O myslení matiek

Obrázok evidentne premýšľajúcej Dory Maar na portréte od Pabla Picassa, umiestnený na obale knižky s názvom Materské myslenie(Maternal Thinking. Beacon Press, Boston 1989), ma upútal a prinútil nazrieť do knihy. Nesklamala ma, lebo americká filozofka, matka a feministka Sara Ruddick v nej úprimným a svojským spôsobom zachytáva to, ako uvažujú o svete a o sebe samých matky. Moje osobné i profesionálne zaradenie je zhodné so Sariným, (trošku) nás delí Atlantický oceán a (poriadne) odlišnosť konkrétnych skúseností získaných v inom spoločenskom, kultúrnom a politickom kontexte. Nič to, veď možno práve preto som na základe knihy zatúžila viesť s ňou rozhovor, i keď len fiktívny. Možno nás však zbližuje pochybnosť. U nej pochybnosť o rozume (reason), v ktorý dlhé roky verila, lebo jej sľuboval, že jej pomôže ovládať iracionálne pocity. U mňa to bola pochybnosť o objektivite, ktorú som prijímala ako samozrejmosť a ktorá v podobe historickej nevyhnutnosti dávala nádej lepšej budúcnosti, zosobňovanú u mňa vo vlastných deťoch a mojich študentoch a študentkách.

To, že obidve tieto „veličiny" patria do takého konceptu racionality, v ktorom sa neuvažuje o rodovej diferencovanosti, v ktorom sa netematizuje iná skúsenosť - skúsenosť zo životných vzťahov žien -, to mi vtedy nenapadlo. Zato sú mi blízke tie narastajúce pocity odcudzenia, sprevádzané pochybovaním o sebe samej, ktoré opisuje Sara Ruddick v úvode nazvanom tak príznačne - rozum lásky. Znepokojujúce otázky viedli Saru k tomu, že sa začala - zase len abstraktne - pýtať: Aký je vzťah medzi myslením a životom? Tak ako som ja pochopila Wittgensteina, Wincha a Habermasa, všetko myslenie vyrastá z ľudskej praxe a je ňou formované. A tak som sa teda seba samej opýtala: Čo je prax ženy? Z mnohých oblastí ženských úloh som si vyvolila jednu: materskú prax (mothering, Mütterliche Praxis alebo Mutterarbeit). Je stredobodom života mnohých žien a ovplyvňuje nepriamo aj myslenie mnohých iných, ktoré sa s matkami identifikujú ako dcéry, sestry alebo priateľky.

Aby ste sa postupne vymaňovali z prílišných abstrakcií, ktoré vytvárajú potrebný odstup, lebo tak môžeme odhliadnuť od neopakovateľných jednotlivostí, od citového života, od emócií, osobných vlastností a subjektívnych predsudkov atď., postavili ste si otázku: „Čo je materská prax, v čom spočíva jej špecifickosť?"

Táto otázka bola určite vyprovokovaná aj poznaním, že čím logickejšie som myslela, tým väčšmi som sa vzďaľovala od seba samej, od sociálnej zodpovednosti a konkrétnej lásky, ktorá bola subjektívna a večne nepokojná. A potom, ako matka dvoch detí som zažila novú „iracionálnu" lásku, ktorá ma pohlcovala. Pomaly som sama začala pozornejšie načúvať, čo matky hovoria, a viesť intenzívne rozhovory s matkami o nich a o ich deťoch, až som si, vychádzajúc zo zvláštností svojich skúseností, vymyslela vlastnú koncepciu.Ak materskú prácu a ženské bytie chápeme ako od seba neoddeliteľné, znamená to, že lepšie pochopenie matiek zahrnuje aj hlbšie pochopenie významu ženského bytia a že sa niečo naučíme o ženách, ich obavách, želaniach, očakávaniach a spôsoboch myslenia.

V nespočetných diskusiách ste mali možnosť spoznať najrôznejšie podoby materskej praxe. Majú vôbec niečo spoločné?

Materská prax sa začína reakciou na reálne existujúce dieťa v určitom sociálnom prostredí. Byť matkou znamená, že určitá osoba preberá zodpovednosť za starostlivosť o dieťa a práca s tým spojená sa stáva pravidelnou a podstatnou súčasťou jej života. Ako matka vystupuje taký človek, ktorý preberá na seba uspokojenie požiadaviek vyrastajúcich z nárokov dieťaťa, ale aj zo sociálneho prostredia, ktoré aj na ňu kladie požiadavky a očakávania.

Vo vašom chápaní materskej praxe a materského myslenia rozhodujúcu úlohu zohráva vzťahovosť. Byť matkou, presnejšie stať sa matkou znamená vstúpiť do vzťahu k deťom a neustále jestvovať v tomto vzťahu, a to nie hocijakým spôsobom, ale vykonávaním takých činností, ktoré reagujú na požiadavky práve zo strany detí...

...na ochranu, rozvoj a sociálnu akceptovanosť. Byť matkou je povinnosť zodpovedať za tieto požiadavky prostredníctvom takej aktivity, ako je láska, starostlivosť a výchova.

Analogicky so Simone de Beauvoir, ktorá napísala, že ženou sa nerodíme, ale stávame, môžeme povedať, že matkami nie sme výlučne len na základe nášho biologického predurčenia - preto, lebo porodíme deti -, matkami sa stávame až potom, keď na seba prevezmeme a pestujeme tento zvláštny druh vzťahu k deťom. Vaša koncepcia materstva sa chce takto vyvarovať esencializmu.

Áno, mám proti nemu vážne výhrady, preto v mojej koncepcii je matka osoba, ktorá signifikantnú časť svojho pracovného života venuje starostlivosti o deti a preberá zodpovednosť za ich život. Osobou môže byť muž alebo žena. Hoci matkami sú najčastejšie ženy, materskú prax môžu vykonávať obidve pohlavia. „Biológia" - biologické rozdiely medzi ženou-matkou a mužom-matkou - nie je podľa mňa predpokladom, aby bol jeden rod vo výchove detí nadradený tomu druhému.

Hoci matkami - v takomto širšom chápaní - sú aj muži, predsa len kultúrne zobrazenie materského bytia je silne určované dominujúcimi ženskými normami. Historicky má na tom podiel rodová deľba práce, rozdelenie rodových rolí, v ktorom sa kompetentnosť a zodpovednosť za výchovu detí priraďuje ženám, a preto vo väčšine spoločenstiev je ženské a materské pojmovo, kultúrne a politicky neoddeliteľné. Rigidnosť tejto normy sa dnes otriasa z oboch strán, keď stále viac mužov je ochotných preberať v starostlivosti o deti funkcie, ktoré sa v dobe ich otcov a starých otcov patrilo vykonávať len matkám, a na druhej strane viacero žien dnes odmieta rolu matiek, alebo ju nepokladá za jedinú a výlučnú sféru vlastnej sebarealizácie, resp. uvažuje a rozhoduje o jej časovom naplnení, teda o tom, kedy sa stať matkou. V jestvujúcej štrukturalizácii sveta práce (on - živiteľ, na jeho pleciach má byť materiálne a finančné zabezpečenie, ona - vychovávateľka, ktorej doménou je starostlivosť o deti) však táto norma pretrváva naďalej, a tak keď on vykonáva materské činnosti, identifikuje sa s niečím, čo tradične platí ako ženské.

Vystupuje tu ešte jeden moment. Tehotenstvo a pôrod môžu byť svojím významom pre materské bytie ako celok predsa len niečo mimoriadne. To však v žiadnom prípade neznamená, že adoptívne alebo cudzie matky by mali byť preto menej kvalifikovanými matkami, lebo neporodili dieťa. Zároveň pôrod nie je dostatočný základ pre dobré zvládnutie materských úloh.

Vo vašej koncepcii preto nielenže rozlišujete medzi tehotenstvom a materskou prácou, ale ich aj dosť oddeľujete. Chcete byť voči obidvom spravodlivá.

Počas tehotenstva všetko, čo žena robí, starajúc sa o vlastné telo, robí, aby ochránila svoje embryo, a vrcholom je pôrod. Materská prax spočíva v pokračovaní, v systematickom napĺňaní určitých úloh (predpokladá sa disciplína, pozornosť), ktoré už nemajú priamy vzťah k embryu, ale k dieťaťu, o ktoré sa treba starať. Každý kultúrny okruh má vlastné pravidlá pre tehotenstvo a pôrod. Veľké rozdiely sú v poskytovaní pomoci. My dnes poznáme pôrod ako kontrolovanú produkciu, a nie ako kreatívny telesný akt.

Dôsledok vášho rozlišovania je, že všetky matky sa môžu považovať za „adoptívne matky". Adoptovať potom podľa vás znamená prevziať povinnosť určité dieťa ochraňovať, živiť ho a vychovávať. Aj tá najláskavejšia rodička si v určitom zmysle adoptuje dieťa, keď na seba prevezme povinnosť postarať sa o neho. Nie je možné automaticky, vopred garantovať automaticky dobrý vzťah medzi rodičkou a adoptívnou matkou.

Materská práca sa dá zahrnúť do širšieho pojmu starostlivosti a obsahuje viacero aktivít. Matky, sestričky, vychovávateľky, to sú rôzne činnosti, to sú rôzne spôsoby myslenia, ktoré sa môžu doplňovať. Výchova detí je však centrálna ľudská činnosť a materské myslenie je centrálnym výrazom tejto racionality.

Páči sa mi, že hoci starostlivosti pripisujete mimoriadny význam, nechápete ju fatalisticky, keď tvrdíte, že ani pôrod, ani prítomnosť bezbranného novorodenca negarantuje nevyhnutnú starostlivosť. Ale aj za najťažších životných podmienok je pravdepodobnejšie, že matka svoje dieťa nakŕmi miesto toho, aby ho nechala zomrieť od hladu alebo opustila v chorobe. Rovnako realisticky znie myšlienka, že povinnosť podporovať dieťa a starať sa oň ešte automaticky nepredpokladá entuziazmus, či dokonca lásku.

Znamená len, že matka potrebu (podporu) spoznala a reaguje na ňu starostlivosťou namiesto zanedbania či úteku. Koncepčne i historicky je ochrana, ochrana života detí, primárnou úlohou. Vo všetkých spoločenských formách potrebujú deti ochraňujúcu starostlivosť, je univerzálna, i keď príčiny a druhy podpory sú rôzne.Ochraňovať život dieťaťa je centrálnym, nemenným účelom, je konštitutívnym aktom materskej praxe.Hneď po ochrane života dieťaťa nasleduje podporovanie emocionálneho a intelektuálneho rozvoja dieťaťa, ktoré (v podobe noriem, príkazov) prichádza zo strany sociálneho prostredia matky. Toto všeobecne diktuje matke, že rozvoj dieťaťa má viesť v „akceptovateľných hraniciach". Čo je vo vnútri jednotlivých spoločenských skupín a kultúr akceptovateľné, je často extrémne rozdielne. Ale požiadavka akceptability existuje vždy. Deti musia byť vychovávané a matka aktívne pracuje na spoločensky akceptovateľnom správaní svojich detí, a to vysvetľovaním, presviedčaním, sľubmi, nadávkami, krikom, no zvyčajne používa viacero týchto stratégií spolu. Matky by chceli vidieť, že z ich detí vyrástli takí ľudia, z ktorých majú ony a ich prostredie radosť.

Znie to príliš jednoducho, dosť idealizovane a nadnesene, ako prechádzka rajskou záhradou, a pritom práve tu sa odohrávajú mnohé konflikty medzi vlastnou vôľou a predstavami matiek a zaužívanými hodnotami a normami ich prostredia. K očakávaniam voči nim a ich deťom majú matky často zmiešané pocity, prerastajúce do stavov odcudzenia, len čo rastie tlak a násilie tradičných noriem, imperatívov svokier, „dobrých rád" mám, apriórnych predsudkov dedinského či malomestského prostredia, ale aj anonymity megakomplexov. Máte však pravdu, že ak matky v očiach skupiny (do ktorej patria, alebo chcú patriť) zlyhajú, často zneistejú. Avšak reakcia každej z nich je rozdielna, je individuálna. Signalizuje to, že pojem materské myslenie nesmie ignorovať rozdiely, veď samo materské bytie je veľmi rozmanité. Ja by som chcela okrem rozmanitosti oveľa viac zdôrazniť jeho rozpornosť, ktorá v materskom myslení nachádza svoje vyjadrenie v podobe ambivalentnosti.

Je ťažké zobraziť materské radosti bez sentimentality a bolesť bez falošného pátosu, teda zachytiť aj pozitívne, ale aj negatívne aspekty a vážne hovoriť o obidvoch. Preto často zdôrazňujem agresívne prvky materskej praxe, píšem o „zápasoch" žien, zvlášť o zápasoch, ktoré vedú samy so sebou, aby neboli násilné. Zdôrazňujem napríklad ambivalentné pocity mnohých rodičiek k svojmu dieťaťu.

Často sú nám ponúkané, až vnucované bipolárne extrémy. Na jednej strane idealizácia, presnejšie - obraz „ideálnej matky", v ktorom sa hypertrofuje jej sebadôvera vyplývajúca z materstva (tu sa bude priživovať ideológia materstva), na druhej strane obraz matky ako obete, jej obetovanie sa, ktoré je pochopené zjednodušene a jednostranne len ako strata, strata samej seba. Možno to znie paradoxne, ale sú to ideály, ktoré ničia, ubíjajú.

Sú to sentimentálne opisy „dobrých matiek". Veľa žien žije v tieni ideálu matky a vôbec mýtu, že ženy sú od prírody dobré. Ideál dobrej matky (a vzorných detí) ich začne deptať, len čo narazia na každodenné problémy a ťažkosti. Deti nie sú stále zdravé, ich telesná a emocionálna bolesť zaťažuje matky a vedie k pocitom bezradnosti, bezmocnosti, až viny.

Dostali sme sa k otázke moci, resp. bez-moci (bezmocnosti), ako k jednej celkom konkrétnej podoby ambivalentnosti materského bytia.Pre ženy je ťažké tento vzťah moci a bezmocnosti správne zhodnotiť. Matka je bezmocná žena s vlastnou mocou, ktorá je preceňovaná a obávaná zároveň. Materská moc nie je nemenná veličina. Preto sa neraz pýtam: Ako sa ženy môžu naučiť správne oceňovať svoju moc? Túžia po moci tak ako každý človek. Byť mocný znamená mať vďaka individuálnej sile alebo kolektívnym zdrojom možnosť sledovať vlastné projekty a spokojnosť.

Moc matky vyzdvihli feministky vychádzajúce z psychoanalytických teórií, no rozhodujúci význam zohrala práca Nancy Chodorow The Reproduction of Mothering, ktorá tvrdí, že u dievčaťa nezávisí utvorenie vlastnej identity až tak výrazne od podareného a úspešného vymanenia sa z moci matky, kým vo vývoji chlapca, aby sa z neho stala autonómna osobnosť, je odlúčenie sa od matky rozhodujúce. Dôsledkom tohto rodovo špecifického procesu je vytvorenie rozdielnych štýlov myslenia - buď sa viac vzťahuje na objekt (u mužov), alebo je to viac vzťahovo orientované uvažovanie a aj životný štýl (u žien).Vám zrejme táto pozícia nie je blízka, čo sa prejavuje aj v tom, že keď hovoríte o emocionálnych vzťahoch z pohľadu dieťaťa, málo alebo takmer vôbec nediferencujete medzi chlapcami a dievčatami. Nehovoríte o rozdielnych spôsoboch utvárania ich identity, ale uvažujete o deťoch vôbec.Okrem toho, niektorým feministkám vyčítate, že sa samy podpisujú na umlčovaní ich matiek, ich hlasu v našej kultúre.

Uvádzate citát Ynestry King, ktorý preberám: „Každej z nás ako dcér je materská prax dôverne známa. Ale väčšina z nás po tom, čo sme sa stali feministkami, odmietla obetavé a vždy odovzdané martýrske matky s ich bezpodmienečnou láskou. Aj ja som tak videla svoju matku. A tak sme túto matku v nás samotných ako časť našej bytosti odmietli, lebo nás robila komplicmi na vlastnom podriadení."

S týmto postojom nesúhlasíte a navrhujete inú stratégiu, ktorá sa dá heslovito sformulovať takto: Dievča sa musí naučiť byť dcérou, inak sa nenaučí byť ženou.

Naučiť sa byť dcérou znamená skutočne načúvať matkám, načúvať rešpektujúco, znamená neakceptovať podmienky, za ktorých je matka znevažovaná a jej práca znehodnocovaná. Pri podceňovaní, ktoré matky zažívajú, môže už dokonca počúvanie byť aktom odporu. Rešpektujúce počúvanie však neznamená, že materský hlas musí byť v každom prípade prebraný a oslavovaný. Dcéry sa nesmú svojho ťažko vybojovaného kritického postoja jednoducho opäť vzdať. Aby niektoré feministky mohli nájsť v dedičstve svojich matiek kľúč k oslobodeniu svojich kreatívnych síl, museli objaviť rukopis matiek, zachovať ich jazyk, spomienky a mýty. Ešte dôležitejšie je, že hovorenie mení hovoriacu. Pretože matkami sú najčastejšie ženy, je materské myslenie ovládané ženskými hlasmi, ktoré sa pokúšajú odovzdať ďalej svoje bohatstvo poznania. Hlasy matiek sú však uškrtené teóriami, ideológiami materstva, sexistickou aroganciou, fantáziami detstva. Raz sa musia skutočne oslobodiť, stať sa autentickými.

Je v nich skryté, doslova zahrabané i to, čo nazývate ochraňujúcou láskou. Zaujal ma príbeh o nej, ktorý opisujete a komentujete a ktorý môže nejednu z nás - možno práve vďaka extrémnej polohe súvisiacej s vražednými predstavami matky - priviesť k úvahám a k vysloveniu toho, čo nosíme v sebe hlboko skryté, bez nutkania k falošným sebaštylizáciám, bez hrania sa na „lepšiu".Je to príbeh mladej ženy Julie, ktorá sa stala matkou dcéry trpiacej nespavosťou zapríčinenou, ako sa neskôr ukázalo, alergickými reakciami. Nedostatok spánku, jeho 1-2 hodinové intervaly medzi záchvatmi detského dusenia a plaču, vyčerpanosť, neprítomnosť študujúceho a zarábajúceho manžela, to všetko spolu vyvrcholí v jednu noc, keď dieťa opäť reve a v Julie sa v duchu odvíja predstava, že prichádza k dieťaťu, berie ho do rúk a vyhadzuje von oknom. Predstava živo pokračuje ďalej rinčiacim oknom, telom letiacim z tretieho poschodia a jeho dopadom na asfalt. Keď sa predstava skončí, Julie je z toho nanič a potrebuje sa upokojiť. Prebalí malú, dá jej teplú fľašku, zatvorí dvere a v obave pred sebou samou ich zabarikáduje veľkým kreslom. V tú noc neskôr zabalí dcéru do deky, vyjde von a autobusom sa s ňou preváža z jedného konca mesta na druhý. Myslí si: „Pri mne si istá, len keď nie sme samy." Po čase dievčatko vyrástlo z alergií, matka však roky nosila v sebe toto zahanbujúce tajomstvo - chcela zabiť svoje dieťa. Nakoniec pozbierala odvahu a porozprávala príhodu svojej priateľke. Tá sa pokúsila nazrieť za výčitky svedomia a opýtala sa: „Ale odhliadnuc od toho, čo si si myslela, čo si predsa len urobila?" Obidve ženy spolu priznali to, čo medzitým zrelá matka skonštatovala: „V kritickej situácii som podnikla všetko, aby bolo dieťa v bezpečí. A to bolo dosť."

Z rozprávania Julie sa dozvedáme o pocite zlyhania, o strachu, frustrácii a emocionálnom vyčerpaní i o vine, ktorú roky zamlčovala. Bola to však aj láska, radosť, nádej a rešpekt pred „prirodzeným rastom". To, čo s obľubou označujeme ako „materská láska", je pomiešané s nenávisťou, starostlivosťou, netrpezlivosťou, odmietnutím, spochybnením. Ambivalencie, ktoré myslenie provokujú, sú znaky materskej praxe. Tá je preniknutá vášňami, za ktorými sa črtá ochraňujúce myslenie. Intenzita materských citov môže byť vyjadrená až takto silne expresívne: „Milujem svoje deti, ale zároveň ich aj nenávidím." Veta sa skladá z dvoch častí, tá druhá odporuje prvej, ale bez nej by nebola výpoveď pravdivá. Aj preto nie, lebo ochraňujúca láska nie je „čisto intelektuálna" a matky nemôžu seba a svoje deti pochopiť bez toho, aby sa neodvolávali na pocity.

Upozorňujete na ďalšiu špecifickosť materského bytia. Matka, ktorá sa o svoje deti stará, je naplnená vlastnými emóciami i emóciami dieťaťa. Od nich závisí aj jej interpretácia sveta. Svet, ktorý matka a deti spolu prežívajú, je vybudovaný na pocitoch.

V materskej činnosti nie sú rozum a emócie od seba ostro oddelené. Emócie, myslenie a konanie sú spolu navzájom previazané. Často sa však spojenie emócií a rozumu prehliada, zdá sa, akoby konanie bolo ovplyvnené a ovládané len emóciami. Ale predsa pre Julie relevantná otázka bola - nie čo si pociťovala, ale čo si urobila. Pocity matky k svojim deťom varírujú z hodiny na hodinu, z roka na rok. V celkom normálny deň môžu prichádzať stavy zúrivosti, fascinácie, nudy, odmietnutia. Napriek intenzívnosti emócií predpokladá ochraňujúca starostlivosť kognitívne schopnosti matky. Navyše musí prijať dvojitú perspektívu: Vyvíja sa u nej schopnosť cez blízke premyslieť zároveň vzdialené. Aj banality - všetky každodenné drobnosti - treba brať vážne. Pre matku je typický tento zdvojený fókus na veľké a malé, blízke a vzdialené v rýchlej výmene.

S rýchlou zmenou, so striedaním pomerne širokej palety rolí majú ženy bohatú skúsenosť. Otvorenosť voči zmenám ponúka vidieť seba, deti i svet vždy v novom svetle. Matkám sa v ich žití s deťmi ponúka možnosť meniť sa prostredníctvom nich a s nimi. Nemali by sa tejto možnosti brániť ani ju hatiť, pretože s tým súvisí ešte jedna dôležitá dimenzia, ako porozumieť svojmu dieťaťu....

..vyjadrujú sa zároveň telesne a telesné sa interpretuje rozumom. Duševno a pocity nie sú navzájom oddelené. Myšlienky a vnemy detí sú preniknuté emóciami.

Nie ste zástankyňou dualizmu tela a ducha, ducha a pocitov...

To veru nie. Matka, ktorá chce pochopiť svoje dieťa, nemala by predpokladať, že jeho skúsenosti sú fragmentárne, bez súvisu, ale naopak, sú určované pocitmi, vnemami a predstavami, ktoré do nich zasahujú a vyvolávajú nové reakcie a interpretácie. Myslím si, že deti disponujú koherentným duševným životom, ich prirodzený intelekt vôbec nie je pasívny a zrejme je, ako tvrdí Evelyn Fox Keller, oveľa komplikovanejší a bohatší, než si myslíme. Matky sa o tom bežne presvedčujú od prvých vzdorov, cez nevysvetliteľnú mrzutosť až po pubertálnu zúfalosť dieťaťa, keď sa pýtajú: Čo zase vymýšľaš?

Vaše úvahy o abstraktnom a konkrétnom myslení zapadajú do problémov, ktoré sú dnes predmetom najživších diskusií medzi feministickými filozofkami. Obohatili ste ich o pracovnú hypotézu, že materská prax podporuje sklon ku konkrétnemu mysleniu a že konkrétne myslenie častejšie vystupuje u žien, čo samozrejme neznamená, že ženy a matky nedisponujú abstraktným myslením. Aby nedošlo k zbytočným nedorozumeniam, treba aspoň veľmi stručne povedať, čo sa rozumie pod abstraktným a konkrétnym myslením a prečo sa feministky často vyjadrujú proti abstraktnému...

Abstraktné myslenie slúži zjednoteniu, zovšeobecneniu alebo exaktnej definícii. Abstrakcia znamená zjednodušenie komplexnosti, pomocou nej sa aj rozmanitosť morálnych otázok redukuje na dve dichotomické možnosti odpovede: buď - alebo (napr. ukradneš - neukradneš). Konkrétne myslenie si naopak vyžaduje hľadanie ďalších alternatív. Vyjadrovať sa konkrétne znamená ceniť si komplexnosť, tolerovať mnohovýznamovosť, rozpoznávať alternatívy, akcentovať zadania problému.

Konflikt medzi abstraktným a konkrétnym myslením vrcholí v známej dileme, na ktorej Lawrence Kohlberg vybudoval svoju teóriu morálneho vývoja a ktorú kritizovala feministická psychologička Carol Gilligan, dokazujúc empirickými štúdiami, že morálne hodnotenia žien nie sú (tak ako je to u mužov) založené na etike spravodlivosti, ale sa orientujú na hľadisko starostlivosti a súcitu. Spolu s ďalšími spolupracovníčkami tvrdí, že ženy pri riešení najmä zložitejších morálnych otázok síce vedia argumentovať abstraktne, ale často nechcú akceptovať podmienky, ktoré sú zadané len dichotomicky: buď - alebo, ale sa snažia hľadať aj iné, ďalšie východiská. Zdráhajú sa niečo prijať ako zatvorené, vyhýbajú sa abstrakciám, pýtajú sa na životné súvislosti atď.

Prevláda názor, že ženy majú konkrétnejší kognitívny štýl než muži. To znamená, že ženy uprednostňujú otvorené štruktúry pred zatvorenými, vyhýbajú sa jednoznačnosti a odmietajú ostré oddeľovanie medzi sebou a inými, ako aj vonkajším svetom a vnútornými zážitkami. Povedané odborným termínom, ženy myslia „holisticky", v závislosti od okolností a neuzavreto.

Základ inklinovania ku konkrétnemu spôsobu myslenia vidíte v materskej práci.

Vychádzam z hypotézy, že pochopenie myšlienkového sveta detí predpokladá neuzavretý, reflektívno-kognitívny štýl. Správanie detí je nejednoznačné, nevypočítateľné a často záhadné. Aj deti si možno všímať ako „otvorené štruktúry", ktoré sa neustále menia, vyvíjajú a stále nanovo interpretujú pôvodné zážitky. Deti, rovnako ako aj matky, nemožno ostro od seba oddeľovať, tak ako ani skutočnosť a fantáziu, telo a ducha, seba a iných...

Priviedla vás k tejto hypotéze aj osobná skúsenosť?

Hoci nie som psychologička, ako mladá matka som pociťovala znepokojujúcu priepasť medzi spôsobom myslenia, ktorý sa odo mňa vyžadoval doma, a tým, ktorý sa používa mimo domu. Filozofické diskusie sú, prirodzene, abstraktné, a také aj musia byť. Predsa je však prekvapujúce, ako abstraktne zaobchádza človek napr. s osobnými vzťahmi. „Férovosť" vytvorená na daných pravidlách sa hodnotí vyššie než starostlivosť, náklonnosť a spolucítenie. Vtedy som si nepostavila otázku, či by materská prax mohla poskytovať určitú poznávaco-hodnotovú perspektívu. Podľa môjho názoru preukazujú abstraktné pravidlá „férovosti" zlú službu, napríklad v oblasti osobných vzťahov alebo pri riešení ťažkých morálnych otázok. V skutočnosti je „férovosť" len zámienkou pre manipuláciu. Pridala som sa k tým filozofkám, ktoré tvrdia, že abstrakcie tvoria jadro militaristického konceptu.

Už sme hovorili o tom, že veľa matiek považuje za svoju centrálnu úlohu vychovať svoje dieťa tak, aby bolo akceptované inými ľuďmi a aby ony samy boli s ním spokojné. Výchovné úspechy sú hlboko uspokojujúce, avšak v samom tomto procese sú si matky vedomé protirečivosti svojej moci.

Výchova je vecou intervencie a kontroly. Matka rozhoduje, ktoré správanie sa detí pripustí, čo ignoruje, čo odmení, čo potrestá, čo ovplyvní. Jej moc je však silne obmedzovaná, a to nielen zvonku, ale často aj vlastnými pocitmi. Preto neprekvapuje strata integrity a sebadôvery. Zvláštny druh straty seba samej nazývam zrieknutím sa materskej autority. Tu nemyslím na situáciu, keď je matka v očiach detí bezmocná, ale na to, že matka skrýva pred svojím dieťaťom skutočné pocity a svoje vlastné hodnotenie mocenských vzťahov. Takáto matka sprostredkuje svojmu dieťaťu vlastne to, že iné externé autority sú legitimné a ich vôľa sa musí splniť. Akceptuje príkaz „pracujte pre armádu, madam" a necháva rozhodovať iných (otcov, expertky, manažérky, „vodcov"), k čomu vedie aj svoje deti.

Túto stratu sebarešpektu nazývate inautenticita a matky zriekajúce sa svojich vlastných vnemov a hodnôt vykresľujete ako také, ktoré konštruujú pred očami svojich detí svet, v ktorom sa materské názory nezohľadňujú, nemajú v nich jednoducho miesto.

Lenže matka vždy môže uveriť, že sa sklonila pred realitou v záujme svojho dieťaťa. Možno ľutuje nevyhnutnosť, že sa musí pridať, alebo sama seba podozrieva z nedostatku odvahy... v každom prípade však v inautenticite matka stratila zo zreteľa cenu svojho správania.

Hlboko s vami sympatizujem a súhlasím s kritikou takej deformovanej výchovnej práce, v ktorej matky považujú detskú a vlastnú prirodzenosť za niečo nepriateľské. Pokúšajú sa potom „prirodzené" impulzy u seba a u detí potláčať, podriadiť, alebo aspoň dostať pod účinnú kontrolu. Vôľa musí byť zlomená, žiadostivosť potláčaná a ovládaná.

Radostné prekvapenie: „Čo toto telo všetko môže!" sa nahrádza strachom: „Môže sa toto telo kontrolovať?" Komplexný duchovný život dieťaťa sa redukuje na rozumnosť a rozum na kontrolný nástroj nad slabosťami a vášňami. Spontánna hra, zmyslové radosti, prekvapujúca nálada, všetko, čo kontrolu matiek nad dieťaťom a sebou samou spochybňuje, naháňa strach. Prirodzené, nespútané, spontánne sa musí liečiť. Je to fašizujúco-diktátorský moment v živote matiek. Považovať prirodzenosť za nepriateľku odporuje zásadne pozitívnemu vzťahu k „prírode", ktorý je typický pre ochraňujúcu lásku.

Podtitul vašej knihy - za politiku nenásilnosti - oznamuje, že medzi materským myslením a mierovou politikou vidíte súvislosť a ako východisko prijímate tézu, podľa ktorej nenásilnosť vyrastá z materskej praxe, hoci len niektoré matky sa nechajú viesť týmto ideálom. Stačí vám konštatovanie, že výchova detí v sebe skrýva mierumilovnosť a že aplikovaný spôsob materského myslenia by mohol prispieť k mierovej politike.

Venovala som sa porovnávaniu medzi materským a vojenským myslením, týmito protikladnými koncepciami tela a kontroly. Bola mi čoraz jasnejšia prevaha „rozumu starostlivosti" voči abstraktnému maskulínnemu spôsobu myslenia, ktorý ovláda náš život. Matky ochraňujú deti, ktoré sú ohrozované, vojna ohrozuje to, čo matky ochraňujú. Považujem materské myslenie za angažovanú a kritickú perspektívu, ale aj tak si myslím, že aj ono je často militaristické.

Preto spochybňujete mýtus o bojovnosti mužov a mierumilovnosti žien, teda lacné a zjednodušené priraďovanie - vojna je maskulínna, mier je feminínny - s konzekvenciou, ktorú však bolo častejšie počuť: „Ženy musia svet zmeniť, dajte moc ženám." V materskej nenásilnosti vám ide o niečo iné...

Hľadala som princípy, ktoré by zodpovedali štyrom ideálom nenásilnosti (zrieknutie sa, obnovovanie, zmierenie, zachovanie mieru). Keď ich pripisujem matkám, hovorím o tom, čo by ony chceli priniesť svojim deťom, a nie o tom, či je ich pedagogické správanie korunované úspechom. Nejde teda o pôsobenie, ktorým majú matky vplývať na svoje deti, ale o ideály.

Vaše znepokojenie nad stavom sveta, artikulované z pozície matky, ženy, feministky, podložené presvedčením, že materstvo je ideálnym prípadom snahy po nenásilí, snahy nerobiť iným bolesť, vyúsťuje do hľadania novej politickej identity, do...

...atmosféry nedôvery voči násiliu a buduje na želaní mieru. Vytvára spôsob života, ktorý umožňuje naučiť sa nenásilnému odporu a stratégii zmierenia. Tento opis sedí aj na prácu matky. Ženy, matky a feministky tvoria spoločnosť „bohatú na nápady bohatú". Silu čerpajú z aktu a symbolu zrodu, nesú zodpovednosť za starostlivosť a ochranu, a to, čo ich spája, je ochraňujúca láska.

V závere ma prekvapila aj zaskočila vaša vízia, že ak muži budú matkami a matky verejne pôjdu proti násiliu, stane sa materská práca a mierová práca jednou jedinou žensko-mužskou prácou... To podkope mýtickú deľbu práce medzi ženami a mužmi, medzi súkromnou starostlivosťou a obranou štátu, ktoré znemožňuje tak materskú prax, ako aj mierovú prácu. No súhlasím s vami a pridávam sa, že pokiaľ to tak nie je a nás obklopuje vojna, musí mať význam, keď matky v mene ochraňovania povedia „nie".

In: ASPEKT - feministický kultúrny časopis 1/1994 (Materstvo), s. 2-6. ISSN 1336-099X. Vydávalo Záujmové združenie žien ASPEKT, Bratislava.

[[wysiwyg_imageupload::]]

Ako citovať tento článok:

red. O myslení matiek In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 27/07/2011. Získané 17/09/2019 - 12:23. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/o-mysleni-matiek