O preklade románu Na slepačích krídlach do angličtiny

Úryvok z rozhovoru Petra Dráľa s Janet Livingstone - prekladateľkou, kultúrnou manažérkou a nezávislou konzultantkou pre mimovládne organizácie, ktorá pochádza z Bostonu a v Bratislave žije už desať rokov. Rozhovor bol publikovaný na webovej stránke multikulti.sk pri príležitosti 7. ročníka festivalu Týždeň nových menšín [fjúžn].

PD: V minulom ročníku nášho festivalu bola hlavným hosťom na otvorení spisovateľka Irena Brežná a v spravodaji sme publikovali jej esej Zadný dvor. Opisovala v nej situáciu, keď cestovala vo vlaku z Nemecka do Švajčiarska a v kupé s ňou sedela staršia pani zo západného Nemecka spolu s mladíkom z východného. Keď počúvala ich rozhovor, pripadala si ako človek medzi dvoma svetmi, ktoré tí dvaja reprezentovali. Bola akýmsi prostredníkom a považovala za veľkú výhodu, že si môže navliecť východnú aj západnú kožu. Navliekaš si v bežných životných situáciách aj ty americkú alebo slovenskú kožu?

JL: Už dosť dávno som zistila, že ľudia na pošte, v obchode, reštaurácii, hocikde na úrade na mňa reagujú úplne inak, ak dám najavo, že som cudzinka, alebo keď rovno hovorím po anglicky. Možno preto, že neovládajú jazyk, sú zrazu zneistení, nemôžu mi len tak ukázať nezáujem, nemôžu útočiť, lebo sú svojím spôsobom odzbrojení. To je skvelé, lebo potom sme si rovní a môžeme normálne komunikovať. Dlho ma hnevalo, prečo sú ľudia na seba zlí a na mňa nie sú iba kvôli tomu, že som cudzinka. Niekedy to však využívam, keď som naozaj unavená a nechcem zažiť nezáujem alebo neochotu. Vtedy sa naschvál prihovorím v angličtine. Nerobím to však často, lebo so slovenčinou som už v takom švungu, že v nej začínam takmer automaticky. Niekedy je však výhodné byť cudzinkou. Nie však preto, aby som ľahšie dostala nejaký papier alebo niečo podobné. Za 13 rokov, čo som tu, som ešte nikoho nepodplatila a všetko robila poctivo.

PD: Zažila si niekedy cudzineckú políciu? Lebo z rozprávania mnohých cudzincov o nej kolujú hotové legendy...

JL: Samozrejme, no tam som asi mala šťastie. Nehovorila som po anglicky, lebo som vedela, že mi to nepomôže. Tak som na nich rozprávala po slovensky a snažila sa nekecať, nerobiť scény, len prísť so všetkými papiermi, ktoré chceli. Z nejakého zázračného dôvodu som si vopred zistila, čo potrebujem, lebo inak tam ideš veľakrát a stále ti povedia, že ešte niečo potrebuješ. Viackrát boli naozaj prekvapení, že hovorím plynulo po slovensky, takže aj to môže byť ohromná výhoda. Ku mne sa správali veľmi slušne, no viem si predstaviť, že pre mnohých ľudí je to tam nepríjemné.

PD: A inde na úradoch?

JL: Úradov som si užila ozaj dosť, veď som tu postavila dom, vybavila všelijaké povolenia, pred týždňom dostala slovenský vodičák. Niekedy si tam s tetami pokecám. Ja už viem, že keď natrafím na takú, čo má dobrú náladu, tak s ňou môžem pokecať ozaj o všeličom. To je druhá strana tej istej mince. Jeden ti nadáva alebo je neslušný a neochotný a druhý sa s tebou naozaj zblíži.

PD: Občas aj ten istý.

JL: Jasné, aj to sa stáva. To veru v Amerike nemáme. Viem si predstaviť, že pre Slováka sú tamojšie spôsoby veľmi chladné, bez emócií, bez duše. Všetci sú tam štandardne slušní. Ale mne ozaj viac vyhovuje, ak sa s niekým takto porozprávam. Tak napríklad panej v Bepone som nedávno odporúčala, kam môže ísť na výstavu alebo na koncert.

PD: Pravdou je, že aj ty sa umelecky realizuješ.

JL: Hej, máme kapelu Philanthropy Band, spievam v nej s ambasádormi. Vzniklo to vlastne úplne náhodou, keď sa americký veľvyslanec dal dohromady s rumunským a myslím, že aj Grigorij Mesežnikov v tom bol od začiatku. Pre mňa to je jeden zo zázrakov, ktorý sa mi v živote udial. Na Slovensku mám také možnosti, aké by som doma v živote nemala.

PD: Je vôbec možné, aby niekto pochádzal z legendami opradenej krajiny príležitostí a toto povedal o Slovensku?

JL: No ale je to tak, teda aspoň pre mňa. Z takýchto vecí som naozaj nadšená. Cez svoj treťosektorový život som sa dostala k Nadácii otvorenej spoločnosti. No a oni mávajú každý rok vianočný večierok. Na jednom z nich tí chlapi odrazu začali hrať. A ja som tam tak stála a po chvíľke sa ich opýtala, či by im nevadilo, ak budem trošku spievať. Súhlasili, tak som spievala. Samu seba som síce nepočula, no keď kapela o rok naozaj vznikla, tak mi volal Grigorij, aby som prišla na skúšku, lebo potrebujú ženský hlas. No aký je to super život! Odrazu som speváčka v kapele. Síce hráme zle, ale mne sa páči ten nápad, o ten vlastne ide v prvom rade.

PD: Vyzerá to tak, že si život na Slovensku ozaj užívaš.

JL: No bodaj by nie, keď mám takéto skvelé príležitosti. (Smiech) Niečo podobné som zažila aj na čítačke Ireny Brežnej. Bolo to pred dvoma rokmi v Slovenskej národnej galérii. Išla som tam a vôbec netušila, kto je tá dáma. No a keď začala čítať zo svojej knihy Na slepačích krídlach, bola som z toho v šoku. Fantastický humor, skvelá irónia o socializme a ešte k tomu očami dieťaťa. Bolo to niečo úžasné, strašne som sa tam rehotala. A tak som si povedala, že toho človeka musím spoznať. V Amerike by som sa pri takejto akcii nikam nedostala. No a tu, keď sa to celé skončilo, išla som rovno k nej: "Dobrý deň, ja som Janet, strašne dobré to bolo, veľmi sa mi to páčilo, skvelý humor, ste obdivuhodná! Vyšlo vaše dielo aj v angličtine?" A ona, že nie. Žasla som a po chvíli sa odvážila povedať, že aj ja občas niečo prekladám. A že by sme sa mohli niekedy stretnúť. A ona to ihneď prijala! To je presne to, čo my nemáme. Tú otvorenosť. Ona sa jednoducho riadila svojím pocitom a povedala áno.

PD: Asi mala na sebe svoju východnú kožu...

JL: Presne tak, padli sme si do oka. A teraz prekladám tú jej knihu, už inak dosť dlho. Je to veľmi náročné, nemám ani vydavateľstvo. Možno ho nakoniec ani nenájdem, ale mne je to vlastne jedno, keďže to robím z lásky. A je to pre mňa veľmi cenná skúsenosť, jednak samotný preklad a potom samozrejme spolupráca priamo s autorkou.

PD: A ako sa ti do angličtiny prekladá humor?

JL: Niekedy veľmi dobre a niekedy sa to vôbec nedá. Ani výrazy na to nie sú, ani to špecifické kultúrne pozadie sa nedá dobre vystihnúť.

PD: Ako „rozličný tovar“?

JL: Hej. Alebo už v prvej vete knihy autorka opisuje scénu, ako v detstve visí dole hlavou z toho...ako sa to volá...na čom sa koberce prášia...

PD: Prašiak...

JL: No, presne to. A ja mám kvôli tomu už v prvej vete dilemu, že ako, preboha, tú vec nazvať v angličtine! My to už nemáme asi 60 rokov, nikto to už u nás nemá. Pritom v tej knihe je to veľmi dôležité, lebo celej scéne to dodáva autentickú atmosféru. A takýchto vecí je tam veľmi veľa, napríklad zdrobneniny, ktoré v angličtine nemáme, ale ja chcem, aby ich tam aj anglický čitateľ počul. [Pozri ukážky pod rozhovorom – pozn. autora] Alebo opisuje, ako má každá dedina elektrinu a znečistenú rieku. Aký je to skvelý výdobytok, ktorý dokazuje našu modernosť a neustály pokrok. No neuveriteľná irónia! Pritom v angličtine to takto vôbec nemusí rezonovať, ak čitateľ zároveň nepozná komunistickú mentalitu. Takže irónia sa dá prekladať, ale len do určitej miery a ja môžem len dúfať, že to čitateľ z anglicky hovoriaceho prostredia postrehne: ‘Aha, diktatúra, aha, všetko je šedé, aha, socializmus. Hmm, bolo to naozaj iné. Áno, bolo to utrpenie a dieťa to všetko cíti.’ A že to čitateľ cez preklad pocíti spolu s ním. Neviem, či môj preklad bude dosť dobrý, no žiadnym prekladom nedosiahnete plný efekt. Prekladateľ musí mať reálne očakávania, a pritom musí byť umelec. Je to pre mňa krásna výzva!

Janet Livingstone je prekladateľka, kultúrna manažérka a nezávislá konzultantka pre viacero mimovládnych organizácií na Slovensku aj v zahraničí. Pochádza z Bostonu, moderné jazyky a literatúru študovala na McGill University v Montreale a medzinárodné vzťahy na Georgetown University vo Washingtone. Na začiatku 90. rokov pôsobila ako lektorka angličtiny a medzinárodných vzťahov v Bratislave a koordinovala aj projekt občianskeho vzdelávania na Slovensku a v Českej republike. V roku 1995 sa vrátila do Washingtonu, kde pracovala pre mimovládnu organizáciu Population Services International v oblasti medzinárodného zdravia, prevencie HIV a strategického rozvoja mimovládnych organizácií. V rámci svôjho pôsobenia precestovala Afriku, východnú Európu, Áziu a Južnú Ameriku. V roku 2002 sa presťahovala späť do Bratislavy, kde do roku 2009 pôsobila ako riaditeľka nových programov Stredoeurópskej nadácie. Je vydatá, so slovenským manželom má dve deti, syna a dcéru.

 

Úryvky z románu Ireny Brežnej Na slepačích krídlach v anglickom preklade Janet Livingstone

Visím na prašiaku dolu hlavou, spustím ruky, pohompáľam sa, potom zoskočím a pokloním sa.

I’m hanging upside-down by my knees from the carpet stand, I let go of both hands, let myself swing, and then jump down and take a bow.

...

So zdrobneninami v našom jazyku je to tak: Všetko, čo človek miluje, zmenšuje, robí z toho niečo roztomilé a neškodné, aby láske uľahčil lásku. No ja chcem, aby ma milovali s veľkými ušami a vážnymi myšlienkami. Od dospelých si hneď vyslúžim ušká a topánočky a nemôžem vedľa nich pomaly kráčať, ale musím pomalilinky bežinkať. [...] Pre nás, čo sme malí, je svet obrovský. Obrovský svet je zaujímavejší než svetoček so samými drobunkými zdrobneninami. Drobučičká zdrobnenina vrastá naspäť do zeme a nebráni sa.

This is how it is with diminutives in our language: you take every thing you love and make it puny and small. That makes it nicer and harmless, so that it’s easier for love to do its loving. I want to be loved even with my big ears and serious thoughts, but when I’m with adults, I immediately have “earichky” and “shoe-ichky” and I can’t just walk slowly next to them. Instead, I have to “slowlo-lichky trotsy-wotsy”. [...] For us little people, the world is enormous. An enormous world is more interesting than a little “world-ichky” that only has cute little “thing-ichkies” everywhere. Cute little “thing-ichkies” just grow back into the ground anyway and don’t defend themselves.

...

Na Veľkonočný pondelok si muži uctievajú ženu polievaním, táto pocta nie je výdobytkom nášho politického systému. Podľa tohto pohanského zvyku musia byť predpoludním všetky dievčatá a ženy mokré. Na dedinách hádžu naši muži ženy do potoka, alebo na ne ešte v posteli vylejú celé vedrá vody. Pritom sa narobí mnoho kriku a premočené ženy sú celé bez seba od šťastia. V meste je polievanie delikátnejšie, tu kropia muži ženy voňavkou. Z vďaky nalejú ženy polievačom do štamprlíkov niečo ostré. Tak si na Veľkonočný pondelok pohlavia vymieňajú tekutiny. Keď u nás niekto zvoní, schovám sa, ale tak nešikovne, že ma hneď nájdu. Kým smiem na obed zjesť vyprážané kohútie stehienka, voniam zo všetkých pórov. Keď počet chlapcov, ktorí u nás zazvonia, presiahne desať, môžem sa pokladať za žiadanú.

On Easter Monday, men honor women by pouring water over them. This show of respect is not a victory of our political system. According to this pagan ritual, all women and girls should be wet before mid-day. In the villages they throw our women into the brook, or pour whole bucketfuls of water on them while they’re still in bed. And there’s lots of screaming and yelling and these wet women are beside themselves with joy. In the city, this water-dousing fest is less extreme - here men sprinkle women with perfume. In gratitude, women fill the men’s shot glasses with something strong. This is how the sexes exchange liquids on Easter Monday. When someone rings our doorbell on that day, I hide, but badly, so that they find me right away. By the time I get to eat my fried rooster leg, I’m oozing perfume from every pore. When the number of boys who’ve rung our bell goes over 10, I can consider myself popular.

Celý rozhovor si môžete prečítať na: Multikulti.sk

Ako citovať tento článok:

red. O preklade románu Na slepačích krídlach do angličtiny In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 19/04/2012. Získané 15/06/2019 - 14:50. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/o-preklade-romanu-na-slepacich-kridlach-do-anglictiny