Romány Pirosky Szenes

Kto je Piroska Szenes?

Spisovateľka Piroska Szenes pochádza zo Sedmohradska, študovala v Budapešti, usadila sa v Banskej Bystrici a napokon v období prenasledovania Židov emigrovala do Budapešti. Literárne dejiny a lexikóny ju evidujú ako medzivojnovú maďarskú spisovateľku v Československu a v tomto literárnom kontexte bola „ženou“. Nenašiel sa kritik, ktorý by vo svojich statiach nevenoval aspoň niekoľkoriadkový odsek ženskej otázke v jej dielach alebo sa v súvislosti s jej dielom aspoň nezamýšľal nad ženskou literatúrou. Spisovateľské uznanie si vyslúžila už poviedkou Jedviga kisasszony (Slečna Jadviga, 1926), ktorá bola ocenená v súťaži časopisu Nyugat. Spomedzi jej neskorších diel vyvolal záujem kritiky román Csillag a homlokán (S hviezdou na čele, 1930), ktorý v edícii Maďarskí spisovatelia v Československu v roku 1982 nanovo vydalo vydavateľstvo Madách. Ďalšie dva romány, prvotina Az utolsó úr (Posledný pán, 1927) a denníkový román Egyszer élünk (Žijeme raz, 1935), zapadli prachom zabudnutia.

 

Csillag a homlokán (S hviezdou na čele, 1930)

Román Csillag a homlokán rozpráva o ranej etape životného príbehu slovenskej slúžky z vidieka, ktorá má veľký hudobný talent. Dej románu sa odohráva v čase rozpadu monarchie, keď nová štátna moc v mene demokracie pretvárala dovtedajšie spoločenské pomery. Táto transformácia je však v malom svete, v ktorom žije hlavná románová hrdinka Kata Hudák, takmer neciteľná. Hrdinka putuje z rodiny do rodiny a čoraz ťažšie znáša svoju bezmocnosť a nemožnosť utiecť pred vopred určeným ženským údelom.

V recepcii románu sa uplatňujú najmä „mužské“ hľadiská, ktoré považovali za primárne rozprávanie o spoločensko-historických udalostiach, resp. princíp neustáleho utvárania identity. Romány Pirosky Szenes boli hodnotené izolovane od dobovej ženskej literatúry, čo zastrelo napríklad aj fakt, že viaceré spisovateľky prvej polovice 20. storočia vo svojich románoch siahali po otázke miešania rôznych kultúr. Otázka slovensko-maďarského spolunažívania sa aj v románe Csillag a homlokán prezentuje ako otázka kultúrnych rozdielov, navyše ako vedľajšia okolnosť rozdielov medzi spoločenskými vrstvami. Otázka jazyka a používania jazyka ako faktora určujúceho identitu, resp. otázka skupinovej identity a moci sa objavuje aj v súvislosti s hlavnou hrdinkou románu, no Kata jej nepripisuje väčší význam, lebo jej život prebieha v iných rámcoch, vlastnú identitu sa pokúša vybudovať v iných súvislostiach: pre ňu sú (mohli by byť) hľadiskami – neustále odkladaného – sebaurčenia hudba, tanec a láska. Kata spoznáva samu seba v hudbe – počas spevu a tanca –, v týchto okamihoch sa stotožňuje sama so sebou. Jej umelecké nadanie sa však nedokáže naplniť, proces jej sebarealizácie viackrát preruší spredmetnené vnímanie ženského subjektu.

„Prednosťou románu Csillag a homlokán je popri iných vynikajúcich dielach maďarskej literatúry s podobnou tematikou (spomeniem Móriczovu Sirotu, Kosztolányiho Annu Édes a románové hrdinky Margit Kaffka) práve to, že okrem prezentácie ženského osudu a bezmocnosti sa v ňom nestráca ani sociálny kontext,“ – napísal Zoltán Fónod. Vo svojom hodnotení veľmi presne vymedzuje dva pojmy – ženský osud a bezmocnosť –, ktoré určujú ženský subjekt, no otázke románového zobrazenia osudu a bezmocnosti sa hlbšie nevenuje. Lajos Turczel v štúdii analyzujúcej hodnoty medzivojnovej prózy okrem „silného zobrazenia miestnych pomerov“ vyzdvihuje, že autorka „v hlavnej hrdinke, slúžke Kate Hudák, dokázala vytvoriť postavu so všeobecnou ľudsko-spoločenskou silou, ktorá sa blíži kalibru veľkej literatúry“; marginalizuje teda práve to, čo je v románe osobitne „ženské“.

Súčasťou procesu utvárajúceho identitu ženského subjektu je rovnako sociálna, ako aj rodová bezmocnosť, obe sú prítomné ako neosobná sila pôsobiaca proti vytvoreniu celistvej identity, pričom postavu vracajú späť k stereotypným osudovým vzorom. V podstate je chybou hovoriť o Katinom osude, možné by to bolo v prípade, keby Katin osud bol jedinečný, v jej prípade však ide o všeobecný ženský osud – na čo nás už v úvode románu upozorňuje útržkovito prerozprávaný životný príbeh Katinej mamy: náznakovito prezentovaná životná cesta Mamky je rovnaká ako detailne prerozprávané príbehy Katy, dokonca aj v postponovanom utváraní identity môžeme vybadať totožné modely. Potom, čo sa jej v dôsledku tehotenstva rozplynú nádeje spájané s mestom a hmlistými predstavami „o lepšom živote“, vydá sa za Katinho otca, aby žila taký istý život, aký je osudom žien z majera. Aj ona dúfa, že jej život sa naplní vďaka lepšiemu osudu dcéry, rovnako ako Kata v závere románu vidí možnosť vzniku plnohodnotného, aktívneho subjektu vo svojej dcére. V didaktickom závere to jedna z románových postáv aj sformuluje: „Je to – vravím – akoby sa nenarodila vaša dcéra, ale opäť vy. – Jaj, srdce moje, slečinka – skríkne (Kata, pozn. Zs. B.) –, keby sa to dalo, keby to bola pravda! Vlastnými dlaňami by som jej vyhladila cestu, aby nebola taká hrboľatá... Vidíš, tak sa musia chudobní ľudia opakovať, kto vie, prečo a dokedy, kým raz azda predsa len dôstojne vyjadria to, prečo sa narodili.“ (385)

Katiným živlom je bezmocnosť: v každom vzťahu je niekomu vydaná napospas, matke, priateľke, pánom. Jediná oblasť, v ktorej to pretne a vyberie si cestu sebaurčenia, je láska, teda v prvom rade telesný vzťah. Je to dôležité aj preto, lebo ženské subjekty sú v románe načrtávané najmä z hľadiska telesnosti. Telesnosť sa však objavuje v súvislosti so ženskou bezmocnosťou ako temná stránka života a zároveň sa spája so spoločensko-sociálnymi otázkami. Kata je ako žena úplne bezmocná, lebo sociálna situácia jej nedovoľuje samostatne si vybrať. Otázka telesnosti sa stotožňuje s bezmocnosťou: výber milenca sa preto stane prvým a napokon aj jediným krokom na ceste osamostatnenia sa, na ceste k nezávislosti. Paradoxne však práve táto voľba napokon zničí jej možnosť žiť plnohodnotný a samostatný život. Namiesto toho – podobne ako jej matka v minulosti – akceptuje klasický osud, ktorý jej diktujú vonkajšie sily: vydá sa za Imrusa, stane sa matkou a ako spredmetnený subjekt pokračuje vo svojom živote, v ktorom o nej rozhodujú iné osobné a neosobné sily. (...)

 

Katin neúspech v oblasti získania hudobného vzdelania, jej onemenie môžeme chápať aj ako metaforu márnosti sebavyjadrenia, pričom túto metaforu môžeme považovať aj za sebainterpretačnú figúru celého románu. Kata – hoci si to uvedomí neskoro – sa od počiatkov snaží vytvoriť si svoju vlastnú identitu, snaží sa vymaniť spod vopred daných osudových vzorcov. Robí tak nevedome, lebo veľmi dlho v podstate akceptuje krivdy, ktoré sa jej stali, ako prirodzený poriadok sveta: rodina a spoločenský poriadok, do ktorého sa narodila, sú pre ňu nemenná danosť. Katino poníženie, bezmocnosť formuluje narátor takto: „Lakte si oprela o kolená, hlavu skryla do dlaní, cítila sa veľmi chudobná a opustená. Iní sú múdri a koľko toho vedia... Ona len toľko, koľko ktorýkoľvek sluha.“ (336) Rozuzlenie zapadá do štruktúry ženských románov: v ženských románoch zo začiatku 20. storočia nemožno vytvoriť naratív celistvej ženskej identity, „šťastný koniec“ sa premieta do budúcnosti: narodenie dieťaťa teda môžeme chápať súčasne ako naplnenie stereotypného ženského osudu a postponovanie zrodu konzistentnej ženskej identity.

O románoch Pirosky Szenes čítajte ďalej v štúdii Zsófie Bárczi TU.

Ako citovať tento článok:

red. Romány Pirosky Szenes In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 09/02/2016. Získané 12/11/2019 - 07:04. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/romany-pirosky-szenes