Spomienky na Františku Plamínkovú

Vtedy, nevediac o všetkých klebetách o mne, písala som Tajovskému, aký na mňa urobila Praha veľkolepý dojem. Do tých čias som vídala iba ochotnícke predstavenia, teraz v profesionálnom divadle počúvam opery, činohry. Marie ma uvádzala do pražských obrazární, múzeí, na prednášky, ba aj na zlet, ktorý sa vtedy konal v Prahe. V Detvane som spoznala Bohdana Pavlů, v národopisnom múzeu národopisca profesora Chodka. Stretla som sa s profesorom Pražákom, zoznámila sa s maliarom Obrovským, ktorý ma pozval do svojej rodiny. Ďalej som spoznala nezabudnuteľnú Františku Plamínkovú, ktorá sa mi hneď stala blízkou, drahou priateľkou pre svoje názory a osobité správanie, plné úprimnej srdečnosti. Cesty boli otvorené. Toto je teda to vytúžené miesto, po ktorom som toľko ráz nadšene a márne vzdychala, ku ktorému som upierala svoje nádeje v pohnutých dňoch svojej mladosti, mesto, v ktorom som chcela získať samostatnosť. Konečne som teda tu. Môcť tu byť rok–dva, a spolu s Tajovským, aká by som bola šťastná.

Vojnové udalosti a neistota, či na dvere nezabúcha gestapo, doliehali na každého z nás, hoci sme zatiaľ neboli osobne postihnutí. V porovnaní s tým, čo sa dialo niektorým bezbranným väzneným a mučeným, bolo smiešnou maličkosťou, že som sa pravidelne musela hlásiť na nemeckej polícii a „ochrancov“ prosiť o ďalšie povolenie na pobyt. Bola som cudzinkou vo svojej drahej Prahe a oni tu boli pánmi. Nikdy som si nebola istá, či mi predĺžia pobyt, alebo či ma odmietnu. Čo by som si potom počala? Kam išla? Maličkosť – ale znepokojujúca. Trápila ma bezútešnosť odsúdenej na nečinnosť. Často sa mi zdalo, že som zbytočná a neužitočná, keď sa nepokúšam o nejakú aktivitu, a len mlčím, na rozdiel od tých, ktorí za slobodu pracujú, ba dostali sa aj do väzenia. V takejto nespokojnosti so samou sebou som sa stretla na Václavskom námestí s Františkou Plamínkovou. Vzala ma za lakeť a ticho viedla do Smečiek, kde sídlila Ženská národná rada. Pravidelne sme sa tu schádzali na schôdzach. Bývali aj večierky, na ktorých hovorili o svojej tvorbe jednotlivé spisovateľky, čítali ukážky z poviedok, veršov, románov. Dašenka chodievala so mnou, zavše na večierkoch aj recitovala. Počas mojej prvej návštevy v Prahe v roku 1912 ma redaktorka Anna Ziegloserová pozývala do Ženského klubu. Prekvapene som sledovala rokovanie, plné aktivity, záujmu, revolučnosti názorov, a pritom rozvážne, pokojné konanie sebavedomých žien. Venovali pozornosť každodenným problémom, no pritom rešpektovali aj ideovú perspektívu plánovania. Vtedy som sa chystala nielen o všetkom referovať, ale aj povzbudiť naše ženy na Slovensku k obdobnej činnosti. V prvej chvíli nadšenia som zabudla, že u nás sú iné pomery ako v slobodnejších Čechách a že by Maďari našu podnikavosť čoskoro zakázali. Po prvej svetovej vojne prichádzala Plamínková medzi nás ako poslankyňa, zakladateľka Ženskej národnej rady. Vravievalo sa o nej, že bývala na schôdzach málo zhovievavá, práve aj v rozhovoroch a v styku s ľuďmi vôbec. Bola to však pozitívna črta jej povahy, nestrpela totiž nevecné, zdĺhavé reči a neproduktívne zasahovanie do debát. Sama svojím rýchlym sledom myšlienok prevyšovala všetky prítomné. Bola najbystrejšia z nás a duchom najmladšia.

(...)

Veľmi na mňa zapôsobilo a zaväzovalo ma, keď vyslovila dôveru v činnosť slovenskej ženy. Ak som, nechtiac, začala rozprávať česky, opravila ma pri prvej vete a povedala: „Mluv slovensky!“ Mňa povzbudzovala, aby som napísala o súčasnej ženskej generácii a o všetkých jej problémoch. Keď som jej poslala prvý diel románu „Čas nezastavíš“, nebola s ním spokojná. Vyčítala hrdinke, že je ďaleko od cieľa, zatiaľ čo treba revolučne napredovať, aby sa súčasná žena mohla oslobodiť od závislosti na mužoch a žiť zmysluplný slobodný život v rodine aj spoločnosti. Bola by chcela vidieť typ ženy, ktorá vie niečo dokázať a márne som ju presviedčala, že na Slovensku je vývoj pomalší a že nemôžem teda inak sledovať svoje hrdinky. Záležalo jej na neustálom kontakte so slovenskými ženami. Podrobne sa ma vypytovala na to, čo sa dialo na Slovensku pred 15. marcom a po ňom. Konfrontovala si to s inými informáciami a s vlastným postrehom. Uspokojenie z dobrých správ zachytávala ako niť, ktorá bude nadväzovať na ďalšiu spoločnú prácu v duchu československej jednoty. I v drobnej práci bola politicky ďaleko mysliacim človekom, rozdeľovala úlohy i najnepatrnejším silám, ktoré mali v celom veľkom pláne konštruktívnu funkciu. Dostať všetky ženy na jednu bázu, v tom si predstavovala úspech sociálneho, kultúrneho vývoja a pokroku vôbec.

Onedlho Plamínkovú zatkli. Odvtedy sme naše pravidelné schôdze robili vždy v byte u inej členky Rady žien a do spolkových miestností sme nechodili. V jednotlivých sekciách kvalifikované odborníčky pracovali ďalej na návrhoch začatých Plamínkovou a v jej duchu. Stále sme sa utešovali, že sa medzi nás vráti, že ju Nemci po výsluchoch, v ktorých sa od nej nič nedozvedia, opäť pustia na slobodu. Neviem si ju predstaviť umučenú. Vidím ju stáť vzpriamenú s energickým, nezlomným výrazom v tvári s prenikavým pohľadom, neprestajne činným duchom, ako sa chystá uskutočňovať svoje plány. Na jej nevyčerpateľnú energiu, ráznosť a absolútny nedostatok apatie či malomyseľnosti často, prečasto spomínam. Zachraňuje ma v smutných chvíľach.

Ako citovať tento článok:

red. Spomienky na Františku Plamínkovú In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 05/02/2016. Získané 16/11/2019 - 17:24. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/spomienky-na-frantisku-plaminkovu