Rodinná história

Ukážka z knihy Orodovnice

Sedí a kymáca sa z boka na bok. Cíti pohyby vlaku. Mala by si ľahnúť. Nezaspí, no telo si aspoň oddýchne. Predstavuje si, ako by v súdnej sieni hovorila, že sa chce rozviesť preto, lebo nevedela, že jej svokor udával svojich židovských susedov gestapu a oni potom zahynuli. V mysli sa jej premietnu postavičky, ktoré Elena pozná od svojej svadby. Vtedy ešte nevedela, kto je kto. Ujo Tóno bol už nebohý a o Jolke vôbec netušila, že je vdovou po známom spisovateľovi. Nevedela, že je to vdova po spisovateľovi, ktorý jej šušťal papierom z povinného čítania. Jeho usmievavý obrázok si pamätá z čítanky z detstva. Ktosi mu primaľoval oslie uši, fúzy a bradu. Pamätá sa, že sa pozastavila, keď to meno videla na menovke na dverách v deň, keď išli tetu Jolku osobne pozvať na svadbu. Na otázku, či je to ten známy spisovateľ, Michal neodpovedal. Tváril sa zamyslene, akoby ju nevnímal. Na ich svadbe potom Jolka dostala jeden zo svojich záchvatov spravodlivosti a začala vyčítať Michalovmu otcovi, že jej muž sa nedostal tak ďaleko, ako by mohol, lebo mu v tom bránil jeho tieň. „Nebyť teba, dotiahol by to ešte ďalej,“ prskla mu Jolka do tváre. Michalov otec sa rozčúlil do nepríčetnosti a vynadal jej, že to ona urobila z jeho brata komunistu. Jolka sa na neho rozkričala, že jej muž ho po celý čas zachraňoval, držal nad ním ochrannú ruku a dal mu aj zarobiť. Michal mal zaťatý, neprítomný výraz tváre, Ružena sa rozplakala, Zdenka, vtedy ešte v civile, sedela bledá za stolom, už vtedy vyzerala ako mníška. Keď sa Elena stretla s Ruženou na toaletách, Ružena len s ironickým úsmevom hlesla, „vitaj v rodine“. „Všade je niečo,“ povedala Elena neurčito. „S kýmkoľvek by som sa vymenila, to ti môžem povedať. Nevedela si to, však?“ Elena pokrútila záporne hlavou. „Michal sa nepochválil, kto bol jeho ujo, to si viem predstaviť. Ani ja sa tým nechválim, ani ničím iným.“

Ruženin muž krútil v prstoch pohár, pozeral doň, váhal, či si má upiť, alebo nie. Napokon vstal a niekam odišiel. Michalova mama, vtedy ešte s jasnou hlavou, sa na to len užasnuto dívala. Obaja – Michalov otec i Jolka – po chvíli prestali kričať. Potom Jolka so slzami v očiach povedala, „nie je už medzi nami, spomeňme si naňho v dobrom. Nikomu nechcel ubližovať, tak sa to vyvŕbilo. Nemôžeš povedať, že ti nepomáhal. A určite aj ty jemu. Veď ste boli bratia.“

***

Úryvok z knihy Jany Juráňovej Orodovnice.

Knihu Orodovnice si môžete objednať TU

Ďalšiu tvorbu Jany Juráňovej nájdete TU.

 

Kúpou aspektovských kníh podporíte našu ďalšiu prácu. Ďakujeme.

Ako citovať tento článok:

red. Rodinná história In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 30/05/2019. Získané 13/07/2019 - 18:17. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/rodinna-historia