Mary Wollstonecraft

Dôsledky veľkých zápasov sú zvláštnym spôsobom nesúrodé. Francúzska revolúcia niektorých ľudí schmatla a rozčesla vo dvoje, okolo iných prešla bez toho, aby sa im čo len zachvel vlások na hlave. Vraví sa, že Jane Austen sa o nej nikdy nezmienila, Charles Lamb[1] ju ignoroval, Beau Brumell [2] na ňu ani len nepomyslel. Pre Wordswortha[3] a Godwina[4] však bola úsvitom, „Francúzsko stálo na počiatku jedinečných časov / A ľudská povaha znovu zrodiť sa mala“[5].

Pre historičku líčiacu dejiny farbistými ťahmi by preto bolo jednoduché klásť vedľa seba najkrikľavejšie protiklady – tu na Chesterfield Street bol Beau Brumell, brada mu opatrne klesala ku kravate, kým hlasom bez hrubého prízvuku preberal správny strih chlopne na saku; a tu v Somerse bol krúžok zle oblečených, vzrušených mladých mužov, jeden z nich mal na svoje telo priveľkú hlavu aj na svoju tvár pridlhý nos, a deň za dňom rečnili nad šálkou čaju o ľudskej schopnosti zdokonaľovať sa, ideálnej jednote a právach človeka. Bola medzi nimi aj jedna žena, mala veľmi svetlé oči a veľmi ostrý jazyk, a tí mladí muži so stredostavovskými menami ako Barlow a Holcroft a Godwin ju volali jednoducho „Wollstonecraft“, akoby ani nezáležalo na tom, či je vydatá, alebo nevydatá, celkom akoby bola mladým mužom podobným im.
Taký do očí bijúci nesúlad medzi inteligentnými ľuďmi – lebo Charles Lamb a Godwin, Jane Austen a Mary Wollstonecraft nepochybne oplývali veľkou inteligenciou – svedčí o tom, ako veľmi vplývajú na tvorbu názorov okolnosti. Ak by bol Godwin vyrastal v priestoroch internátnej školy Temple a zhlboka sa napájal z prameňov dávnoveku a starých listín v Christ’s Hospital, možno by pre budúcnosť človeka a jeho práva vo všeobecnosti nepreložil ani slamku. Ak by bola Jane Austen ako dieťa ležala na podeste, len aby zabránila otcovi biť matku, možno by jej duša horela takou nenávisťou k tyranii, že by všetky jej romány sužovalo volanie po spravodlivosti.

Prvé skúsenosti s radosťami manželského života mala Mary Wollstonecraft práve takéto. Jej sestra Everina sa nešťastne vydala a v koči na kusy rozhrýzla svoj snubný prsteň. Brat bol pre ňu príťažou; otcove hospodárstvo upadlo, a aby tomu zlopovestnému mužovi s rumencom v tvári, násilnou povahou a špinavými vlasmi unikla, musela na seba opäť vziať jarmo služby a stať sa guvernantkou v aristokratickej rodine – v krátkosti, nikdy nepoznala šťastie a v jeho nedostatku sformulovala názor, na mieru sadnúci biednym útrapám skutočného ľudského života. Jadrom jej doktríny bolo presvedčenie, že okrem nezávislosti na ničom nezáležalo. „Každá povinnosť, ktorú na seba berieme od našich blížnych, je novým jarmom, berie nám našu vrodenú slobodu a kazí myseľ.“ Nezávislosť ako životná nevyhnutnosť stála pre ženu na prvom mieste; potrebnými vlastnosťami ženy nebola ani zdvorilosť, ani pôvab, ale energickosť, odvaha a moc uskutočniť svoju vôľu. Jej najväčšou pýchou malo byť prehlásenie: „Doposiaľ nikdy som si nepredsavzala nič významné, čo by som poľahky nezastala.“ Mary dozaista hovorila pravdu. Keď mala len niečo vyše tridsať rokov, mohla za sebou vidieť množstvo činov, ktoré vykonala aj napriek neprajným okolnostiam. S vypätím všetkých síl sa starala o domácnosť svojej priateľky Fanny, napokon však zistila, že Fanny o domácnosť stratila záujem. Presvedčila Fanny, aby sa vydala za pána Skeysa. Založila školu a odišla do Lisabonu, aby sa mohla starať o umierajúcu Fanny. Cestou späť donútila kapitána lode, aby zachránil stroskotanú francúzsku loď, ak by bol odmietol, hrozila mu odhalením jeho nečestnosti. A keď sa celkom poddala vášni k Fuselimu a želala si žiť s ním, čo však kategoricky odmietla Fuseliho manželka, Wollstonecraft okamžite uplatnila svoj princíp rozhodného konania a odišla do Paríža s jasným cieľom zarábať si na živobytie písaním.
Revolúcia preto nebola hocijakou udalosťou, ktorá sa stala niekde mimo; dostala sa jej do krvi. Po celý svoj život sa búrila – proti tyranii, zákonu, konvenciám. Kvasila v nej reformátorská láska k ľudstvu, láska, ktorá bola rovnakým dielom láskou aj nenávisťou. Začiatok Francúzskej revolúcie odrážal jej najhlbšie presvedčenia, v atmosfére tej výnimočnej chvíle v rýchlosti spísala dve výrečné a smelé knihy – Odpoveď Burkemu[6] a Obhajobu práv ženy. Sú také pravdivé, že dnes vyzerajú, akoby v nich nebolo obsiahnuté nič nové – to originálne v nich sa pre nás stalo bežnou vecou. Keď však pobývala v Paríži ako jediná podnájomníčka vo veľkom dome, a na vlastné oči videla kráľa, ktorým opovrhovala, ako prechádza okolo, obkľúčený Národnou gardou, no ešte vždy sa držiaci s dôstojnosťou väčšou, než by bola čakala, vtedy – „neviem Ti ani povedať prečo“ – jej do očí vhŕkli slzy. „Idem spať,“ končí list, „a po prvý raz v živote neviem zažať sviece.“ Nič napokon nebolo také jednoduché. Nerozumela ani vlastným pocitom. Práve sa uskutočňovalo jedno z jej najdrahších presvedčení, a ona plakala. Vydobyla si slávu, nezávislosť a právo na vlastný život, a chcela niečo iné. „Nechcem, aby si ma miloval ako bohyňu,“ napísala, „ale chcem, aby som pre teba bola potrebou.“ Lebo Imlay[7], fascinujúci Američan, ktorý bol adresátom jej listu, k nej bol veľmi dobrý. A ona sa doňho naozaj vášnivo zamilovala. Ale podľa jej ďalšej teórie mala byť láska slobodná – „manželstvo je vzájomnou náklonnosťou, ale ak láska zhynie, manželské puto by už nemalo nikoho zaväzovať“. No zároveň s tým, ako žiadala slobodu, chcela aj istotu. „Slovo náklonnosť sa mi páči,“ napísala, „označuje totiž niečo zvyčajné.“

Jej tvár odrážala všetky tieto protirečenia, naraz je rozhodná aj zasnená, zmyselná aj múdra, a so svojimi veľkými lokňami a veľkými svetlými očami, o ktorých Southey[8] povedal, že sú najvýrečnejšie, aké kedy videl, bola navyše aj krásna. Život takej ženy musel byť búrlivý. Každý deň tvorila teórie, podľa ktorých sa malo žiť, a každý deň narážala na tvrdý odpor ľudských predsudkov. Nebola pedantná, nebola ani chladná teoretička, a tak sa v nej každý deň zrodilo niečo, čo jej teórie odstrčilo nabok a donútilo ju premyslieť ich nanovo. Konala celkom podľa svojej teórie, že na Imlaya nemá žiadny právny nárok; odmietla si ho vziať; no keď ju nechal samu s dieťaťom, čo mu porodila, týždeň po týždni sa jej bolesť stávala neznesiteľnejšou.

Bola rozrušená, nechápala ani samu seba, a preto nemožno celkom viniť hodnoverného i zradného Imlaya z toho, že rýchle zmeny jej nálad, striedanie rozumu a zmätku, nebol schopný sledovať. Dokonca aj jej priateľov, ktorých sympatie k nej boli nestranné, rozrušili jej poryvy. Mary vášnivo a bujaro milovala Prírodu, no jednej noci, keď obloha hrala toľkými farbami, že si Madeleine Schweizer[9] neodpustila poznámku, „Mary, milovníčka prírody, poď sem a vychutnávaj tento nádherný výjav, túto neustálu premenu jednej farby na druhú,“ Mary nespustila oči z baróna de Wolzogen. „Priznávam,“ napísala Madame Schweizer, „že toto erotické pohltenie na mňa spravilo taký nepríjemný dojem, že všetok môj pôžitok razom zmizol.“ Tak ako bola sentimentálna Švajčiarka vyvedená z rovnováhy zmyselnosťou Mary, tak Imlaya, bystrého obchodníka, rozčuľovala zase Maryina inteligencia. Kedykoľvek ju uvidel, poddával sa jej šarmu, no jej pohotovosť, zahĺbenie sa do problému a nekompromisný idealizmus ho obťažovali. Videla za jeho zdôvodnenia; chápala všetky jeho myšlienky; vedela dokonca riadiť jeho obchody. Nemal s ňou pokoja – musel preto zase odísť. A potom ho prenasledovali jej listy, trýznili ho svojou úprimnosťou a prenikavosťou. Boli úprimné; vášnivo sa dožadovali pravdy; tak veľmi opovrhovali mydlom a kamencom, bohatstvom a pohodlím; a ako sa aj obával, opakovali, že stačí len slovko „a nebudeš už o mne ani počuť“; a on to nevydržal. Chcel chytiť rybku, no ulovil delfína a ten tvor ho povláčil po všetkých vodách, až sa mu točila hlava a on nechcel nič iné, len ujsť. Hoci aj on sa venoval teóriám, predsa len bol obchodníkom, na mydlo a kamenec bolo spoľahnutie; musel uznať, že „druhoradé pôžitky života“ boli aj pre jeho „spokojnosť veľmi dôležité“. A medzi nimi bol jeden, ktorý žiarlivému skúmaniu Mary unikol. Čo to bolo? Obchod, politika či vari žena, čo ho neustále odnášali od Mary? Nevedel sa rozhodnúť a prešľapoval na mieste: Keď sa stretli, bol očarujúci, no potom zase zmizol. Mary, popudená a spoly šialená podozrením, vypáčila pravdu z kuchára. Dozvedela sa, že jeho milenkou je drobná herečka potulného divadla. Verná svojej zásade rozhodného konania si Mary poriadne namočila sukne vo vode – to preto, aby sa naisto utopila – a skočila z mosta Putney. No zachránili ju; a ona sa z nevýslovných múk zotavila. A „nepremožiteľná veľkosť jej mysle“, jej v dievčenstve zosnovaná zásada nezávislosti, sa opäť presadila; rozhodla sa znovu pokúsiť o šťastie a zarábať si na živobytie bez toho, že by od Imlaya pre seba a ich dieťa chcela čo len pencu.

Počas tejto krízy sa opäť zišla s Godwinom, tým malým mužom s veľkou hlavou, ktorého stretla v čase, keď pod tlakom Francúzskej revolúcie mladí muži zo Somersu premýšľali o tom, že sa rodí nový svet. Stretla ho – nuž, to je mierny výraz, v skutočnosti ho Mary Wollstonecraft navštívila v jeho dome. Pôsobila tu Francúzska revolúcia? Bolo to krvou rozlievajúcou sa na chodníku a krikom rozzúreného davu, čo jej zvonil v ušiach, že sa jej naraz vôbec nezdalo dôležité, či cez seba prehodí plášť a Godwina navštívi v Somerse alebo či bude na Godwina čakať na Judd Street West, kým nepríde on? A čo za vzrušenie v ľudskom živote to bolo, čo toho zvedavého muža, ktorý bol takou podivnou zmiešaninou skúposti a veľkodušnosti, chladu a hlbokého citu – lebo spomienky na svoju ženu by nebol mohol napísať niekto bez nezvyčajnej hĺbky citu –, čo toho zvedavého muža povzbudilo v tom, aby pochopil, že Mary urobila správne a on si ju za toto pošliapanie nezmyselného zvyku, ktorý ženy len obmedzoval, aj vážil? V mnohých otázkach zastával výnimočné názory, obzvlášť v otázke vzťahov medzi pohlaviami. Zastával názor, že rozum má pôsobiť aj v láske medzi mužmi a ženami.

V ich vzťahu bolo podľa neho čosi duchovné. Napísal, že „manželstvo je zákon a je to zákon zo všetkých najhorší... ide v ňom o vlastníctvo a to o najhoršie zo všetkých druhov vlastníctva“. Vyjadril presvedčenie, že ak sa majú dvaja ľudia opačného pohlavia radi, mali by spolu žiť bez obradu, bol toho názoru, že spoločným bývaním láska otupuje, a preto je dobré bývať napríklad dvadsať domov od seba, hoci aj na tej istej ulici. A zašiel ešte ďalej; povedal, že ak sa inému mužovi páči manželka toho druhého, „problémy to nespôsobí. Obaja sa môžeme tešiť z rozhovorov s ňou a obaja by sme mali byť natoľko múdri, aby sme styk zmyslov považovali za krajne bezvýznamnú vec.“ Pravda, keď písal tieto slová, nebol ešte zamilovaný; a len teraz mal po prvý raz zakúsiť ten cit. Prišiel veľmi pokojne a prirodzene, postupoval „vpred rovnakými krokmi v mysliach oboch“, od rozhovorov v Somerse, debát o všetkom možnom, ktoré sa tak nepatrične odohrávali bez prítomnosti niekoho iného v dome. „To priateľstvo sa pretavilo do lásky...,“ napísal. „A keď časom došlo k tomu, aby sme odhalili svoje city, svojím spôsobom už nebolo nič, čo by sme jeden druhému mali odhaliť.“ Celkom určite sa zhodovali v tých najdôležitejších veciach; obaja napríklad zastávali názor, že manželstvo nie je potrebné. Naďalej žili oddelene. Až keď zasiahla Príroda a Mary zistila, že je tehotná, pýtala sa – má zmysel stratiť drahých priateľov len kvôli teórii? Nie, pomyslela si, a zobrali sa. A napokon ďalšia teória – že pre manželku a manžela je najlepšie, ak žijú oddelene – nebola aj tá náhodou nezlučiteľná s citmi, ktoré sa v nej rodili? „Manžel v dome je len praktickým kusom nábytku,“ napísala. A naozaj, prišla na to, že sa vie zanietiť aj pre život v domácnosti. Prečo by sa nedala poopraviť aj táto teória a nezačali by žiť spolu pod jednou strechou? Godwin nech má pracovňu o pár dverí ďalej; a nech pokojne, ak sa im to tak páči, večerajú každý osve – ich práca, priatelia mali byť oddelené.

Dohodli sa na tom a ich plán obdivuhodne fungoval. V tomto usporiadaní sa spájala „novosť a vzrušenie z návštevy so skvelými a srdečnými pôžitkami domáckeho života“. Mary pripustila, že je šťastná; Godwin priznal, že po všetkom tom filozofovaní bolo „nekonečne uspokojivé“ zistiť, že „existuje niekto, komu záleží na šťastí toho druhého“. V Mary toto nové uspokojenie oslobodilo všetky možné sily a city. Nevýslovne ju tešili aj maličkosti – pohľad na Godwina hrajúceho sa s Imlayovým dieťaťom; pomyslenie na dieťa, ktoré sa len malo narodiť; celodenný výlet na vidiek. Keď jedného dňa stretla Imlaya na New Road, bez roztrpčenia ho pozdravila. Ale ako napísal Godwin: „Naše šťastie nie je nečinné, nie je rajom sebeckého a prchavého potešenia.“ Nie, aj ono bolo experimentom tak, ako bol od začiatku experimentom život Mary, ktorý bol pokusom prispôsobiť ľudské zvyklosti skutočným potrebám ľudí. Ich manželstvo bolo len začiatkom; po ňom malo nasledovať množstvo ďalších vecí. Mary mala porodiť dieťa. Plánovala napísať knihu s názvom Chyby žien. Chcela zreformovať vzdelávanie. Deň po pôrode sa mala prísť navečerať. Namiesto lekára jej pri pôrode a v šestonedelí mala pomáhať pôrodná babica – no tento experiment bol jej posledný. Pri pôrode zomrela. Ona, ktorej vnímanie vlastnej existencie bolo také silné a ktorá aj vo svojom utrpení vykríkla, „Neznesiem pomyslenie, že už nebudem, že sa stratím, nie, nie je to možné, nemôžem prestať byť,“ zomrela vo veku tridsaťšesť rokov. Ale dostalo sa jej zadosťučinenia. Za tých stotridsať rokov, čo uplynulo od jej smrti, už odišlo a do zabudnutia upadlo mnoho miliónov ľudí; no keď dnes čítame jej listy a načúvame jej argumentom a uvažujeme o jej experimentoch, o jej najúspešnejšom experimente, vzťahu s Godwinom predovšetkým, a keď si uvedomíme jej svojhlavé a vášnivé spôsoby, ktorými si kliesnila cestu, aby sa dostala životu až na dreň, tak jeden druh nesmrteľnosti jej nepochybne patrí: žije a je činorodá, argumentuje a experimentuje, počujeme jej hlas a jej vplyv medzi žijúcimi nájdeme aj dnes.

 

Preložila Ľubica Kobová. Výber z anglického originálu Four Figures publikovaného v The Common Reader, Second Series. eBooks@Adelaide, University of Adelaide, 2010. Všetky poznámky sú poznámkami prekladateľky.

 

Poznámky
[1] Charles Lamb (1775 – 1834) – anglický esejista a autor knihy pre deti; bol žiakom internátnej školy Christ’s Hospital, povestnej tvrdou výchovou a násilím.
[2] Beau Brumell (1778 – 1840) – udával dobovú módu v dobe Princa Regenta, v mužskej móde presadil oblek s kravatou.
[3] William Wordsworth (1770 – 1850) – anglický romantický básnik.
[4] William Godwin (1756 – 1836) – novinár a politický filozof, predstaviteľ utilitarizmu a anarchizmu; v roku 1797 uzavrel manželstvo s Mary Wollstonecraft.
[5] Citát pochádza z básne romantického básnika Williama Wordswortha Prelúdium (1805/1850).
[6] Woolf má na mysli Obhajobu práv človeka (1790). Prvá Obhajoba bola reakciou na Úvahy o Francúzskej revolúcii Edmunda Burkea, považované za zakladajúce dielo konzervativizmu. Napísala ju na obranu svojho mentora Richarda Pricea, zástancu Veľkej francúzskej revolúcie.
[7] Gilbert Imlay (1754 – 1828) – americký obchodník a diplomat.
[8] Robert Southey (1774 – 1834) – anglický romantický básnik.
[9] Madeleine Schweizer (rodená Hess, 1751 – 1814) a jej manžel Jean Caspard Schweizer (1754 – 1811) boli priateľmi Wollstonecraft v revolučnom Paríži, schádzali sa v luxusnom dome Schweizerovcov na Rue Taitbot, Chausée d’Antin.

Článok vyšiel v publikácii ASPEKTin - natlačený výber z textov www.aspekt.sk - jar 2013.

Ako citovať tento článok:

red. Mary Wollstonecraft In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 27/04/2013. Získané 17/12/2018 - 15:47. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/mary-wollstonecraft