Palice na feministky

Občas sa zadarí taký mediálne bohatý deň. D. Daniš v Hospodárskych novinách komentuje neutíchajúcu „diskusiu“ týkajúcu sa poslankyne Petrík, ktorá sa so svojou polročnou dcérou nedostala do rokovacej sály parlamentu a dodáva, že „krik poslankýň, aktivistov a feministiek bol prehnaný“. Kriku bolo naozaj veľa, ale veľmi nápadné bolo aj mlčanie veľmi mnohých feministiek, okrem iného asi aj preto, že v tomto uzlíku problémov sa mnohé a mnohí rozkrikujú podľa príslušnosti k opozícii alebo koalícii. Veľa feministiek mlčí aj preto, že jednoduché výkriky či pokyny celému svetu, čo si má celé ľudstvo o kauze myslieť a basta, v sebe nenesú žiadnu reflexiu. Nuž, aj keď je to možno neuveriteľné, feministky (už aj na Slovensku, a to takmer dvadsaťpäť rokov) rozmýšľajú, prekladajú, píšu a robia veľmi veľa pre diferenciáciu diskurzu o rôznych témach, napríklad aj o materstve, práci, politike, o verejnom a súkromnom. Nemlátime tézami hlava-nehlava, ale vydávame knihy a vytvárame priestor na to, aby sa diskusia kultivovala. Preto nečudo, že nejedna z nás si naozaj nevie nájsť miesto, keď sa argumentmi šermuje ako zbraňami a sem-tam si pri tom ešte stihnú robiť selfíčka. Aj keď to nie je také efektné, niekedy reflektujeme veci aj inde ako na výslní facebookových statusov. Lenže taký obraz feministiek by sa do mainstreamu, pravdaže, nehodil. Lepšie je strčiť všetky feministky do jedného vreca. Po takom vreci sa lepšie tlčie palicou. Aspoň máme potom dôvod všetky nahlas a svorne kričať, no nie?

Ale nezúfajme. Okrem toho, že nás tlčú, sme aj všemocné. Alianciu za rodinu zosobnenú A. Chromíkom šokuje „faloš a mlčanie feministiek“. Vo svojom statuse cituje scénu znásilnenia z knihy P. Pišťanka a D. Taragela Sekerou a nožom. Je to podľa neho „prezentácia sexuálneho násilia a zneužívania žien bez akéhokoľvek morálneho odsúdenia, preto sme ostali šokovaní, že feministické organizácie mlčia“. Šokovať Chromíka, to už je niečo. Na rozdiel od neho a ďalších „morálnych autorít“ však feministické organizácie nič nezakazujú, neprikazujú, ba dokonca v oblasti problematiky násilia páchaného na ženách toho aj nemálo urobili a naďalej v tom pokračujú i budú pokračovať. Pred viac ako pätnástimi rokmi sme s Janou Cvikovou na Filozofickej fakulte viedli seminár o literatúre v rámci ďalšieho učiteľského vzdelávania. Práve som si robila rešerše k novele Utrpenie starého kocúra, čiže som sa venovala zobrazovaniu znásilnenia v literatúre na Slovensku písanej mužmi, najlepšie čo najslávnejšími. Medzi skúmanými dielami boli aj tie, ktoré teraz tak poburujú cnostných mužov. Nuž áno, v slovenskej literatúre je nemálo násilia, aj sexualizovaného, je v nej dosť sexizmov, nehovoriac o rasizme, antisemitizme, xenofóbnych názoroch a podobne. Stačilo by začať Štúrom, pokračovať Vajanským a ďalšími, zoznam by bol dlhý a citáty často za hranicou únosnosti. Kde začať zakazovať? Kde skončiť? Keďže my, feministky, žiaľ nie sme také mocné, ako nás občas vykresľujú, možno by strážcovia morálky mali začať od seba. S čítaním aj s tými zákazmi. My im v tom budeme držať naše feministické palce.