Mínusky

Jaroslava Blažková (1933 Valašské Meziříčí, Československo – 2017 Guelph, Kanada) bola jednou z najčítanejších autoriek šesťdesiatych rokov, keď jej tvorbu i prítomnosť v našej kultúre prerušila emigrácia v roku 1968. Hoci ju zvykli považovať najmä za autorku literatúry pre deti a mládež, jej prózy otvárali tie najzávažnejšie životné otázky. Poviedka Mínusky zobrazuje mikrosvet rodinných, školských, priateľských či susedských vzťahov z detskej perspektívy Ivy; medziiným aj problém nechceného tehotenstva, ktorý sa v rôznych podobách vyskytuje vo všetkých historických obdobiach všade na svete. Mamine i susedine „mínusky“ odkazujú na realitu šesťdesiatych rokov v Československu: Hlásaný ideál sociálnej rovnosti neodstránil rozdielne podmienky pre život a požiadavka ženskej emancipácie neznamenala narušenie tradičnej deľby práce pri starostlivosti o deti; legálne dostupné interrupcie boli sprevádzané absenciou sexuálnej osvety a antikoncepcie.

„V 50. rokoch bol na Slovensku legalizovaný výkon umelého prerušenia tehotenstva vzhľadom na vysoký počet ilegálnych interrupcií spojených s úmrtnosťou matiek, s vraždami novorodencov a množstvom iných negatívnych zdravotných a sociálnych dôsledkov. Gynekológom pripadla úloha zabezpečiť riešenie problému. Vláda ani zákonodarcovia sa nezamýšľali nad príčinami tohto stavu. Na rozdiel od západnej Európy, kde liberalizácii legislatívy predchádzala propagácia
antikoncepcie a sexuálnej výchovy, vývoj na Slovensku charakterizoval vysoký počet umelých prerušení tehotenstva. Súviselo to s absenciou antikoncepcie, sexuálnej výchovy, ako aj s legislatívou, ktorá bránila sterilizácii.“ Napísali o dobovej situácii gynekológovia Vladimír Cupaník a Michal Kliment, zakladatelia Slovenskej spoločnosti pre plánované rodičovstvo, v článku Etické problémy pri ochrane reprodukčného zdravia publikovanom v zborníku Možnosť voľby (ASPEKT 2001).
Napriek všetkým emancipačným krokom (i prázdnym proklamáciám) socialistického režimu neexistoval a neexistuje taký spoločenský systém, v ktorom by sa ani jedna žena necítila dohnaná k prerušeniu tehotenstva. Navyše aj dnes pri rapídne sa znižujúcom počte interrupcií podstupujú až tretinu z nich ženy, ktoré už sú matkami dvoch detí, rovnako ako poviedkové postavy mamy a Zemanky.

***

Iva sa ešte raz pozrela na tú malú Ivu v zrkadle.
„Si bezvadná, ó,“ povedala jej.
Z kuchyne stenkal Zemankin hlas:
„Keď ja sa tak bojím!“
Dvojičky, Števko so Štefinkou si gúľali prázdnu cievku od nití. Bolo tam plno pary a zápachu zo zemiakov, čo sa varili na kachliach. Mama sedela a mračila sa. Zemanka si utierala nos do dlane. Krátke vlasy mala zviazané mašličkou a z krátkej sukne jej vyliezali kolená ako tretiačke.
Plakala, lebo je zase „v tom“.

***

Poviedka Mínusky vyšla v knižnej reedícii próz Jaroslavy Blažkovej pod názvom ... ako z gratulačnej karty... (ASPEKT 1997).

Prečítajte si celú poviedku.


Kolónia je najškaredšia z celého mestečka. Domy sú ošarpané škatule, ktoré nikdy neboli previazané ružovým povrázkom z obchodného domu a nikdy v nich nebolo KRÁSNE PREKVAPENIE. Možno ich natierať každý týždeň, i tak vždy vyzerajú smutne a špinavo. O dva roky ich zbúrajú a Iva bude bývať na sídlisku ako Šoproňová a tiež sa bude vystatovať.
„My máme sprchu – he!“
V uličke lietajú chlapčiská na bicykloch, cengajú ako hasiči a pokrikujú:
„Sirka! Sirka!“
Iva si ich nevšíma. Pyšne pohadzuje dlhou sukňou sviatočných kockavých šiat tak, aby jej na chudom zadočku nadskakovala.
„Sirka!“ robia jej osmičky pred nohami. Iva hodí vrkočom, bez slova vojde do brány. Dnu je tma a vzduch ako v debne od starých zemiakov.
„Jeden, dva, tri,“ ráta schody na plošinku. Stojí tam nočný stolík, zamknutý na pivničnú zámku. Domáci v nej má zažltnuté ročníky Kresťanskej rodiny, ale on zamkýna všetko: povalu i ženu.
Potom je osemnásť schodov na pavlač. Iva po nich bezpečne stúpa, ráta si iba pre potešenie. Rátanie má zo všetkého najradšej. Štyri a štyri je osem. Šesť a šesť je dvanásť. Zoberú sa dve rovnaké čísla, spoja sa, a výsledok je čosi celkom nové. Táto alchýmia ju očarúvala. „Dvanásť a dvanásť je dvadsaťštyri.“ Zlostí sa, keď im učka pomáha jablkami. Jablko je vždy jablko, počítať jablká je pre hlúpych. Ale číslice sú krásne. Oveľa zábavnejšie ako kukátko, v ktorom štrkocú obrazce z farebných skiel.
„Dva, štyri, šesť,“ to sú schody na preskáčku. Dlhší krok Iva nespraví. Ale v číslach vie bežať po troch po štyroch, po sto dvadsiatich schodoch. Keď chce, narastú jej nohy ako Dlhému, vybehne na vrch veže a nezadychčí sa. Preskočí aj Mont Everest, vysoký 8 847 metrov.
Na pavlači oproti schodom stojí skriňa. Miesto dverí má zrkadlo, Iva sa v ňom vynára ako vodnár v divadle. Najprv vrkoč, potom oči, plecia v sviatočnej kocke, nakoniec i žlté šnurovacie topánky. Pri každom kroku krásne cvaknú. Mama ich dala podbiť plieškami – cvak, cvak –, aby sa rýchlo nezodrali.
Iva vystúpi pred zrkadlom na špičky. I tak je nízka, ozajstná Sirka. Všetci to za ňou pokrikujú, iba čudná Anna Golombová jej v záchvate lásky pošepla: „Ty si môj lieskovček popoluškový, od holubov darovaný. V prvom orechu si ružová, v druhom biela, v treťom hviezdnato-hviezdnatá.“
Iva si prezerá svoju podobu, hľadá v nej hviezdu hviezdnatú. Hľadá ju v kostnatej tvári, v gombíkoch, čo mama odpárala zo starého zimníka, v pančuchách, ktoré padajú a visia cez členky.
Usmeje sa na seba ľúbezne, v ústach sa ukáže diera. Vypadli jej dva zuby rovno vpredu.
„Hviezda hviezdnatá,“ povie svojim dlhočizným kockovaným šatám, „išli by ste so mnou na Maratón?“
„Išla, ó,“ povie hviezda a chytí si lem cípatej sukne. „Ó,“ hovoria princezné. „Maratón,“ hovorí Anna Golombová. Maratón je cesta so samými zástavami, každá v inej farbe. Prechádzajú sa tadiaľ králi a filmové herečky, klaňajú sa a rozprávajú po tatársky. Iva tadiaľ tiež pôjde. Bude sa klaňať a zráta všetky zástavy. Tri, šesť, deväť, dvanásť.
Z ich bytu počuť krik dvojčeniec, hrubý hlas mamy a tenký cudzí hlások. Iva sa započúva, ten hlások je Zemanka.
„Keď ja sa tak bojím,“ poplakáva. Robí s mamou v práčovni, ale vyzerá, akoby bola za dospelú len prestrojená. Má také malé telíčko a vlasy zviazané mašličkou a má tučné dievča a tučného chlapca, menších od ich dvojčeniec. Chlapec sa minulý týždeň posadil a Zemanka o tom veľa rozprávala, akoby sedieť nedokázal nik druhý na svete.
„Bola by si blázon,“ kričí mama. „Každý rok fagana. Keď im na výbore povieš, pomôžu ti ajn-cvaj!“
„Ajn-cvaj sa po nemecky povie jeden-dva.“ V každej reči sa čísla píšu rovnako, ale vyslovujú sa ináč. Je to úžasne zaujímavé. To, o čom mama so Zmenakou hovoria, je tiež zaujímavé, iba trochu strašidelné. Zemanka je zase „v tom“. Teraz sa zhovárajú o mínuskách. O záporných číslach. O tých naľavo od nuly. Nula je nič. Napravo je jedna, naľavo – smerom do prázdna – ide dlhý, bledý rad mínus čísiel. Mínus jeden, mínus dva. Čísla, čo jestvujú i nejestvujú, tajomné čísla – sny.
Iva má mínus dvadsať bábik z umelej hmoty, ktorá je mäkká a teplá a možno do nej zahryznúť ako do bratovho palca. Všetky mínus báby majú pravé vlasy, šaty zo silonu a malé modré nezábudky na sukniach. Takú bábu má Anna Golombová. Ibaže Anna má plus bábu. Volá sa Monika. Monika je vznešená, Anna je tiež vznešená. Jej otec je skladateľ. Vôbec nechodí do roboty, iba sedí za klavírom, brnká, a ešte ho aj dávajú do novín. Anna čochvíľa príde a ukazuje jeho meno, podčiarknuté červenou ceruzkou.
„Pozri sa!“ natŕča Ive papier a brada sa jej urobí špicatá od pýchy. Ináč je Anna fajn. Príma sa chichoce a hocikedy vymyslí zábavu ako nik. Aj učku vie naštvať, až trieska pravítkom o stolík. Nič sa jej nemôže stať, lebo jej mama je predsedníčkou v rodičovskom združení. Keď učka žaluje, pani Golombová sa jemne usmieva.
„Anna je taká nervózna, súdružka. Majte s ňou trpezlivosť!“ A pozve učku k nim do bytu.
Byt majú Golombovci boháčovský. Všade koberce, aj v predizbe, ba aj v kúpeľni je taký pokrovček z peny. A majú hodiny, čo hrajú, a čipkové slečny v sekretári a nahatú zlatú slečnu, ktorá drží nad hlavou veniec a volá sa Múza.
Iva ju spomenula pred mamou a mama sa zamračila:
„Taká nemravnosť!“
Nemravnosť, myslela si Iva, zo zlata! A ani slovkom nepípla o tom obraze v Golombovie spálni. Anna jej ho raz ukázala cez pootvorené dvere, lebo do spálne nesmeli.
„Všade nanosíte,“ vravela pani Golombová, no Iva vedela, že sa robí. Do spálne nesmeli kvôli obrazu. Visel nad posteľami, tam, kde doma mali Krista s ovečkami. Aj teta Viera má ovečky, i Zemanka má ovce, babka má Bohorodičku a doktorovci krásny obraz, ako si Ježiš vykračuje po vlnách. Všetci poriadni ľudia majú slušné obrazy. Len u Golombovcov visí holá ženská. Celkom vyzlečená a je jej vidieť VŠETKO.
„To sem chodí i tvoj otec?“ spýtala sa Anny a Anna hodila hlavou:
„Nič na tom nie je. Je to umenie.“ Ale uškrnula sa a Iva vedela, že sa robí. Pekné umenie!
Brnkanie pána Golomba je tiež umenie. Iva ho kedy-tedy počuje z jeho izby. Pán Golomb má extra izbu iba pre seba. Tam ozaj nesmeli. Anna rozprávala, že v nej má plno zlatých vencov a klavír ako roľa. Že v tej izbe komponuje. Iva neverila. Vence zo zlata – nech si nevymýšľa. A klavír pozná. Majú ho v škole, i u doktorovcov – obyčajná zubatá debna.
Pred týždňom Anna pribehla, objala Ivu a začala s ňou tancovať na stupienku.
„Budem mať žúr! Budem mať žúr a ty k nám smieš prísť!“
Iva netušila, čo ten ŽÚR je. Možno bunda s kožušinou. Možno pásikavá čiapočka. Anna bola čudná, strašne ju bavilo navliekať si nové háby. Mala ich plnú skriňu. Keď niekedy pani Golombová odišla, vyťahala všetko von a maškarádili sa pred zrkadlom, to bolo dosť zábavné. Najmä keď si požičali Marikine topánky s opätkami ako pichliače a Marikine mastičky. Mastili sa a voňavkovali, nafarbili si červené líca a pery a potom sa museli pol hodiny šúchať voňavým mydlom v kúpeľni, aj tak to celkom nezišlo. Keď prišla Iva domov, mama jej jednu vlepila hneď medzi dverami:
„Ja ti dám, robiť zo seba opicu!“
Na žúr mohla ísť ešte Koláriková, Baginová a Vojto Duda. Iva sa čudovala, že Anna volá chalana, keď sa toľké dievčence drali, aby mohli prísť. No Anna povedala, že Dudu musí zavolať, mamička to nakázala, lebo Dudov otec robí na okrese veľké zviera. Iva sa od tej chvíle pozerala na tenučkého Dudu s útrpnosťou. Veľké zviera – to bude čosi ako cedule POZOR – ZLÝ PES na bránkach v Rázusovej ulici. S takým otcom musí byť tuhý život.
„Mamička sa dáva porúčať tvojej mame a pozýva ju tiež,“ oznámila Anna.
Iva to doslova odkázala. To už vedela, že žúr nie je bunda ani čepiec, ale oslava. Anna bude mať desať rokov.
Mama zrozpačitela, potom sa z ničoho nič rozkričala:
„Nie som zvedavá. Nemám čas!“
Iva vedela, že kričí kvôli kostýmu. Jedno z dvojčeniec ho oblialo šalátovou omáčkou.
Otec bol náhodou doma:
„Čo to, že si na nás spomenuli?“
A mama odvrkla.
„Chcú tam mať aj robotníčku – myslíš, že im nerozumiem?!“ V tom sa mama mýlila. Na robotu mali starú Hvizdošku, hovorili jej teta, hoci im nebola rodina. Hvizdoška varila, riadila - a mamu pozvala pani Golombová z láskavosti. Kvôli nej – Ive, lebo všetky deti tam prídu s matkami.
Pani Golombová bola milá. Voňala kolínskou a nosila náramnicu so zvieratkami, čo pri každom pohybe štrngotali. A vždy im dala puding.
Na žúre bol aj puding. Bola tam Koláriková, Baginová, Duda – všetci s matkami, zašnurovanými v príma šatách i s tvárami zošnurovanými, a Iva bola odrazu rada, že jej mama neprišla. Nevedela sa zošnurovať a ešte by tu povedala niektoré z tých slov, čo doma sú ako nič, ale tu by sa vynímali ako šváb na šľahačke. Pani Golombová mala šaty ako vrece, ale všetci ju obdivovali, lebo bola taká móda. Bola tam aj učka a potom ten puding. Puding bol zo všetkého najlepší. Bol až nakoniec, po kakau, zákuskoch a chlebíčkoch so šunkou. Pani Golombová povedala, že je to PUDING ALA MALAKOV, a pani Dudová sa spýtala, či po tom ruskom vojvodcovi. Marika povedala, že ruský vojvodca sa volal Kutuzov, no pani Golombová po nej strelila očami a Dudovej chytro pridala jahodovú penu. Malakov bol ozdobený žltým a hnedým krémom, ovocím a po stranách ako zajačie uši doň boli zapichnuté dve piškóty. Anna povedala, že ALA znamená AKO, takže Ala Sépeši z III. A je vlastne Ako Sépeši. Hlúpe meno.
Keď dojedli, priniesla Hvizdoška tortu. Bola to prekrásna torta s ružami a farebnou desiatkou, no Iva sa musela stále pozerať na starú drdolatú Hvizdoškinu hlavu. Okolo drdolíka mala naškrobenú čipku ako korunku. Tortu postavila doprostred stola a poklonila sa:
„Bude sa panstvu páčiť?“ a ešte spravila „pukerle“. To už Iva nevydržala. Vyprskla a všetci – pani Golombová, pani Dudová, na ňu namierili pohoršené nosy.
„Deduliaková, nevieš sa správať?!“ mračila sa učka a pani Koláriková, veľká s fúzatou bradou, povedala:
„Niet v tom dievčati jemnosti, to viete, z TAKEJ RODINY!“ A prezrela si Ivu od vrkoča po vysoké topánky. Robila sa. Jej otec pracoval v mydlárni, ešte pred dvoma rokmi bývali v takom istom pavlačovom dome ako Iva. Iva to dobre vedela.
„Milosťpani,“ povedala. „Milosťpani, prečo vám rastú fúzy?“ Kolárička dostala tmavomodrú farbu. Učka zajachtala:
„Deduliaková, učila som vás, že dnes neoslovujeme milosťpani. Dámam hovoríme súdružka alebo prosto pani. Zapamätaj si to.“
Pani Golombová ich chytro pratala z izby, ktorej hovorila salón, do izby, ktorej hovorila detská. Ani ružovú tortu nenačali.
Keď za nimi zatvorila dvere, Koláriková pristúpila tesne k Ive:
„Si hnusná, Deduliaková! Si hnusná, vieš?!“ V očiach mala slzy.
Koláriková bola vážna, tmavá, dolu čelom jej padala prísna vráska, dievčence i učka sa jej trochu báli.
Iva povedala:
„Prepáč.“
Anna i Baginová otvorili ústa. Nikdy od Ivy prepáč nepočuli, ani netušili, že také slovo pozná. I Koláriková sa trhla, iba malý Duda sedel ticho na gauči, spletal strapce na vankúši a nevšímal si ich.
„Tebe som nechcela ublížiť,“ bránila sa Iva. „Ale ONA nemala zapárať. Aká sme my TAKÁ rodina, čo?!“
Koláriková sa k nej ešte viac priblížila a tým svojím dôrazným spôsobom zakričala:
„Tvoj otec pije!“
Iva sa neurazila. Bolo jej Kolárikovej ľúto.
„Čo keď. Aj iní pijú.“
„Sama som ho videla celého od blata!“
„Nevídali, trochu blata! Zato tvoja mama...“
„Moju mamu nechaj, vieš!“ Koláriková sa rozplakala a Iva odrazu videla, že Koláriková svoju mamu nenávidí.
„Dám ti kocku,“ povedala. Siahla do zástery, vytiahla zafúľanú vreckovku a spod nej červenú kocku s číslicami.
Anna znova vypleštila oči, i Koláriková prestala plakať. Všetci vedeli, že tie kocky sú Ivina vášeň.
„Poďme sa hrať,“ povedala Koláriková dospelo a Anna veľkomyseľne navrhla:
„Ty budeš akože doktorka a my k tebe prídeme s deťmi.“ Inokedy vždy chcela robiť doktorku sama.
Hrali sa, len s Dudom nič nebolo. Nevedel robiť otca, až sa ho Anna energicky ujala a robil akože jej dieťa. Ani to nevedel. Koláriková doň pichala injekciu za injekciou. Odrezala mu nohu, rozfidlala brucho krížom-krážom a on iba držal, ustráchane klipkal očami, nezakričal ani raz.
Ivino decko bola silonová Monika. Vrešťala, kopala, s Ivou bola vždy zábava.
Potom počuli, ako v hale prehovára pani Baginová pána Golomba:
„Spravili by ste nám takú radosť, majstre!?“ Učka šveholila, jej hlas bol doliezavý. Iva ju priam videla, ako sa krúti a vystrkuje svoje špicaté prsia, obtiahnuté tenkým ružovým svetrom.
Hlas pána Golomba medveďaco mrmlal, dvere sa otvorili:
„Deti,“ zasvietila v nich učkina tvár. „Majster Golomb nás vyznamenal. Na počesť Anniných narodenín nám zahrá jedno zo svojich DIEL. Poďte. A správajte sa slušne. Rozumieš, Ivanka, pravda?!“ Iva rúbala bábu Moniku trsteničkou s chumáčom na konci. Bolo to oprašovadlo. U Golombovcov mali plno takýchto vznešených vecí. Učka sa na ňu nežne usmievala a jej svieže ústa sa špúlili. Robila sa. Robila sa pred pánom Golombom.
Iva jej pozrela rovno do očí, podmaľovaných dvoma čiernymi čiarkami, a strčila si prst do nosa. Dívali sa na seba, učka sa odvrátila.
V izbe pána Golomba skutočne viseli vence z ozajstného zlata. Na každom bola priviazaná stuha, takže to boli vlastne vence na hrob. Iva videla, že pán Golomb je šťastný. Keď mu niečo chýba, poobzerá sa po svojej EXTRA izbe, predstaví si svoj pohreb s muzikou, družičkami, predsedom miestneho národného výboru, horou zlatých vencov na hnedej hline, a hneď je mu lepšie. Dobré remeslo, to skladateľovanie.
Klavír bol skutočne ako roľa, cez pol izby, s troma krivými nohami. Vrchná doska bola odklápacia, takže dnu bolo vidieť struny z cimbalu. Iva na ne chcela siahnuť, ale učka ju chytila a usadila na poslednú stoličku do kúta. Sama si sadla vedľa a držala ju celý čas, lebo sa bála, že Iva vyskočí, a tiež chcela vyzerať pred Golombom sladká. Iva sa usilovala vyslobodiť, ale učka ju držala pevne, a keď sa priveľmi mrvila, uštipla ju. Tvár sa jej pritom nepohla, stále na nej mala nežný úsmev, namierený na hlavu pána Golomba.
„Čo nám zahráte, majstre?“ spýtala sa pani Koláriková.
Golomb sa zamyslel. Mal červený nos ako závozníci, čo vysedávali na rohu v hostinci ešte predtým, ako ho premenovali na reštauráciu. Závozníci však nemali dlhé vlasy, podľa ktorých sa rozozná umelec od neumelca.
„Bude to Prelúdium e mol,“ povedal pán Golomb. Položil ruky na klavírové zuby a zatvoril oči. Sedel tak dlho, Iva už myslela, že zaspal. No skôr, než vykríkla „hej, hej“, pán Golomb sa zobudil a začal prstami hopkať po klávesoch.
Bolo to veľmi zaujímavé. Iva trochu pobledla od pozornosti. Potom si všimla, že muzikant sa na ňu díva. Už vyzeral ukonaný. Nos mal stále gongolatý, viečka ospalé, ale oči si požičal od Tima, pekárskeho učňa. Darebácke oči. Triasol hlavou, až mu vlasy poletovali, a každý videl, prečo ich musí mať dlhé. Hudba sa stala neprehľadnou, Iva stratila niť a prestala počúvať.
Zlatých vencov bolo dvanásť. Štyri veľké, päť menších, tri celkom malé. Štyrikrát päť je dvadsať, krát tri je šesťdesiat. Bude to krásny pohreb. A PRELÚDIUM je krásne meno, princeznovské. Alebo pre mačku. Mačka Prelúdia s modrými očami. Prelúdium e mol. E mol asi tiež značí – AKO mol. Mole zožrali Števkove tepláky. Boli strieborné a trepotavé, muzika sa im ozaj podobala. Klinkala ako dážď na vodu a pán Golomb mal zase zatvorené oči. Hral a spal, vlastné hranie ho uspalo. I Anna zívala, Baginová s Kolárikovou si šuškali, iba malý Duda sedel a nehýbal sa. Panie sa robili dojaté, Koláriková mala na fúzatej brade toľko blaženosti, akoby lízala dvojitú porciu zmrzliny.
Napokon pán Golomb trikrát buchol a prestal. Panie začali čapkať, Koláriková a učka najviac. Pán Golomb vstal a šiel rovno k nej. Naľakala sa, no on mal zase oči požičané od Tima, sadol si vedľa a chytil obe jej ruky do svojich.
„Páčilo sa ti to?“ spýtal sa.
Učka na ňu vypliešťala oči a robila za jeho chrbtom pohyby.
Iva povedala:
„Nie.“
Nepovedala to učke natruc. Nechcela luhať.
„Nevšímajte si ju, majstre,“ riekla učka. „Je to,“ a dodala pár cudzích slov, Iva z nich rozumela iba – alkohol.
On si ich nevšímal. Stále Ivu držal a mal pekárove oči.
„Povedz mi, na čo si myslela, keď som začal hrať. Spomeň si dobre!“
„Počítala som.“
„Počítala?“
„Hrali ste dva, štyri, šesť, osem. Potom tri, šesť, deväť, dvanásť. Dovedna je to šesťdesiat, Potom už bolo priveľa nôt.
„To decko je blázon,“ povedala pani Baginová. Zaviedol Ivu ku klavíru.
„Bolo to takto?“ Zahral znova dva, štyri, šesť, osem, a Iva nadšene prikývla.
Pani Golombová mu niečo šuškala. Hodil zlostne dlhými vlasmi a spravil na ňu medveďacie oči. Keď sa obrátil k Ive, mal znova oči pekára Tima.
Panie i deti vyšli z EXTRA izby. Pani Golombová ich pred sebou poháňala ako kŕdeľ husí. Zostala iba Iva a on. Hral jej rozličné kúsky a všetky boli krásne, lebo to boli samé čísla. Iva celkom zatúžila počítať takto na klavíri.
„Chcela by si sa učiť?“ spýtal sa.
„Môžem, ak sa mi zažiada,“ povedala. „Mám mínus šesť klavírov. Všetky majú päťdesiattri bielych a tridsaťšesť čiernych zubov.“
Začal z neho vychádzať Annin chichot. Bol tiež čudný ako Anna.
„Povedz svojmu otcovi, že mu ťa závidím. Že si bezvadná. Čo robí tvoj otec?“
„On je tiež skladateľ. Lenže skladá uhlie.“
Znovu sa chichúňal, hoci okolo neho nebolo nič na smiech. Bol veľmi čudný.

Iva sa ešte raz pozrela na tú malú Ivu v zrkadle.
„Si bezvadná, ó,“ povedala jej.
Z kuchyne stenkal Zemankin hlas:
„Keď ja sa tak bojím!“
Dvojičky, Števko so Štefinkou, si gúľali prázdnu cievku od nití. Bolo tam plno pary a zápachu zo zemiakov, čo sa varili na kachliach. Mama sedela a mračila sa. Zemanka si utierala nos do dlane. Krátke vlasy mala zviazané mašličkou a z krátkej sukne jej vyliezali kolená ako tretiačke.
Plakala, lebo je zase „v tom“. Keď je mama „v tom“, neplače. Jeduje sa, so všetkým trieska, bije chudáka otca a jej krik počuť cez pavlače i cez dvor na ulicu.
„Každý rok decko,“ hučí mama. „Bola by si blázon.“ Mama je silná, Zemanka vedľa nej vyzerá ešte menšia. Keď Iva niekedy príde do práčovne, zdá sa jej, že aj Zemanka je para, že práve vyletela z kotla. Teraz chodí, rozpráva, no kedykoľvek sa môže zmeniť na modrú mydlovú bublinu.
„Keď ja sa tak bojím,“ opakuje. Ivu premkne úzkosť a chytro prebehne do izby.
Zemanka je „v tom“. Chytila chorobu, z ktorej narastie dieťa. Ak pôjde do nemocnice, pomôžu jej ajn-cvaj a dieťa si domov neprinesie. Takže ho má i nemá, je to hrozne zvláštne a desivé. Mama má tri plus a šesť mínus detí. Čo tie mínusky robia? Sú to dievčatá alebo chlapci? Keď sa spytovala, dostala zaucho:
„Aby si nebola zvedavá, ty nemrava!“
Iva si myslí, že sú to chlapci. Dala im aj mená: Strúčik, Ašapul, Majan, Višta, Jozef a Apoló. Apoló je najmenší a je to černoško. Žijú si ďaleko v kaštieli, ujedajú zo strieborných tanierov a čakajú, až ich príde vyslobodiť. A ona ich vyslobodí. Možno už cez veľkonočné prázdniny.
V kuchyni tresli dvere. Števo a Štefka razom prestali kričať. Otec. Iva sa pratala do postele. Vošiel do izby, prešiel okolo stola a sadol si v kabáte do perín.
„Tak čo?“ povedal a usmial sa bezmocným úsmevom. „Poď pozrieť, čo mám vo vačku!“
Priskočila a siahla mu do hlbokého vrecka, v rohu prederaveného. V pravom mal hrsť papierových a hrsť cingavých peňazí. V druhom boli tri polepené medovníčky.
„Tebe, Števkovi a Štefinke,“ povedal. „Peniažky zrátaj a daj mame.“ Rátala, bolo to dvestodvadsať korún šesťdesiat halierov. Otec zaspal. Čierne ruky mu viseli z postele, na zarastenej tvári ležal úsmev a z úst mu vychádzal prúžok rumovej vône.
Iva sa naňho dívala, počítala a hovorila si: až narastiem, budem mať plus milión stokorunáčok, plus tristo červených strúhadiel, plus desať pudingov ALA MALAKOV a žiadne, žiadne mínusky.
Otec sa otočil a zamrmlal:
„Hej, dievča, skoč mi po kyslú uhorku!“

Ako citovať tento článok:

red. Mínusky In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 17/12/2018. Získané 18/10/2019 - 19:57. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/minusky-0