. Žiadne kamarátenie, na sieti padali šupy a šlehy. Večer si ale môžeme všetci spolu požúrovať“. (Miro, 27) Klub oplatil zahraničným družstvám pohostinnosť na prvom slovenskom turnaji gejských družstiev Lotos Cup, ktorý zorganizoval v októbri 2012 v športovej hale Mladosť. Súťažili na ňom viaceré gejské družstvá z Poľska, Talianska, Česka, Rakúska. „Prekvapil nás záujem zo zahraničia, vďaka čomu bola volejbalová úroveň vysoká. Aj keď sme mali obavy, keďže sme turnaj organizovali prvýkrát, ohlasy účastníkov boli veľmi pozitívne. Teší nás, že sa mnohí chcú vrátiť, takže verím, že Lotos Cup budeme robiť pravidelne.“ (Ľubo L., 30) Po nepretržitom celodennom hraní bola svalovica vraj aj vo vlasoch, no námaha stála za to. Aj Lotosovým kvetom, ktoré v skupine C získali bronz.

Mýtus šťastnej rodiny

Jednou z bežných predstáv o teplej komunite býva, že si nažíva ako veľká šťastná rodina. Viacerí volejbalisti z Lotosových kvetov však zdôrazňujú, že to nie je úplne pravda. Napriek tomu, že hráči sú kamaráti a stretávajú sa aj mimo haly, ich fungovanie je občas búrlivé: „Volejbal nám dáva radosť zo športu a pohybu, ale prináša aj svalovicu, stres, hádky, pot. A nakoniec si všetci sadneme, zasmejeme sa a porozprávame sa.“ (Miro, 27) Zatiaľ najväčšiu diskusiu medzi hráčmi vyžadovala zmena klubu na občianske združenie. Pre niektorých členov Lotosových kvetov je totiž dôležitá anonymita:

„Na to, aby vzniklo občianske združenie, aby sme sa mohli prezentovať smerom von a mať webovú stránku s fotkami z turnajov, bolo treba viac času. Nie všetci sú vyoutovaní a chcú ísť von s identitou. Preto sme si na začiatku museli vyjasniť, ako to všetko bude prebiehať.“ (Miro, 27)
„Sú rôzne úrovne coming-outu. Väčšina z nás je vyoutovaná iba do určitej miery, pred rôznymi okruhmi, napríklad pred niektorými priateľmi alebo blízkou rodinou. Je to rôzne. Sú aj takí ľudia, ktorí k nám nechodia hrať, lebo sa s tým môže spájať coming-out.“ (Roman, 28)
„Chcem zostať v anonymite, pretože v balkánskej komunite, ktorá žije na Slovensku, sa každý s každým pozná. Obávam sa, že ak by zistili viac o mojej orientácii, tak by ma zavrhli. Málokto by ma potom bral vážne. Z mojej domoviny iba traja ľudia vedia, že som gej.“ (Todor z bývalej Juhoslávie, 28)

Aj keď sú Lotosové kvety voči „vonkajšiemu“ prostrediu do veľkej miery otvorené (napríklad tým, že organizujú turnaje a zúčastňujú sa ich), snažia sa byť zároveň bezpečným priestorom. Na internete a facebooku má klub svoje stránky, ale facebooková skupina, prostredníctvom ktorej si hráči dávajú vedieť napríklad o tréningu, je uzavretá. Účasť v nej sa odvíja od osobných kontaktov.
Členstvo v športovom klube neprivádza automaticky k ľahšiemu coming-outu, ale istú mieru nárastu sebadôvery a hrdosti členovia Lotosových kvetov predsa len pozorujú: „Niektorí s tým mali zo začiatku problém, že si ideme po tréningu sadnúť na pivo. Mali strach, že nás niekto bude počuť. Potom sme zistili, že viacerých to tak trošku uvoľňuje a že začali brať svoju orientáciu viac v pohode.“ (Ľubo L., 30) Napokon, tak by sa dala interpretovať aj symbolika názvu združenia – do klubu môže prísť niekto zatrpknutý a uzavretý, no po čase strávenom v podpornom prostredí môže rozkvitnúť.

Budúcnosť

Mať k dispozícii kvalitnú telocvičňu, byť v športe úspešní, mať priateľské vzťahy a možno aj sponzorov, ktorí pomôžu zniesť ťarchu nákladov spätých s fungovaním združenia - to všetko sú očakávania, ktoré klub ako Lotosové kvety môže mať. Jedným zo vzorov združenia je pražské Alcedo, ktoré začínalo v roku 1997 ako neorganizovaná volejbalová skupina žien a mužov, postupne prechádzalo viacerými formálnymi zmenami a k športom, ktoré zastrešuje, postupne pridalo aj bedminton, stolný tenis, aerobik, squash, plávanie, cyklistiku, golf či gymnastiku. Dnes je z neho najväčší športový klub v Česku a každoročne organizuje turnaj Prague Rainbow Spring s viacerými disciplínami. Lotosové kvety si svoju budúcnosť predstavujú podobne. Lotos Cup  by sa mal opakovať každý rok a časom by sa v klube mohlo vytvoriť viacero športových sekcií a širšia členská základňa. „Nemá zmysel pestovať rivalitu medzi združeniami. Práve naopak, my sme otvorení každému, kto by chcel prísť. Chceli by sme, aby sme boli veľká skupina, ktorá dokáže spolu všeličo, nielen hrať volejbal.“ (Roman, 28) Klub by v budúcnosti uvítal aj spoluprácu s lesbickými športovými kolektívmi. V Lotosových kvetoch sú viac než vítaní všetci tí a tie, ktorí a ktoré sú nadšení športom a chcú niečo v spoločnosti zmeniť.

Poznámky

(1) Gay Games, ktoré vznikli v roku 1982, sú považované za LGBTQ alternatívu Olympijských hier. „Heterosexuálnym“ Olympijským hrám sa vyčíta nielen absencia, zneviditeľňovanie a vylúčenie žien (históriu inklúzie žien do olympijských hier pozri napr. v Miragaya, 2006), ale aj snaha o striktné udržiavanie „rodového poriadku“. Jedným z najmarkantnejších príkladov fungovania „rodovej polície“ sú testy pohlavia, ktoré Olympijské hry sprevádzajú v rôznych formách od roku 1968 (pozri Cooky – Dworkin, 2012). Posledným známym prípadom overovania pohlavia je juhoafrická bežkyňa Caster Semenya. V roku 2009 bola po zisku zlata na Svetovom šampionáte v atletike (kvôli „hrubému“ hlasu a „maskulínnej“ postave) vystavená mediálnemu prenasledovaniu a musela absolvovať testy, ktorých výsledky napriek snahe o utajenie neskôr prenikli na verejnosť. S identifikovaným pseudohermafroditizmom môže naďalej súťažiť v skupine žien, no o jej výkonoch na Olympiáde v Londýne 2012 viacerí komentátori tvrdili, že kvôli obave zo škandálu boli zámerne slabšie. Gejovia a lesby súťažia na Olympijských hrách otvorene najmä v ostatných rokoch. V spolupráci s viacerými medzinárodnými LGBTQ športovými asociáciami je súčasťou olympijskej dediny od roku 2010 aj tzv. Pride House. Jeho existencia je však do veľkej miery závislá od vôle hosťujúcich krajín (Rusko, ktoré v roku 2014 usporiada olympiádu v Soči, už avizovalo jeho zrušenie. Pozri Dunbar - Ngo 2012).
V danom kontexte spĺňajú Gay Games funkciu športového priestoru, ktorý je voči LGBTQ športovcom a športovkyniam bezpodmienečne podporný. Podobnou športovou udalosťou ako Gay Games sú aj EuroGames a OutGames. Zaujímavosťou je, že hoci sú tieto súťaže primárne organizované pre LGBTQ komunitu, môžu sa na nich zúčastniť športovci a športovkyne bez ohľadu na sexuálnu orientáciu. Je však nutné poznamenať, že aj ony a medzinárodné LGBTQ športové asociácie majú svojich kritikov. Vyčítajú im nečinnosť, stratu pôvodných ideálov a osvojenie dominantných hodnôt klasického športu (súťaživosť, kult tela a pod.). (Pozri napr. Blaće, bez vročenia)

(2) Všetky citácie hráčov pochádzajú z neformálnych skupinových rozhovorov, ktoré som realizovala v lete a na jeseň 2012. Za ochotu ďakujem Ľubovi L., Ľubovi H., Mirovi, Romanovi, Todorovi, Tomášovi, Dennisovi .

(3) Výroky o líčení ponúkajú podnet na uvažovanie o regulatívnych režimoch fungujúcich v gejských a lesbických športových kluboch. Etnograf Ian Wellard ako pars pro toto tlaku na vykazovanie správnej „gejskosti“ (resp. správnej formy maskulinity) v teplých športových kluboch uvádza prípadovú štúdia hráča s menom „Monika“. (Pozri Wellard, 2006) Tenisový klub, z ktorého táto štúdia pochádza, Wellard navštevoval niekoľko rokov. Pre jedného z hráčov bola tenisovým vzorom Monika Selešová. Nielen, že si osvojil jej spôsob hry, keď ho ostatní členovia klubu začali volať „Monika“, povzbudený touto situáciou začal podľa nej nosiť aj podobné dresy. Niektorým členom klubu však jeho obliekanie vadilo, tvrdili, že tým zosmiešňuje celý klub a že by s tým mal prestať. Konflikt dospel až do štádia, keď vedenie klubu muselo rozhodovať, či hráč smie takéto oblečenie nosiť. Hoci napokon prezliekanie nezakázalo (práve preto, že klub pôvodne vznikol ako alternatívny priestor slobody), „Monika“ onedlho úplne prestala chodiť na tréningy. Wellard je voči transformatívnemu potenciálu podobných združení skeptický. Podľa jeho názoru gejské športové kluby reprodukujú viac „straight“ ako „queerske“ konfigurácie rodu, pričom, paradoxne, transformatívny poteciál limitujú samotní hráči.

(4) Ian Wellard (Wellard, 2006) je kritický aj k formalizačným procesom a inštitucionalizácii. Šport totiž nie je „iba športom“, v tejto sfére sa, podobne ako v kozmetickom priemysle či médiách, formuje a reguluje predstava o tom, čo je normálne, ako vyzerá „správna“ femininita či maskulinita, príp. lesbickosť či gejskosť. Podľa Wellarda so stupňovaním organizovanosti narastá miera apropriácie heterosexuálnych hodnôt (sebadisciplinovanie, primát súťaživosti nad solidaritou a pod.).

(5) Skupinu A klub zatiaľ nemá.

Zdroje

Alcedo. LGBTQ športový klub, Praha. http://www.alcedopraha.cz/
Blaće, Ž. Dostupné na: http://www.zeljko.blace.name
Cooky, Ch. - Dworkin, S. L. 2012. Woman Enough to Win? The Society Page - Dpt. Of Sociology University of Minnesota. Dostupné na: http://thesocietypages.org/specials/sex-testing
Dunbar, G. - Ngo D. Q. 2012. GLISA family response to the Russian Ban of the Sochi Pride House. Dostupné na: http://www.glisa.org/glisa-family-response-to-the-russian-ban-of-the-sochi-pride-house
Lotosové kvety, OZ. Dostupné na: http://www.lotosovekvety.sk
Miragaya, A. M. 2006. The process of inclusion of women in the Olympic Games. Ddizertačná práca obhájená na Katedre telesnej výchovy Universidade Gama Filho. Dostupné na: http://doc.rero.ch/lm.php?url=1000,40,38,20090929140904-QV/MIRAGAYA_Ana_-_Tese_completa.pdf
Spiššáková, M. 2012. E-mailová komunikácia s L.K.
Taneční škola Plamínek. Queer dance. Dostupné na: http://plaminek.cz/queer-dance
Tauferová, D. 2012. E-mailová komunikácia s L.K.
Tauferová D. HerStory. Museion, QLF, SČŽF. Dostupné na: http://www.lesba.sk/tv/?akce=video&id=85
Turistický klub QueerPoint. Dostupné na: http://www.queerpoint.blogspot.sk
Turistický klub Pěšky. Dostupné na: http://www.pesky.stud.cz
Wellard, I. 2006. Exploring the limits of queer and sport: gay men playing tennis. In Caudell, J. (ed.). Sport, Sexualities and Queer/Theory. New York: Routledge.

Ďalšie odkazy:
Eurogames: European Gay & Lesbian Sports Championships. Dostupné na: http://www.eurogames.info/
European Same Sex Dance Associaton. Dostupné na: http://www.essda.eu
Gay Games: by Federation of Gay Games. Dostupné na: http://www.gaygames.org
Koubek Z. (životný príbeh). Dostupné na: http://www.translide.cz/zdenek-koubek
Informačný portál o LGBTQ športe. Dostupné na: http://www.outsports.com
OutGames: by Gay and Lesbian International Sport Association. Dostupné na: http://www.glisa.org/outgames/world-outgames/
Evans, S. 2008 - 2010. Queer(y)ing the Olympics. Dostupné na: http://www.bl.uk/sportandsociety/exploresocsci/sportsoc/sociology/articles/queeryingolympics.pdf

Foto: Lotosové kvety