O práci žien za mier

Je mi ľúto, že v prvom čísle Dennice v Banskej Bystrici bolo prehlásené, že keď sa vojna skončila, žena sa môže „vrátiť rodine“. Čože nebola v rodine? Už či svojou podzemnou činnosťou, či akoukoľvek prácou pre verejnosť? Áno, je prirodzená vec, že žena patrí rodine tak, ako jej patrí aj muž, a obidvaja patria i verejnosti. Žena musí stáť ako dôležitá činiteľka, pochopiteľne, že s celou mravnou a intelektuálnou zodpovednosťou čestného konania a boja za krajnú spravodlivosť; stáť vedľa muža v úplnej rovnoprávnosti, čo nám zaručuje i slovo zákona našej ústavy.  (...)

Moderná psychológia dokazuje, že duševné schopnosti človeka nemožno kvalifikovať ako mužské a ženské a nemožno napríklad literatúru prehlásiť za mužskú a ženskú, ako to ešte aj dnes robí kritik predpojatý a zaostalý. A čo sa fyzického rozdielu týka, nie je závažný, keď je žena odvážnym, nebojácnym vojakom a keď prešla strašným utrpením a údolím múk a smrti v koncentračných táboroch. Videla zneuctenú ľudskosť, pošliapané všetko nemeckou čižmou, čo bolo za tisícročia stavané na zdokonalenie kultúrneho a etického života, a predsa, ktorá sa vrátila, nezhynula tam umučená, je nezlomná a plná túžby reorganizovať, naprávať, robiť vyššiu politiku, aby sa podobné tragédie, ľudstvo ponižujúce pod úroveň rozzúreného zvieraťa, nikdy viac opakovať nemohli.

*

Úryvok z knihy Hana Gregorová - Slovenka pri knihe pinášame v rámci mesiaca kníh a histórie žien.