Orodovnice

Úryvok z románu

Pod sochou Panny Márie bola dnes na farebnej šnúrke zavesená otcova fotografia v uniforme zo Slovenského štátu. Ružena tú fotku nikdy predtým nevidela. V rodinnom albume taká fotka nebola. Pod fotkou stála imitácia krištáľovej vázy a v nej zastrčené už trochu zvädnuté ružové ľalie a červené ruže. Pod sochou Krista bola zavesená fotografia uja Tóna, otcovho brata, a pri nej v ešte ohyzdnejšej vázičke kytička žltých ľalií a ružových ruží. Ružena sa musela prichytiť lavice. Mierne sa zapotácala a potom sa pristihla, ako sa zaoberá tým, že kvety spolu neladia. Skôr než ju v nose stihla poštekliť odporná ťažká vôňa vädnúcich ľalií a skôr než sa jej z hrdla mohol nekontrolovane vydrať súčasne vzlyk, hysterický smiech i zúfalé nadávky, švagriná Elenka ju duchaprítomne a šetrne chytila pod pazuchu a usadila v druhej lavici, aby jej akýsi širší chrbát milosrdne zaclonil výhľad. Počas bohoslužby Ružena sedela so stisnutými perami, pod lavicou zatínala päste a žmolila papierovú vreckovku. Hlavu sklonila čo najviac, aby videla čo najmenej. Po celý ten čas prekonávala nevoľnosť. Ani len omdlieť nevládala, taká bola najedovaná.

Teraz v záchodovej kabínke márne premýšľa, prečo sa nevzoprela tomu príšernému nápadu oslavovať otcove nedožité a mamine dožité narodeniny, a k tomu ešte aj ich výročie svadby. Kto to vlastne vymyslel? Mohli to vybaviť zádušnou omšou, návštevou cintorína, posedením v rodinnom kruhu. Kruhu? Polkruhu? V každom prípade, ktosi začal dávať signály, že by sa malo oslavovať. Ružena bola konfrontovaná s nevyslovenými otázkami. Kedy sa bude konať oslava? Kto ju zorganizuje? Viselo to vo vzduchu. Ružena sa na to mala zvysoka vykašľať, no v podstate išlo o to, že nemohla dopustiť, aby oslavu zorganizovala Jolka.

„Kto to tam nainštaloval?“ sykla Ružena Elenke do ucha. Elenka sa na ňu len previnilo a ustrašene usmiala a neisto zažmurkala. S otázkou v očiach ukázala na tetu Jolku.

„Čo to má znamenať!“ jedovala sa Ružena pošepky.

„Ideš to strhnúť?“ spýtala sa Elenka.

Ružena sa obzrela. Ľudia sa už schádzali. Mala prísť do kostola skôr a všetko skontrolovať. Zhlboka sa nadýchla a zostala sedieť v lavici. Bezmocne sledovala, ako teta Jolka, vyparádená v sviatočnom kostýme, podišla najprv k otcovej fotografii a potom k ujovej. Obe trošku upravila, spokojne ponatriasala kvety vo vázach a víťazoslávne si sadla do prvej lavice. Ružena sledovala jej klobúčik, koketne posotený nabok, ozdobený pestrým pierkom. V prvej lavici sedela aj mama, vedľa nej Zdenka, Ruženina mladšia sestra v habite mníšky. Z druhej strany Jolka. Bohoslužba sa začala, Ružena sedela ako v mrákotách a dúfala, že to nebude dlho trvať. Lenže ako vždy, keď sa jej nepodarilo zahĺbiť sa do diania pred oltárom, trvalo to donekonečna. Stará skúsenosť z detstva.

Ako sa ukázalo po omši, farár bol výzdobou ohromený rovnako ako Ružena. Zbadal fotografie, až keď išiel po omši podať ruku členom rodiny. Mierne urazene sa Ruženy opýtal, kto tam tú výzdobu dal. Z jej tváre okamžite pochopil, že sa nepýta tej pravej. Iniciátorka stála vedľa s rozžiarenými očami.

Teta Jolka. Vdova po otcovom bratovi, mamina švagriná. Ružena ju upodozrieva, že je nesmrteľná. Pravdaže, všetci ľudia sú smrteľní, no niektorí sú smrteľnejší. Napríklad tí, ktorých prežijeme. A potom sú takí, čo sú smrteľní, no až za horizontom nášho života. Ružena je presvedčená, že Jolkina smrteľnosť sa jej už týkať nebude. Vdova po ujovi, ktorý bol zopár rokov významným komunistickým pohlavárom, to bolo však už veľmi dávno. Bola to krátka epizóda v jeho živote, zato však viac než určujúca. Aj keď sa neskôr zmenil na mierumilovného autora detských knižiek a neškodných historických narážok na súčasnosť, navždy zostal poznačený. Budovateľ, bojovník, možno aj udavač, ktovie. V rodine sa jeho aktivity nerozoberali dopodrobna, skôr sa o nich mlčalo. Možno všetci tajne dúfali, že keď ich budú ignorovať, prestanú existovať. Ružena sa dodnes pamätá na ten závan stuchnutého vzduchu, ktorý sprevádzal spomienky na uja Tóna. Otec o ňom hovoril len ako o spisovateľovi, to napokon tete Jolke veľmi vyhovovalo. Jeho doba sa dávno pominula, hoci sa mala podľa pôvodného zámeru svojich strojcov premeniť na žiarivé zajtrajšky, ktoré by trvali večne. Lenže žiarivé zajtrajšky sa zmenili na dnešok, do ktorého už ujova propaganda nepatrila. Stratil sa, nebolo na čo spomínať. A Ružena teraz už len bezmocne soptí nad tým, ako naivisticky a prefíkane teta Jolka interpretuje svojho nebohého muža. Po smrti ho zaradila do jednej kategórie s jeho bratom, Ruženiným otcom, odporcom režimu, v ktorom sa ujo Tóno tak dobre zariadil. Život ide ďalej a teta Jolka potrebuje aj dnes mať čistý štít vdovy po hrdinovi. Preto iba trošičku zmenila históriu. Ružena by sa rozchechtala na plné kolo, keby to nebola jej vlastná rodina. Otec a ujo. Bratia. Bojovníci. Hrdinovia. Každý na inej strane barikády, no proti sebe nikdy nešli. Teraz sú tu pekne vystavení pod gýčovitými sochami v kostole, dekorovaní vädnúcimi ľaliami a ružami. Teta Jolka je povestná tým, že pchá do vázy kvety, ktoré sa navzájom usmrtia. O svojho manžela sa vždy príkladne starala. Mal komfort, aký sa len dal za komunizmu dosiahnuť. Odvďačoval sa jej svetskou slávou. Zomrel skôr, než sa zrútil režim, v ktorom sa tak dobre zabýval, takže teta Jolka je vdovou po spisovateľovi, ktorý sa dostal do čítaniek, hoci ho už nikto nečíta.

 

Viac sa dočítate v románe Orodovnice.

Ako citovať tento článok:

red. Orodovnice In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 11/03/2016. Získané 21/06/2018 - 12:41. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/orodovnice