Sprievodkyňa cudzinectvom a porozumením

Rozhovor Viktora Suchého s Irenou Brežnou

Pani Brežná, od slovenskej reality máte odstup a vaše postrehy nám umožňujú zamyslieť sa nad tým, ako veci fungujú alebo nefungujú z pohľadu cudzinky. Vidíte nejaký posun, vývoj slovenskej spoločnosti?

Keď čítam slovenskú tlač, nachádzam v nej otvorené intelektuálne komentáre. Pri opakovaných návratoch si uvedomujem, že kultúra, z ktorej som odišla, ostáva naďalej emocionálnou. Sú tu výbuchy emócií, pozitívnych i negatívnych. Pred rokmi som bola tiež taká a prišlo mi ťažké zvládnuť prechod do inej kultúry, kde sa pestuje odstup a vyjadrovať sa na verejnosti priveľmi emocionálne je považované za nezrelosť. Nemyslím si, že emócie – tak ako je to zaužívané vo Švajčiarsku – treba vždy potláčať, ľudia sa tým sami oberajú o dôležitú životnú dimenziu, no sama som prinútená používať ich len tam, kde ma to nediskvalifikuje. Na Slovensku si užívam, že emócie sú dovolené a ľudia komunikatívni. Paradoxné je, že v slovenskej komunikácii sa bežne používajú zdvorilosti ako želám vám pekný deň, ktoré patrili už vtedy pred skoro polstoročím vo Švajčiarsku k dobrej výchove, ale ja som ich neustále odmietala a naďalej také niečo nikdy nevyslovím. Pracujem s jazykom a považujem to za prázdne formulky. Tak odrazu, keď prídem na Slovensko, som tá nezdvorilá ja.

Popri dodržiavaní pravidiel však na Západe zaznamenávame aj obdiv k slovanskej kultúre, vyjadrenej napríklad v ruskej literatúre. Tam ich zakomponovanie emócií do umeleckého diela priam fascinuje a oceňujú vás a ďalších autorov z tejto časti sveta, že im prinášate niečo, čo im chýba.

To je pravda, ale vidím svoju úlohu v podrývaní tohto obrazu. Ak čakajú emocionálnu Slovanku, dočkajú sa intelektuálnej analýzy. Podobne ako postupovala hrdinka mojej knihy Nevďačná cudzinka, vyberám si z novej kultúry len to, čo mi pomôže rozvíjať vlastnú osobnosť. Netreba všetko zo svojej kultúry ako nepoužiteľné odhodiť, to novú kultúru neobohatí a človek sa sám ochudobní.

V románe Na slepačích krídlach ste zužitkovali to, čo ste zažili ako dieťa v Československu a čo vám isto pripomenula situácia v Čečensku – prekódovanie okupantov na záchrancov. Mnohí čitatelia však v diele našli nostalgiu, ba dokonca idealizáciu režimu, pred ktorým ste utiekli. Akoby nedokázali prečítať iróniu a grotesku, s ktorými v texte pracujete.

Pomohlo mi písať s odstupom a v cudzom jazyku. Vytvorila som hrdinku – nadšenú pionierku, ktorá podľahla deformovanej interpretácii humánnosti a akosi nechápe, že systém, ktorý obdivuje, uväznil jej matku. Ale koncept románu nie je taký jednoduchý. Hrdinka inštinktívne cíti faloš a vyberá si z reality to, čo považuje za humánnosť. Humor a groteska odhaľujú surreálnosť komunistického režimu. Aj v prípade Nevďačnej cudzinky som sa stretla s reakciami: ako je možné, že hrdinka je vo Švajčiarsku nešťastná? Humorom chcem rozširovať horizonty, vyvracať dogmy o tom, čo sa zdá byť jednoznačne dobré či zlé.

Čitateľská skúsenosť s Nevďačnou cudzinkou, dúfajme, zasiahne aj do debaty o prijímaní utečencov. V knihe ste zvolili paralelnú kompozíciu, striedajú sa pasáže venované mladej utečenkyni zápasiacej s prijatím v cudzej kultúre s pasážami, keď o niekoľko rokov neskôr tlmočí ďalšej generácii imigrantov. Účinná je aj kruhová kompozícia, keď na otázku, ktorú kedysi musela zodpovedať rozprávačka, odpovedá tými istými slovami jej nasledovníčka.

Záver som mala premyslený vopred a chcela som ním vyjadriť, že každý z utečencov si prežije prehĺbený príchod, ktorý bude trvať desaťročia, ba čo viac, nikdy sa celkom neskončí. Na začiatku ich zaujímajú jednoduché veci, byt, nábytok; neskôr rozmýšľajú nad tým, ako sa naučia jazyk, ako si nájdu prácu. Až potom si začnú uvedomovať, aký to má vplyv na ich identitu. Reakciu na ich tvrdenie, že hľadajú lepší svet – to Vitajte! migračného úradníka na začiatku i na konci románu – možno interpretovať aj ironicky, lebo ten „lepší svet“ sa ukáže ako dlhá cesta vnútornej transformácie. Čiže na konci sa opäť dostávame na začiatok. Platí to pre každého prisťahovalca a pre ktorúkoľvek krajinu.

Hlavný odkaz knihy švajčiarskym čitateľom by mohol znieť: to, že vás kedysi prijali, im teraz vraciate iným spôsobom, ako by si predstavovali. Pomáhate im zmeniť sa.

Kultúra privítania by mala obsahovať aj transformáciu prijímajúcej spoločnosti, nielen úsilie o integráciu prichádzajúcich. Cítim veľké zadosťučinenie, keď po čítačkách prichádzajú ľudia a ďakujú mi za to, že som tak otvorene až neľútostne napísala o živote v novej kultúre, že nastavujem zrkadlo ich mentalite. Na druhej strane si však hovorím: ako je možné, že po toľkých rokoch ešte stále rozprávam príbehy o emigrácii? Akoby som sa stala profesionálnou cudzinkou, ktorá domácim vysvetľuje tento existenciálny proces. Je to však moja politická rola, ktorú som si sama zvolila, no je to aj traumatizujúce. Touto knihou by som tému rada uzavrela. Neviem, či sa mi to podarí.

Za Nevďačnú cudzinku ste dostali Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie, bola preložená do piatich jazykov, absolvovali ste turné s desiatkami verejných čítaní a debát. Stali ste sa uznávanou spisovateľkou. Aké zmeny vám to v živote prinieslo?

Dlho som pracovala ako novinárka, písala som literárne reportáže aj z krízových oblastí, ako bola vojna v Čečensku. A kým pred tromi rokmi nevyšla Nevďačná cudzinka, považovali ma za odborníčku na Čečensko. Cestovala som do neznámych krajín, počúvala ľudí, zaujímala sa o ich osudy. Teraz ma pozývajú na vystúpenia a už hovorím ja. Predtým to bolo dobrodružné, niekedy aj nebezpečné, teraz je všetko zorganizované, pohodlné, hoci vystúpenia bývajú niekedy emocionálne vyčerpávajúce.
A cenu som dostala za literárny jazyk a štýl, nie za príbeh. Je to úžasné, keď mi čitatelia a čitateľky, ktorých rodnou rečou je nemčina, hovoria, že som ich materčinu obohatila o neologizmy, nové obrazy, že sa tešia z esteticky bohatého literárneho jazyka. Väčší kompliment si ani neviem predstaviť.

 

Rozhovor bol uverejnený v Knižnej revue 22/2015.
Foto: Michaela Achbergerová

 

Ako citovať tento článok:

red. Sprievodkyňa cudzinectvom a porozumením In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 14/03/2016. Získané 23/05/2019 - 11:16. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/sprievodkyna-cudzinectvom-porozumenim