Mínusky
Mama sedela a mračila sa. Zemanka si utierala nos do dlane. Krátke vlasy mala zviazané mašličkou a z krátkej sukne jej vyliezali kolená ako tretiačke.
Plakala, lebo je zase „v tom". Keď je mama „v tom", neplače. Jeduje sa, so všetkým trieska, bije chudáka otca a jej krik počuť cez pavlače i cez dvor na ulicu.
„Každý rok decko," hučí mama. „Bola by si blázon." Mama je silná, Zemanka vedľa nej vyzerá ešte menšia. Keď Iva niekedy príde do práčovne, zdá sa jej, že aj Zemanka je para, že práve vyletela z kotla. Teraz chodí, rozpráva, no kedykoľvek sa môže zmeniť na modrú mydlovú bublinu.
„Keď ja sa tak bojím," opakuje. Ivu premkne úzkosť a chytro prebehne do izby.
Zemanka je „v tom". Chytila chorobu, z ktorej narastie dieťa. Ak pôjde do nemocnice, pomôžu jej ajn-cvaj a dieťa si domov neprinesie. Takže ho má i nemá, je to hrozne zvláštne a desivé. Mama má tri plus a šesť mínus detí. Čo tie mínusky robia? Sú to dievčatá, alebo chlapci? Keď sa spytovala, dostala zaucho:
„Aby si nebola zvedavá, ty nemrava!"
Iva si myslí, že sú to chlapci. Dala im aj mená: Strúčik, Ašapul, Majan, Višta, Jozef a Apoló. Apoló je najmenší a je to černoško. Žijú si ďaleko v kaštieli, ujedajú zo strieborných tanierov a čakajú, až ich príde vyslobodiť. A ona ich vyslobodí. Možno už cez veľkonočné prázdniny.
Viac čítajte v knihe Jaroslavy Blažkovej ... ako z gratulačnej karty... (ASPEKT 1997). Nájdete ju aj v knižnici ASPEKTU.
red. Mínusky In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 24/09/2017. Získané 10/10/2024 - 14:17. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/minusky