Nevedela ustúpiť

O Františke Plamínkovej

1224

 
Františka F. Plamínková (5. 2. 1875 Praha – 30. 6. 1942 Praha), politička, novinárka, organizátorka československého a medzinárodného ženského hnutia, antifašistka a i.

 

Začiatok kariéry: „Učiteľka-žena-človek“  

Františka Plamínková sa narodila 5. februára 1875 v Prahe. Vyštudovala v pražskom Ústave pro vzdělání učitelek. Ako pedagogička pôsobila v Tábore, neskôr v Soběslave a v Prahe. Angažovala sa aj v stavovskej organizácii Sdružení československých učitelek. Vďaka svojej aktívnej práci sa neskôr stala jej predsedníčkou.

Už ako začínajúca učiteľka sa horlivo zasadzovala za ženské práva. Jej cieľom bolo dosiahnuť zrušenie vnúteného celibátu zárobkovo činných žien, predovšetkým učiteliek. V tomto období založila dve organizácie - v roku 1903 Ženský klub český, ktorého náplňou bola hlavne osvetová činnosť, a v roku 1905 Výbor pre volebné právo žien. 

 

Činnosť Františky Plamínkovej v medzivojnovom období: „Výsady rodu, pohlavia a zamestnania sa neuznávajú“

V roku 1920, krátko po vzniku Československej republiky, bolo ustanovené všeobecné volebné právo bez rozdielu pohlavia či majetku. Úsilie Plamínkovej a jej spolupracovníčok sa premietlo do § 106 ústavy a ďalších zákonov novovzniknutého Československa vetou: „Výsady rodu, pohlavia a zamestnania sa neuznávajú.“

Rovnosť pohlaví bola však len deklaratívna. Keď  počiatočná eufória opadla, začali sa prejavovať mnohé problémy. Formálna rovnoprávnosť bola síce dosiahnutá, ale jej zavádzanie do praxe nebolo vôbec jednoduché. Ženské hnutie prešlo za niekoľko desaťročí nesmiernym vnútorným vývojom, ktorý zvyšok spoločnosti reflektoval len minimálne. Tradičné normy, predstavy o ženách a stereotypy boli v mysliach hlboko zakorenené. Vstup žien na trh práce sa považoval za dočasnú povojnovú záležitosť a ich sféra vplyvu ostávala naďalej vymedzená stenami domácnosti. 

Františka Plamínková si uvedomovala, že je potrebná angažovanosť samotných žien a organizácia ženského hnutia na celoštátnej úrovni. Reakciou bolo založenie Ženské národní rady, ktorá vznikla 24. februára 1923 ako nepolitický orgán združujúci ženské záujmové, odborové a iné organizácie v Čechách i na Slovensku. Františka Plamínková pôsobila ako jej predsedníčka až do roku 1942, keď bola organizácia rozpustená. Aktívne pracovala aj v ďalších organizáciách, v Medzinárodnej ženskej rade i v Medzinárodnej aliancii pre volebné právo žien. Práve vďaka jej práci v týchto inštitúciách navštívilo Československo mnoho delegátok a pokrokových žien. Františka Plamínková bola tiež členkou České strany národně-sociální a v rokoch 1925  1939 pôsobila ako senátorka. Jej blízkou spolupracovníčkou bola okrem iných významných osobností i Milada Horáková.

 

Druhá svetová vojna: „Pokračovať v práci za akýchkoľvek podmienok“

Pár dní pred Mníchovským diktátom, v septembri roku 1938 napísala Františka Plamínková list Adolfovi Hitlerovi, v ktorom ho označila za diktátora. List zakončila slovami „... s pevnou vierou, že i proti vojenskej presile Pravda zvíťazí...“ Po vyhlásení druhej Česko-Slovenskej republiky v roku 1938 ako jedna z mála nevstúpila do novozriadenej Strany národnej jednoty ani do Národnej strany práce a zostala nezávislou senátorkou.

Napriek komplikovanej politickej situácii a vzostupu fašizmu Františka Plamínková odmietla emigrovať. Rozhodla sa pokračovať v práci za akýchkoľvek podmienok. Dňa 1. septembra 1939 bola prvý raz zatknutá. Po šiestich týždňoch ju znovu prepustili, no zostávala pod dohľadom gestapa. Keď sa však po atentáte na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha rozpútala nová vlna represálií, znova ju zatkli a deportovali do koncentračného tábora Terezín, kde strávila posledných 14 dní svojho života. Dňa 30. júna 1942 bola v Prahe popravená zastrelením.

 

Hlavné myšlienky práce Františky Plamínkovej: „Absolútna rovnosť vo všetkých oblastiach života“

Plamínková sa svojou prácou usilovala o nový typ ženy – vnútorne slobodnej, ktorá sa vyvíja samostatne v prospech rodiny a spoločnosti. Z tohto vyplývala aj jej kritika žien samotných. Vyčítala im, že príliš mnoho z nich sa usiluje hlavne o pohodlný život a túto túžbu chápala ako dôsledok nedospelosti žien a ich sklonov ku klerikalizmu, ktoré súviseli s celkovou konzervatívnosťou spoločnosti. Ženy neboli povzbudzované k záujmu o verejné záležitosti a politickú činnosť. Cirkev obviňovala z toho, že v ženách zámerne pestuje negatívny postoj voči ich politickým právam.

Taktiež si ale uvedomovala, že úplná rovnoprávnosť žien nebude vôbec jednoduchá.  Ženy vždy vstupovali do pomerov, ktoré vytvárajú a upravujú muži: „Žena nemá svého místa v novodobé organisaci společnosti. Žena se prostě má přizpůsobiti, a když jí to není možno, tedy nehledá se příčina v jejích osobitých vlastnostech, nýbrž v její nedostatečnosti, neschopnosti a pod.“

Ženy by sa podľa nej v žiadnom prípade nemali uspokojiť so zdanlivou politickou slobodou. Naopak, mali by sa usilovať o uplatnenie zásad absolútnej rovnosti vo všetkých oblastiach života. Podľa Plamínkovej nesloboda žien má oveľa hlbšie korene ako nesloboda mužov, ktorá má len vonkajšie znaky: muži sú neslobodní v rámci určitých skupín, do ktorých patria (napríklad robotníci, úradníci atď.), pričom aj tieto skupiny sú navzájom nerovnocenné. Nesloboda žien však spočíva okrem vonkajšej neslobody aj v neslobode vnútornej, ktorá pramení zo samotného faktu ženstva, resp. rodu.

Podľa Plamínkovej bolo tiež nevyhnutné zreformovať prácu v domácnosti tak, aby ženy pri domácich prácach nevyčerpali energiu, ktorú by mohli využiť na vzdelávanie a iné voľnočasové aktivity.

Za ťažiskovú zásadu demokratickej spoločnosti považovala nespochybniteľné právo na zamestnanie, ktoré malo platiť rovnako pre ženu, ako aj pre muža: „Žena v demokracii musí pracovat. A musí jí býti ponechaná volnost, aby pracovala svobodně, podle své volby – i když je provdána. Pečliví strážci štěstí ženina však řeknou: Ale vždyť zanedbá svou domácnost, svou rodinu! Bude-li žena samostatná, vyřídí si tento úkol sama, bez podezřelé péče. Masaryk, skutečný demokrat, zdůrazňuje, že dnes v rodině nejedná se o matku, ale o otce. Chce tím říci, že matky bez nucení plní své povinnosti, ale že muži přísluší stejný s ní podíl na rodině. Zatím však, že muž pořád mluví o rodinném životě, ač z něho utíká.“

Hlavnú úlohu feminizmu videla predovšetkým v sebapoznaní žien, v najvnútornejšom pochopení, precítení a preštudovaní ženskosti, ako aj v objasnení ciest, ktorými sa má uberať správny a zdravý vývoj žien, aby sa mohli rozvíjať ako ľudské bytosti. Každá žena mala mať možnosť poskytnúť spoločnosti svoje najkladnejšie vlastnosti a predpoklady spôsobom, aký ona sama uzná za vhodný.

 
 
Použitá literatúra:
 
BAHENSKÁ, Marie – HECZKOVÁ, Libuše – MUSILOVÁ, Dana: Ženy na stráž! České feministické myšlení 19. a 20. Století. Praha: Masarykův ústav a Archiv Akademie věd České republiky 2010.

BUREŠOVÁ, Jana: Proměny spoločenského postavení českých žen v první polovině 20. Století. Olomouc: Univerzita Palackého v Olomouci 2001.

CHURAŇ, Milan: Kdo byl kdo v našich dějinách 20. století. Praha: Libri 1994.

MUSILOVÁ, Dana: Z ženského pohledu: Poslankyně a senátorky Národního shromáždení Československé republiky 1918-1939. České Budějovice: Bohumír NĚMEC  VEDUTA 2007.

SOKAČOVÁ, Linda: Významné ženy a hnutí v historii feminismu. In: FORMÁNKOVÁ, Lenka – RYTÍŘOVÁ, Kristýna (ed.): ABC feminismu. Brno: Nesehnutí 2004.

Ženská rada, 1936, roč. XII, č. 3. 

 

 

Ako citovať tento článok:

red. Nevedela ustúpiť In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 06/02/2016. Získané 22/08/2019 - 21:48. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/nevedela-ustupit