O strate a nadobúdaní autorstva

Jedna z mála výstav, ktoré som počas pandémie videla, visí na stenách A4 – priestoru súčasnej kultúry v Bratislave. Akty Gabriely Gažovej – man claims female nudes I painted are his to sell ma zaujali výtvarným spracovaním a aj trochu krimi príbehom. Preto som oslovila autorku, multidisciplinárnu výtvarníčku, filmárku a kurátorku Gabrielu Gažovú, aby pre ASPEKT o svojich dielach a ich osude porozprávala viac.

Mohla by si nám priblížiť, kedy a kde si vytvorila akty, ktoré tvoria tvoju výstavu?

Séria figurálnych malieb – ženských aktov – vznikla ešte v roku 2016 počas môjho štúdia na Vysokej škole výtvarných umení. Študovala som na katedre intermédií a multimédií, no možnosť pracovať so živým modelom či modelkou som využila (a ocenila) aj po ukončení štúdia, keďže som sa klasickej kresbe a figurálnej maľbe venovala vo svojich voľných prácach a doteraz je dôležitou súčasťou mojej tvorby.

Takže vznikli na škole, ale potom zmizli. Čo sa s nimi stalo?

Jeden súbor malieb sa niekde v chaose školských chodieb stratil. Bolo mi to ľúto, no neriešila som to s políciou ani s vedením školy – uzavrela som to ako nepríjemnosť, ktorá sa v škole môže stať.

Ale jedného pekného júnového dňa 2020 som na prechádzke Bratislavou zazrela vo výklade komerčnej predajnej galérie podozrivo povedomé ťahy štetcom. Bol to fakt neopakovateľný pocit. Spravila som pár krokov späť a vo výklade som rozoznala dve z mojich malieb – zarámované a bez podpisu. Vnútri som sa pracovníčky galérie anonymne spýtala na bližšie info a po telefonáte s majiteľom galérie mi povedala, že ide o nové maľby „neznámeho autora“.

Nasledoval nervydrásajúci týždeň, počas ktorého som sa inkognito vrátila do galérie a zistila, že tam bolo všetkých 13 malieb.

Ako si ich získala naspäť?

Kontaktovala som rôzne inštitúcie a konzultovala možné postupy, autorské právo, zároveň som lovila vo fotoarchívoch dôkazy, že som maľby maľovala ja. Našla som všetky do jednej odfotené ešte počas procesu vzniku na maliarskom stojane, ale aj hotové. Podpis z niektorých ale po zarámovaní obrazov galériou zmizol. Odborníčky a odborníci mi neodporúčali riešiť situáciu s políciou, keďže to by celý proces predĺžilo. Okrem toho som sa celý čas obávala, že majiteľ galérie môže obrazy znova „stratiť“, zničiť, znemožniť mi vrátiť sa k nim. A to bolo pre mňa vtedy najdôležitejšie – získať späť svoje obrazy, svoje autorstvo, meno.

Keď som konfrontovala majiteľa, potvrdilo sa, že právna cesta bude komplikovaná – celú situáciu otáčal, vyhrážal sa mi políciou, tvrdil, že má svoje zdroje, obrazy sú jeho, že nemám ako dokázať opak. Nakoniec sme boli nútení nejako sa s ním dohodnúť a za obrazy v podstate zaplatiť výkupné.

Aké bolo vidieť svoje maľby označené ako dielo neznámeho autora? Je to niečo, do čoho vkladáš idey, tvorivosť, energiu, prácu, ale tu si bola ako umelkyňa zbavená nielen svojho diela, ale aj autorstva.

Počas toho dramatického týždňa medzi náhodným nájdením malieb a ich znovuzískaním prevažovala emocionálna reakcia, prežívala som (okrem krimi napätia a všeobecnej neuveriteľnosti príbehu) hlavne nostalgiu za svojím vlastníctvom – stratenými „vecami“. Konceptuálne som sa nad odobraným (popretým?) autorstvom, ale aj stratou rodovej identity autorky (vo forme bájneho „neznámeho autora“) začala zamýšľať o niečo neskôr a vyústilo to do výstavného projektu odcudzených obrazov pod názvom Akty Gabriely Gažovej.

Pripadá mi príznačné, že sa stratilo dielo umelkyne a „objavilo“ sa dielo autora, aj keď neznámeho. Trochu to odzrkadľuje históriu umenia žien, či už ide o výtvarné umenie, literatúru, hudbu alebo iné oblasti vrátane vedy – tvorba žien je často buď považovaná za menej hodnotnú, alebo sa pripisuje mužom. Vnímaš tieto tendencie v histórii umenia?

Jednoznačne. Samotný žáner (ženského) aktu patril naprieč históriou (nielen) výtvarného umenia mužským autorom. Vlastne im patrila – a stále patrí – takmer celá vizuálna kultúra. Téme mužského pohľadu / mužskej dominancie / prevahy sa venujem aj vo svojich filmových a iných projektoch a zdalo sa mi preto zásadné reflektovať ho aj pomocou príbehu, ktorý sa takto sám rozvinul. Muži v ňom boli prítomní významne – všetci moji pedagógovia figurálnej kresby boli vždy muži, muž je majiteľ galérie aj ten neexistujúci neznámy autor, ktorý moje maľby akože namaľoval. A aby to bolo (príznačne) komplikované, muž je aj môj otec, ktorý mi pomohol získať obrazy naspäť – fyzicky, finančne, šoférsky. Je to časť príbehu, ktorú rada pripomínam, lebo aj to, že mi vo svojej pozícií pomôcť mohol, vyplýva z jeho postavenia v spoločnosti. To všetko hovorí veľa o tom, kto má stále väčšiu možnosť vplývať na rôzne situácie.

Čo sa týka histórie umenia a podceňovania tvorby autoriek, dalo by sa o tom hovoriť veľa – či už v rámci porovnávania počtu žien v školských osnovách alebo na ľubovoľnej výstave (to, čo sa slávne Guerrilla Girls ešte v roku 1989 pýtali: Do women have to be naked to get into the Met. Museum?, je stále aktuálne), prípadne v rámci celej problematiky rozdelenia žánrov na „mužské“ (veľkorozmerná maľba, socha, architektúra, priekopnícka avantgarda, abstrakcia) a „ženské“ (textil, remeslo, úžitkové umenie). Samozrejme, nejde o to, že by textilné inštalácie boli nejako hormonálne späté zo ženami. Ako v ostatných oblastiach, ide najmä o to, kto má moc, slovo, históriu, vlastníctvo, kapitál, rozhodovaciu pozíciu.

V kontexte môjho výstavného projektu ale považujem za dôležitú aj tému mužského a ženského (či queer, minoritného, a pod.) sebavedomia. Aj na základe histórie je totiž komplikovanejšie považovať svoju tvorbu za (dostatočne) relevantnú, dobrú, priekopnícku. Lenže pokiaľ autorky hľadajú a reflektujú aj kritické kontexty a súvislosti, myslím si, že súčasťou definície ne-mužského umenia sa môže stať práve to, čo je radikálne, diskutabilné a drzé, ale aj osobné (čiže politické), reflektujúce telo, nenápadné, precízne, tiché, ale neúnavné… A také umenie ako diváčka či kurátorka vyhľadávam a považujem za najdôležitejšie.

Prisúdenie tvojich malieb autorovi mohlo posilniť aj to, že ide o ženské akty. V tejto súvislosti tiež prevláda tzv. mužský pohľad (male gaze), ktorý ženy špecifickým spôsobom objektivizuje či sexualizuje. Poukazovala na to napríklad výstava Holé baby. Necenzurované akty moderných majstrov, ktorú v roku 2010 pripravila kurátorka Petra Hanáková v spolupráci s Janou Cvikovou, Janou Juráňovou a Evou Filovou pre Slovenskú národnú galériu.

Výstavu som registrovala, ale naživo som ju nevidela (tesne som sa s ňou minula ešte pred začiatkom štúdia), ale jej existencia bola pre mňa ako začínajúcu výtvarníčku veľmi dôležitá. Ďalšie kontexty rodovej ne-rovnosti (nielen) vo výtvarnom umení som počas štúdia začala vnímať najmä vďaka doc. Anne Daučíkovej, u ktorej som študovala a ktorej vždy kritický pohľad a priekopnícka umelecká tvorba boli zásadné nielen pre mňa, ale aj pre celý kontext súčasného umenia v našom prostredí. Neskôr počas štúdia na Filmovej fakulte VŠMU som sa zasa naopak naučila, ako hlboko pod dnom (a blízko k učebnicovej definícii mizogýnie) sa povedomie o autorkách a ich postavení nachádza. Výstava Holé baby by sa mohla ideálne čoskoro zopakovať, respektíve aktualizovať. Myslím, že u nás v tomto smere potrebujeme viac hluku a pamätám si, že tejto výstave sa to presne podarilo.

Aké sú teda Akty Gabriely Gažovej?

Séria malieb Akty Gabriely Gažovej – man claims female nudes I painted are his to sell – je v tomto výstavnom projekte výtvarne posunutá od formy, ktorú maľby mali pred znovuobjavením. Rámy, do ktorých ich umiestnil majiteľ galérie, som zachovala a vrstvu skla som využila na výtvarné gesto. Každá maľba je podpísaná permanentnou bielou fixkou – podpis je teda prítomný aj viditeľný, aj keď nie megalomanský a majetnícky. Môj podpis tiež nemá formu priezviska Gažová, prechýlila som ho do privlastňovacej formy Gažovej.

Sranda je, že takýto zvrat vymyslel môj otec pri diskusii o patriarchálnych základoch prijímania mužských priezvisk ženami po sobáši – v privlastňovacej verzii priezviska ich manžela. Treba vraj zariadiť, aby sa môj prípadný partner volal XY Gažovej.

Ďalším zásahom do malieb boli variujúce nápisy/ťahy ružovým štecom/fixou, ktoré rôznymi spôsobmi reflektovali tému autorstva, ženského pohľadu, cenzúry či (tradičnej) dekoratívnosti ženských aktov. Jeden z obrazov má napríklad jemne „cenzurované“ / ružovou prekryté bradavky modelky, čo odkazuje na absurdno-komplikovanú tému cenzurovania ženských pŕs vo vizuálnom prostredí (napr. Instagrame). Podozrivo často sú zobrazenia pŕs označené za nevhodné – najmä keď sú autorkami ženy a dané telá nevyhovujú patriarchálnym štandardom, ktoré určujú, aké telá by sa mali ukazovať a odhaľovať. Na tejto maľbe som sa teda pohrávala s prekrytím v moci autorky – chcela som spochybniť to, že zobrazené ženské telo je dekorácia v priestore, na ktorú sa akýkoľvek muž môže bezstarostne pozerať.

V rámci projektu Akty Gabriely Gažovej bolo krátkodobo vystavené aj moje dielo Men for Sale – inštalácia viacerých veľkoformátových kresieb mužských aktov, ktoré neboli úplne vizuálne sprístupnené (a neboli ani predtým ukradnuté). Dielo dopĺňalo výstavu o otázky, čo ako autorka kresieb a inštalácie môžem a nemusím ukázať. Zároveň bolo malým teaserom pre mňa dlhodobo dôležitej a historicky málo prebádanej témy – stvárnenia mužského aktu autorkou.

A posledná otázka, aký bude teraz osud vystavených malieb?

Výstava Akty Gabriely Gažovej je stále prítomná v priestoroch A4- priestoru súčasnej kultúry. Obrazy zo série sú na predaj, majiteľkami sa stalo už niekoľko žien, čo možno vôbec nie je náhoda. Ak to tak pôjde ďalej, uvažujem aj nad fotografickým pokračovaním tohto projektu/príbehu.

Gabriela Gažová (1992) je multidisciplinárna výtvarníčka, filmárka a kurátorka. Zameriava sa na témy intersekcionálneho feminizmu, ženskej a queer skúsenosti, rodovej a mocenskej ne-rovnosti, rebélie, hnevu a humoru. Jej najnovšie projekty Women Have No Stamina (Mužský hluk) a The Reading List skúmajú spoločensky vytvorené a udržiavané rodové stereotypy a neurologické základy predpokladanej rodovej binarity. Ako filmárka aktuálne pracuje na scenári svojho debutového projektu o dospievaní v patriarchálnej spoločnosti whatever, LOL, ktorý pokračuje v žánri spoločensky kritickej coming-of-age komédie a je voľným pokračovaním jej krátkeho hraného filmu M.

Gabriela Gažová je absolventka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (Intermédiá/multimédiá a Fotografia a nové médiá) a filmovej réžie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Okrem voľnej umeleckej a filmovej tvorby pôsobila ako manažérka produkcie v A4 – priestore súčasnej kultúry, spolu-dramaturgička Kina-INAK, kurátorka a prispievateľka do Kinečko.com. V súčasnosti študuje na Angewandte vo Viedni. Žije a pracuje v Bratislave a vo Viedni.

Akty Gabriely Gažovej

A4 – priestor súčasnej kultúry

kurátorky: Gabriela Gažová & Barbora Nemčeková & Aliza Orlan
technická a produkčná asistencia: Aliza Orlan
autor titulnej fotografie: Ondrej Urban
technická asistencia a transport: Alexander Gažo

Foto: Gabriela Gažová