Pohreb

Úryvok z knihy Cudzie príbehy

1263Obrad sa začal a Zuzana s údivom zaznamenala vysoké čelo a vodnaté chladné oči ladého biskupa. Slávnostne oddeklamoval pár viet a odstúpil. K rakve sa prisunul pre Zuzanu neznámy človek a dosť dlho spomínal na Krála. Vymenúval všetky jeho cnosti, zásluhy,  diela, spomínal milujúcu rodinu a vďačných kolegov, mnohé prostredia, ktoré vyformoval a ovplyvnil. Po ňom sa z prvej rady postavil štyridsiatnik, vysvitlo, že syn, a predniesol ďakovnú reč. Začínalo to byť celé otravne dlhé. Sledovala hlavy ľudí pred sebou. Kto všetko tu je? Marilo sa jej to? V poslednej lavici sedel režisér, ktorému pomáhala s knihou pamätí. Zuzana si nevedela predstaviť nitky, ktoré spájali túto rôznorodú spoločnosť s Králom. Pradivo vzťahov, siete, v ktorých sa poťahovalo za motúziky, aby sa zvyšovala dôležitosť jedných spolupatričnosťou druhých. Lístky na premiéru za hosťovanie súboru v bohatej krajinke, pocit prestíže za lístky na premiéru, vzájomný rešpekt, v ktorom sa navzájom zrkadlili a donekonečna zmnožovali svoj obraz. Pred smútočné zhromaždenie znovu predstúpil biskup. Najprv začal odprevádzať zosnulého do akéhosi pomyselného neba. Zuzana si predstavila, koľko je asi na svete ľudí, čo by tam so Svätoplukom Králom naozaj chceli byť. Našťastie jej do tváre nikto nevidel, ale aj tak tú myšlienku zahnala, veď biskup hádam vstupenky do neba nerozdeľuje. Prestala počúvať. Konáre stromov sa kolísali stále rovnako, akoby Královi kývali na rozlúčku. Zuzana pootočila hlavu a zistila, že medzi smútiacim obecenstvom je zopár tvárí kedysi mediálne známych, ale už zostarnutých a opuchnutejších, ako keď boli na výslní. Začali ju bolieť nohy, ale neodvážila sa sadnúť si celkom na kraj do posledného radu, hoci tam bolo jedno miesto voľné, riskovala by, že ju režisér uvidí. Akoby ju počul, obzrel sa. Chabo sa usmiala a kývla hlavou. Prekvapene sa na ňu pozrel, potom jej úsmev neisto opätoval. Zrejme ju vôbec nespoznal. Biskup skončil svoj príhovor. Pohreby v krematóriu našťastie idú ako na bežiacom páse, takže to asi nepotrvá dlho. No čoskoro zistila, že v tomto prípade to neplatilo. Žeby si rodina priplatila čas navyše? Lebo nasledovali ešte tri príhovory, všetky vo veľmi podobnom duchu. Potom biskup začal viesť pohrebnú  liturgiu. Smútočné zhromaždenie veľmi rozpačito odpovedalo, takže po chvíli si biskup začal odpovedať sám a pomalou dikciou navádzal smútočné zhromaždenie, aby sa pridalo, ale veľmi to nepomáhalo. Keď sa dostali k modlitbe Otčenáš, nebolo to o nič lepšie. Biskup zosilnil hlas, znovu spomalil, ale  len občas sa ozvalo nejaké slovko, aj to pozadu, v čudnom rytme. Biskup sa nahnevane pozrel na miništranta, asi trinásťročného rapavého mladíka, ten sa zľakol a začal Otčenáš trochu zvýšeným hlasom odriekať spolu s ním. Trápna atmosféra hustla, pomerne krátka modlitba sa zdala nekonečne dlhá, amen padlo s veľkou úľavou a mnohohlasne. Napokon biskup povedal niečo o zásluhách zosnulého o duchovno, o prepájanie vedy s vierou, nebyť zdutej tváre Svätopluka Krála na portréte, Zuzana by pochybovala, či je na správnom pohrebe. Pozrela sa bokom a zbadala ďalšiu tvár. Prešedivený zostarnutý manekýn s presným zástrihom vlasov sa díval hrdo vpred. Zuzana na ňom priam videla, ako si ten pandrlák v duchu inscenuje vlastný pohreb. Spoznala v ňom poslanca, stále ešte činného. V hlave jej mihla spomienka.
Nedeľa popoludní, začiatok leta, teplo, nie horúco. Po pešej zóne kráčala skupinka turistov, staršia sprievodkyňa im ostrou nemčinou vysvetľovala históriu kostola, okolo ktorého práve prechádzali. Zrazu sa sprievodkyňa zastavila, ukázala na muža v drahom obleku a začala turistom vysvetľovať, že okolo nich práve prechádza slávny muž, herec, spevák a politik, niečo ako slovenský Ronald Reagan. Turisti sa zastavili a zvedavo si ho obzerali, sprievodkyňa ich nabádala, že si môžu pýtať podpis, ale oni neprejavili záujem, nikto nevyťahoval pero, fotoaparáty necvakali. A tak mu sprievodkyňa nadšene zamávala a poslanec s rozžiareným úsmevom zašiel do bočnej uličky. Zuzana sa ešte raz pozrela vľavo, áno, je to on. Zachmúrene a slávnostne sa díval na vence poukladané pod portrétom Svätopluka Krála. Mohlo by to už aj skončiť, toto celé, pomyslela si. Práve doznievala akási pomalá hudba a k pultíku podišiel starý muž. Začal trasľavým hlasom: „Milý Sveťko, kamarát zlatý. Aj ty si písal básne a viem, že si mal rád tie moje. Dovoľ mi, aby som sa rozlúčil tak, ako by sa ti to určite páčilo.“ Poklonil sa rakve a začal recitovať, pravdepodobne vlastnú báseň, možno ju dokonca poskladal k tejto príležitosti. Zuzanu naplo na vracanie, spomenula si, že v takých situáciách pomáha žuvačka, a tak si jednu potajomky, schovaná za golier kabáta, strčila do úst a chvatne začala žuť. Chýbal jej vzduch, no nadýchnuť sa v krematóriu veľmi nedá. Chuť žuvačky jej urobila dobre, a tak žula a žula, nenápadne pohybovala sánkou a dúfala, že sa na ňu nikto nedíva, po chvíli sa jej však sprotivila a premýšľala, ako ju má vypľuť, aby sa jej nezalepili prsty, lebo papierové vreckovky si zabudla doma. Naozaj si nemyslela, že ich bude potrebovať.
Úryvok z prózy Zuzana a zopár starcov

 

1387

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Ako citovať tento článok:

red. Pohreb In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 13/10/2016. Získané 05/10/2017 - 16:31. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/pohreb