O krvi a ranách slovenského národa

Ružovou na hnedú! je heslo aspektovskej antifašistickej čítanky, ktorú sme otvorili, pretože sa – rovnako ako predtým – ani teraz nechceme nečinne prizerať nebezpečným tendenciám v našej spoločnosti. Obliekame si ružové uniformy a vyťahujeme jednu z najmocnejších zbraní – kvalitnú literatúru. Ak máte tipy, ktoré v ružovej antifašistickej čítanke nesmú chýbať, môžete ich posielať na: kniznica(zavinac)aspekt(bodka)sk

Najnovším prírastkom v čítanke je ukážka z divadelnej hry Jany Juráňovej Tichý bič s úvodníkom Mila Urbana Otvorené rany. Inscenácia Tichý bič bola nominovaná na Cenu Literárneho fondu v kategórii dráma.

Milo Urban: Otvorené rany
Gardista 22. 11. 1942
úvodník

Kto si všimne nacionálie osôb, odsúdených po tieto dni pre protištátnu činnosť a kto si aj ináč všíma viac-menej odmietavý postoj istých ľudí k našej politickej prítomnosti, môže zistiť rozhodne zaujímavú vec – totižto, že títo nepriatelia slovenskej samostatnosti vo veľkej väčšine regrutujú sa z rodín rasove alebo národnostne zmiešaných, kde jeden alebo druhý z manželov nie je slovenského pôvodu, teda kde jedna alebo druhá strana podlieha cudziemu rasovému alebo národnostnému vplyvu.

Je to vec, ktorá si iste zaslúži našu pozornosť. Tým viac, že nie je nového dáta, že slovenský národ doplácal a dopláca na ňu stále.

Do roku 1918 takto sa riedila naša krv krvou maďarskou a po tomto roku zasa krvou českou. Išlo o hromadné zjavy podporované neraz zhora so zrejmým úmyslom odvádzať našu krv do cudzích korýt. A to sa i darilo. Jednak preto, že slovenská stránka národne zväčša nie dosť uvedomelá ľahšie podliehala a jednak že národnosť neslovenskej stránky poskytovala vo svojom vládnucom postavení oveľa väčšie možnosti uplatnenia. (...) Z takýchto rodín vyrastali nám hromadne maďaróni a potom zas čechoslováci. (...) Štátnou samostatnosťou toto nebezpečenstvo nezaniklo. Pochopiteľne: ide o krvné zväzky, ktoré sa ťažko trhajú. (...) Sú otvorenými ranami na našom národnom tele, ktorými nielen že uniká drahocenná energia, ale vniká k nám aj nákaza, od defetizmu počnúc až po nepriateľský postoj, od ľahostajnosti až po nenávisť. (...) Trpieť toto riedenie krvi aj naďalej? Hľadieť nečinne, ako na našom národnom tele vznikajú ďalšie takéto rany, ohrozujúce našu odolnosť práve v časoch, keď od nej závisí náš ďalší osud, keď sa nám prichodí zomknúť v pevnej jednote ducha a krvi? Nie! (...) Náš národ musí zamedziť tvorenie ďalších rán tohto druhu. (...) Ale i tie rany, ktoré sme už utŕžili, treba lepšie ošetrovať. Treba ich viesť v evidencii a bedliť, aby nezasiahli, nepoškodili dôležité ústroje nášho národného organizmu.
*

ŽOŠKA Som rada, že tu bol. Taký milý mladý človek. Možno bude mať raz nejaký vplyv. Chce ešte prísť. Milko, naozaj by si sa mal znovu pustiť do tých pamätí. Vidíš, stále sú ľudia, ktorých zaujíma, ako si žil, čo si napísal, čo píšeš...

MILO Vieš, ten prvý diel, to išlo ľahko. Nie je tam nič, čo by mohli zakazovať. Detstvo na Orave, školské roky, rodina. Ďalšie roky, to bude problém.

ŽOŠKA Aký problém? Aký problém? Kto už to lepšie vysvetlí než ty? Si spisovateľ, nemôžeš nechať donekonečna iných, aby posudzovali tvoj život, hodnotili ho a neviem čo ešte. Veď k tomu máš i ty čo povedať, nie? Pozri, koľkí dnes píšu pamäti.

MILO Hej, ako Zuzka Zguriška. Ani v nich nespomenula, ako som jej pomohol.

ŽOŠKA No vidíš. (Zháči sa.) Vidíš? Sama som na to zabudla.

MILO Prišli ma aj s mužom prosiť, nech im pomôžem zariadiť, aby ho nevyhostili z Bratislavy.

ŽOŠKA S tým Čechom?

MILO Áno. Dvořákom.

ŽOŠKA Už viem. Na Veľkonočný pondelok. Boli riadne prestrašení.

MILO  Veď to aj bolo. Popíjame víno, premýšľame, na koho sa obrátiť a zrazu v predizbe nejaký šum, hlasy...

ŽOŠKA Šaňo Mach. S korbáčikom a voňavkou a ako šibať, tak šibať!

MILO Krvi by sa mi nedorezal.

ŽOŠKA Hrnul sa dnu ako veľká voda.

MILO Ako vždy a všade. Vletel dnu... a vyšibal aj Zgurišku.

ŽOŠKA Bol si trochu bledý, ale držal si sa statočne. Mach si sadol do kresla a ty si hneď spustil: „Pán minister, prepáč, ale tu naši priatelia by potrebovali pomoc.“ A on: „Akú pomoc? Čo treba? Vybavím!“

MILO Aj vybavil.

ŽOŠKA Posedeli sme, popili...

MILO A milá Zuzka – pozabudla. To je tak. Mnohí za mnou chodili práve preto, že som bol v Gardistovi. A potom odo mňa bočili, lebo som bol v Gardistovi.

ŽOŠKA Nechcela si svoju knižku zarásť Machom.

MILO Škoda reči.

Zmena svetla: Vlado je sám osvetlený, sedí vpredu na scéne.

VLADO Keď som o ňom písal diplomovku, otec sa ma spýtal: „Vladko, nechcel by si si radšej tú tému zmeniť?“
„Nie, otec, je to skvelý autor. A nedocenený.“
Vedel som, že má problémy s publikovaním, že mal aj súd, dokonca dvakrát, ale oslobodili ho. V sedemdesiatom mu vyšla Zelená krv. „Otec, veď to je dobrá knižka. Toľko humoru, pozorovací talent.“ Otec len utrúsil: „Ktovie, čo by tak Urban napísal o štyridsiatych rokoch.“

Svetlo na kuchyňu.

MILO Prečo si ľudia myslia, že som za celého Gardistu bol zodpovedný len ja? A pritom ma do toho navliekli. Všetci ma presviedčali, že bude lepšie, ak budem robiť hlavného redaktora ja, ako nejaký ostrý chlapík. Ešte aj ty si mi hrozila, že ak to nevezmem, zbalíš deti a odídeš na Oravu k rodičom.

ŽOŠKA Chodili za mnou húfy ľudí, nech ťa prehovorím, aby si to prijal. Sám si mi hovoril, že v redakcii Slováka už nemáš perspektívu, lebo Tiso ťa ako Sidorovho chránenca vymení.

MILO A tak som si to poriadne odskákal. A ty so mnou.

ŽOŠKA Vieš, na čo nikdy nezabudnem? Keď si sa po vojne, po tých troch rokoch vrátil z lágra a väzenia, vychudnutý na štyridsať kíl, s vredmi na žalúdku... povedal si mi: „Ty si bola iniciátorkou toho, že som na ten úrad nastúpil!“ Čo som na to mohla povedať? Mal si pravdu. Ale ako by sa to bolo skončilo, keby si z tých novín odišiel? Kam by sme sa podeli s dvomi deťmi? Cez vojnu sa nám nežilo zle.