Mieriť viacerými smermi

HAUGOVÁ, Mila. 2010. Pomalá lukostrelkyňa. Bratislava : Slovenský spisovateľ.

Mila Haugová v novej zbierke prehlbuje poetologické nastavenie, ktoré výraznejšie rozvíja od knihy Terče. Je preň typická nižšia miera experimentovania, subverzívneho rozrývania dostupného jazykového materiálu a ozývania sa spríbuznených autorov. Rafinované reflektovanie písania je tiež zriedkavejšie (s. 88) a nahrádzané prostejším: „píšem stále. skoro". Zvýšila sa teda miera čitateľskej prístupnosti. S tým súvisí ústup komplikovanej interpunkcie. Tá takmer chýba, čím výpoveď napreduje plynulo.

Autorka sa aj na motivicko-tematickej rovine pridŕža svojich konštánt. Znova zaznamenáva komplikovaný vzťah k mužovi, ktorý je pre lyrickú hrdinku jedným z najdôležitejších oporných bodov. Naďalej verí v partnerskú, a teda rovnocennú odovzdanosť: „bez lásky nie som slobodnou partnerkou v dialógu". Do veršov sa tentoraz výraznejšie vpisuje sexualita. To vnímam ako prospešný príspevok k detabuizovaniu témy, o ktorej sa (hlavne v prípade žien) po istom vekovom období hovorí potichu. Naopak, negatívne vnímam paušalizujúce spojenie „arogantný homosexuál", akoby sexuálna orientácia bola zodpovedná za „aroganciu".

Lyrická hrdinka sa opäť lúči s priestorom a reflektuje ubúdanie času. Túto existenciálne hutnú tému zaznamená banálnejšie iba raz: „život cez nás len prechádza ako odvolateľný dar". Častejšie prevláda jej napojenie na mytologicko-archetypálne, náboženské a kultúrne podložie, vďaka ktorému jeho váhu nesie ľahšie tak hrdinka, ako aj báseň. Tá je potom silnejšie - pretože z kontextového odstupu - chránená pred nefunkčne patetickými či sentimentálnymi sekvenciami, ktoré tu hrozia. (Bariéru tvorí aj motív fotoaparátu či kamery.) V minulej zbierke bola pominuteľnosť vpisovaná hlavne tieňom mŕtvej matky. Ten sa tentoraz objaví iba raz. Spolu s nenápadným sprítomnením postavy vnučky však tvorí jeden z najsilnejších momentov zbierky. Súčasne sa tým analyzovaný problém napája na rodinný, tu aj rodový, cyklus, čím sa prehlbuje jeho komplexnosť a zasadenosť do každodenného toku.

Pokiaľ ide o bezprostredné komentovanie konečnosti individuálneho času, lyrická subjektka opäť dôkladne zaznamenáva pozorované, ktorým sa doslova prehŕňa. Vnára sa do spomienok, vynára sa zo snov a oboje prepája s prítomnosťou. To spolu s datovaním a lokalizovaním niektorých básní vytvára zo zbierky nedeliteľný amalgán jej života. Na odchod ani tentoraz nie je pripravená: „Ťažko sa mi bude raz / Odtiaľto navždy odchádzať". Činmi je natoľko zasadená do života a seba v ňom, že smrť napriek opísanému prevláda skôr v rovine úvah. Výnimočne sa vo veršoch vyskytne kaz typu redundancia: „zahustíš / srsť básne do hustej kožušiny". Autorkin hlas je však naďalej prevažne metaforicky silný, myšlienkovo nasýtený a jazykovo nestereotypný. Intratextovo variuje povedané, intertextovo nazvučuje zamlč(iav)ané.

Pôvodne vyšlo v časopise Knižná revue, č. 26/2010.

Ako citovať tento článok:

red. Mieriť viacerými smermi In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 28/07/2011. Získané 20/06/2019 - 02:30. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/mierit-viacerymi-smermi