„Milá Ági, keď si ty všetko toto prežila, musíme aj my.“

Pred desiatimi rokmi sme sa rozlúčili s Ági Kalinovou. Zdá sa mi neuveriteľné, že sme tu bez nej už taký dlhý čas. Zároveň tých desať rokov prebehlo veľmi rýchlo, pričom toto desaťročie bolo nabité udalosťami, zväčša príšernými a tragickými, viac než ktorékoľvek iné v ostatných šesťdesiatich, sedemdesiatich rokoch.

Desaťročie bez Ági. Pre mňa zároveň s ňou. Iste nielen ja som si ju práve v týchto rokoch tak intenzívne pripomínala.

V roku 2014 Rusko anektovalo ukrajinský Krym. Prezidentom sa krátko po jej odchode stal Donald Trump. Noviny z USA sa už ani nedali čítať, pretože sa z pochopiteľných dôvodov, tak ako celý svet, sústavne venovali tomu arogantnému, sebastrednému, bezcitnému mužovi, ktorý uhranul svet nehoráznosťami, ktoré robil a najmä rozprával.

V roku 2015 sa naplno prejavila utečenecká kríza. Po pár rokoch sme okúsili svetovú pandémiu a všetko s ňou spojené. Ani po jej skončení sme nenadobudli imunitu voči nielen telesným, ale najmä duševným a mentálnym následkom. Hoaxy ako také iste nevznikli okolo roku 2020, ale čo sa s nimi v tomto období stalo a ako začali určovať myslenie a správanie, nás dodnes negatívne fascinuje. Netrvalo dlho, vlastne ešte pandémia ani poriadne neskončila a Rusko napadlo Ukrajinu. Tretím rokom tam tento brutálny agresor vedie vojnu, ako hovoria odborníci, plnoformátovú, čiže kombináciu bojov ako za čias prvej svetovej a druhej svetovej, vyhrážok na tretiu svetovú a zároveň ktoréhokoľvek teroristického útoku, vrátane bombardovania pôrodníc, vlakových staníc, škôl, nemocníc pre deti, denne to máme pred očami.

Keď som pred vyše desiatimi rokmi, v roku 2011, začala robiť s Ági rozhovor, ktorý vyšiel v roku 2012 pod názvom Mojich 7 životov. Agneša Kalinová v rozhovore s Janou Juráňovou, pripravovala som sa naň štúdiom materiálov o holokauste, o 50. rokoch a ďalších dekádach. A hovorila som si: Ako toto všetko mohli ľudia prežiť? Ako sa môže všetko toto zmestiť do života jednej ženy, jednej rodiny? Ako sa dá normálne ďalej žiť, keď vám dejiny takto rozhádžu život, a to opakovane? Po celé obdobie nahrávania, prepisovania, spracovávania textu som myslela práve na toto.

Foto: Z prezentácie knihy Mojich 7 životov, 2012

Teraz po desiatich rokoch si hovorím: „Milá Ági, keď si ty všetko toto prežila, musíme aj my.“ Mne rodičia nezomreli v koncentračnom tábore. Nezostala som v dôsledku prenasledovania sirotou ani ja, ani môj syn alebo deti mojich známych. Veď my tu na Slovensku sme do veľkej miery len obecenstvo. Iste, aj tu sú obete, a to z najzraniteľnejších menšín a na to netreba zabúdať. Viem, že Ági Kalinová mala nesmiernu empatiu voči ľuďom, ktorí si to odnášali najviac. Ale vo všeobecnosti tu a teraz nad nami ani zďaleka zatiaľ nevisia také hrozby, ktoré by sa nedali zvládnuť. Môžeme, máme, musíme podporovať Ukrajinu všemožne a dlhodobo, ale nikto od nás nechce, aby sme za jej slobodu položili život. Zatiaľ nikto z nás nesedí vo väzení tak ako Ági a jej manžel. Napriek všetkým ťažkostiam stále ešte máme slobodné voľby, patríme do Európskej únie a NATO, čo bolo v časoch jej mladosti a stredného veku nepredstaviteľné.

Ági a jej generácia si toho odskákali viac než dosť. Nemôžeme chcieť, aby tu s nami títo ľudia zostávali a držali nás za ruku. Určite nie som sama, kto by jej nepriala, aby bola nútená sledovať dnešné dianie. Lebo človek v jej veku toho už veľa neovplyvní a je smutným údelom starých ľudí dožiť sa vyústenia, ktoré je pre mladších, dúfajme, len dočasné, ale pre človeka nad osemdesiat, deväťdesiat sa javí ako vyústenie života.

Zato spomenúť si na jej iskru v oku, na jej autentické rozčúlenie sa nad hlúposťou, na to, ako vážne a živo brala politiku, ako sledovala situáciu, ako presne a brilantne vedela analyzovať dianie a pritom aspoň v mojej pamäti nikdy nepodliehala pesimizmu, hoci nebola naivná optimistka, spomenúť si na toto všetko je povznášajúce.

Teraz držíme štafetu my, po nás prídu ďalší a ja len dúfam, že im ju budeme odovzdávať rovnako so cťou, nebojácne, odvážne, veselo aj vážne ako to pre nás robila Ági Kalinová.

Príhovor odznel na spomienke na Agnešu Kalinovú pri príležitosti jej storočnice 20. júla 2024 v Pálffyho paláci na Zámockej ulici v Bratislave.