O živote a diele Ireny Brežnej

Irena Brežná, *1957, švajčiarsko-slovenská spisovateľka, novinárka, vojnová reportérka, ľudskoprávna aktivistka  

Irena Brežná v Bazileji 2017
Foto: Jan Geerk

Život a tvorbu Ireny Brežnej formovala zlomová skúsenosť emigrácie v roku 1968. Už od detstva milovala jazyk/jazyky. Emigrácia ju pripravila o slovenčinu, no zároveň získala nemčinu ako literárny jazyk.  

Irena Brežná prežila detstvo a mladosť v Trenčíne a Bratislave. V roku 1968 zmaturovala na bratislavskom gymnáziu, užívala si prázdniny a chystala sa na štúdium na vysokej škole. Lenže všetko sa zvrtlo inak: 

Dňa 21. augusta 1968 som sa zavčasu ráno zobudila v letnom študentskom tábore uprostred Francúzska a odvtedy zovšadiaľ počúvam: „L`Occupation de la Tchéchoslovaquie.“ Nemôžem prestať plakať. Nenávidím Rusov, ale milujem ich reč, ktorú som sa tak rada učila v škole. Chcem opľúvať tanky, byť spolu so svojimi, kričať z miliónov úst: „Ivan, idi damoj!“ Mama mi telefonuje z Bratislavy, že hlavne tankov sú namierené na naše okná na ôsmom poschodí, mám ostať tam, kde som... (Zrak sklopený na pol žrde)

Ponáhľala som sa z Francúzska domov, aby som sa postavila proti tankom, no dostala som sa iba do Viedne. Čakala ma tam mama pripravená ísť na Západ, jedno kam, a zvyšok rodiny mal potom prísť za nami. Bola to najhoršia cesta môjho života, odvliekla ma od mojej histórie a materinskej reči. Mala som začať od nuly na neznámom mieste. Jedného daždivého septembrového dňa sme prišli do pohraničného švajčiarskeho mestečka Buchs. Nad bránou do utečeneckého tábora stál farebný nápis: „Buďte vítaní, hrdinovia!“ Necítili sme sa ako hrdinovia, a tak sme naverímboha pokračovali v ceste. (Môj okupant)

Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 emigrovala s rodičmi a bratom do Švajčiarska, kde odvtedy žije v Bazileji. Vyštudovala slavistiku, filozofiu a psychológiu. Pôsobila ako psychologička, novinárka, učiteľka ruštiny, tlmočníčka, ľudskoprávna aktivistka, vojnová reportérka. Podieľala sa na rôznych humanitných projektoch v Guinei, Rusku, Čečensku a na Slovensku. 

Jedného večera začiatkom sedemdesiatych rokov čakám na zastávke električky v Bazileji, keď pri mne zastane malý biely autobus. Na dverách autobusu visí plagát, na ktorom je človek až po krk omotaný povrazmi a ústa otvorené k výkriku má zapchaté. Nastúpim do autobusu, kde beží video o mučení v Čile a mladí ľudia zbierajú podpisy proti Pinochetovmu režimu. Rovesníci na mňa pôsobia príťažlivo a slobodne, vidia tienisté stránky sveta a presadzujú svoje právo na protest. Podpíšem, vykročím zo svojho smútku a vkročím do sveta. Na dlhé roky patrím do Amnesty International, tu sa rozštiepenie Východ – Západ preklenulo, všade na svete požadujeme prepúšťanie väzňov svedomia. Vďaka znalosti ruštiny preberám koordináciu práce pre sovietskych politických väzňov. (Zrak sklopený na pol žrde)

Ako novinárka písala o ruskej mafii, o Slovensku i Švajčiarsku, o strednej a východnej Európe po roku 1989, o utrpení civilného obyvateľstva v Čečensku aj o záchrane topoľov na zadnom bazilejskom dvore.

Oni majú píly, ja mám slovo. Preto o tom píšem, aj keď ide len o topoľ. (Moje srdce visí na topoli)

Stala sa uznávanou autorkou nemecky písanej literatúry a jej dielo sa v prekladoch stalo dôležitou súčasťou slovenskej literatúry: za román Die undankbare Fremde (Galiani 2012) dostala Švajčiarsku literárnu cenu, slovenský preklad tohto románu Nevďačná cudzin(k)a (ASPEKT 2014) bol vo finálovej desiatke ceny Anasoft litera a získal Cenu Dominika Tatarku.

Som nesmierne vďačná porote, ktorá ocenila knihu Slovenky píšucej v cudzom jazyku, čím rozšírila pojem slovenská literatúra, ukázala, že sa to dá, že medzi strednou a západnou Európou nestojí duchovný ostnatý plot, môžeme meniť jazyky, kultúry, a nie je to vlastizrada. Raz bol exil, a teraz je možný návrat a nemusí byť fyzický, ale deje sa cez písané slovo, a to slovo nemusí byť iba rýdzo slovenské. Kniha je o emigrácii a že tá je súčasťou našich dejín, to porota svojím rozhodnutím potvrdila.
Zatiaľ čo pre nás sú hranice otvorené, tým, ktorí sú dnes na úteku, stredovýchodná Európa ukazuje neľútostnú tvár, pričom vyrába nového nepriateľa. Mnohí Západoeurópania sú tým zhrození. Či ten rasizmus pochádza z chudoby, z totalitného dedičstva, z obsolétneho nacionalizmu, pýtajú sa ma. Prischla mi rola sprostredkovateľky, napokon, na preskakovanie z jednej perspektívy do druhej, z jedného jazyka do druhého som zvyknutá. Prišla som tentoraz do krajiny, ktorá sa čoraz viac uzatvára do svojej ulity a dáva výpoveď nielen európskej, ale aj čisto ľudskej solidarite.
(Irena Brežná v ďakovnej reči pri preberaní Ceny Dominika Tatarku)

V nemčine doteraz vydala desať kníh, v slovenskom preklade okrem početných časopiseckých a novinových publikácií knižne vyšli próza Psoriáza, moja láska (Archa 1992), výber próz, esejí a publicistických článkov pod názvom Tekutý fetiš (ASPEKT 2005), romány Na slepačích krídlach (ASPEKT 2008) a Nevďačná cudzin(k)a (ASPEKT 2014), súbor vojnových reportáží Vlčice zo Sernovodska (Zápisky z rusko-čečenskej vojny) (Absynt 2016) a výber Postrehy emigrantky: eseje, prózy, reportáže (ASPEKT 2017).

Príloha: 
Ako citovať tento článok:

red. O živote a diele Ireny Brežnej In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 11/06/2018. Získané 17/09/2019 - 11:15. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/o-zivote-diele-ireny-breznej