Tri guiney Virginie Woolf

Esej Tri guiney spolu s esejou Vlastná izba dnes už patria k literárnej klasike, z ktorej vychádzajú mnohé prúdy feministickej reflexie. Vlastná izba je predsa len známejšia, hoci Tri guiney sa zaoberajú veľmi významnými problémami: postavením žien vo verejnom živote, vzdelaním žien a systémom vzdelávania všeobecnejšie. Čo je mimoriadne závažné, všetky tieto problémy smerujú k jednej centrálnej otázke a k hľadaniu odpovede na ňu: Ako predchádzať vojne?

Text Troch guineí sa skladá z troch častí – z odpovedí na tri listy istého muža (stredný vek, dobré postavenie, právnik, vyštudoval na prestížnej univerzite), ktorý sa pýta autorky, ako predísť vojne. Ide o celkom konkrétnu vojnu, ku ktorej sa práve schyľovalo, o druhú svetovú vojnu. My dnes už vieme, čo znamenala a čo so sebou priniesla. Virginia Woolf, ľudia okolo nej a nielen oni sa jej ešte len báli. Otázky boli položené v čase, keď už v Španielsku zúrila občianska vojna. Môžeme sa pýtať, prečo esej Tri guiney nie je notoricky známa, keď sa venuje takej závažnej a pálčivej téme. Príčinou sú samotné odpovede na položenú otázku, ktoré sú analýzou postavenia žien v spoločnosti.

Virginia Woolf si niekedy neodpustí aj štipľavú iróniu: Na začiatku tretej „guiney“ píše: „No ak nás prekvapilo, že vás zaujíma náš názor, ako zabrániť vojne, je pre nás oveľa prekvapujúcejšie, že sa na nás obraciate so žiadosťou, aby sme vám, povedané pomerne abstraktným jazykom vášho manifestu, pomohli chrániť kultúru a intelektuálnu slobodu. Zamyslite sa, prosím, čo znamená táto vaša požiadavka vo svetle uvedených faktov. Znamená, že v roku 1938 synovia vzdelaných mužov žiadajú dcéry vzdelaných mužov, aby im pomohli zachrániť kultúru a intelektuálnu slobodu. Pýtate sa, čo je na tom také prekvapujúce? Predstavte si, že vojvoda z Devonshiru sa s hviezdou a podväzkovým rádom vyberie dolu do kuchyne a povie umazanej slúžtičke, ktorá práve čistí zemiaky: ‘Mary, prestaňte čistiť zemiaky a poďte mi pomôcť s výkladom tejto trocha komplikovanej pasáže z Pindara.’ Nebola by Mary vydesená a nerozbehla by sa za kuchárkou Lujzou s krikom: ‘Kristenanebi, náš pán sa zbláznil!’ Podobný výkrik sa derie na jazyk aj nám, keď synovia vzdelaných mužov žiadajú nás, svoje sestry, aby sme zachránili kultúru a intelektuálnu slobodu.“ (s. 148)

Autorka v knihe vysvetľuje, prečo ženám chýba politická a spoločenská moc na to, aby sa mohli zasadiť za niečo také významné, ako je zastaviť vojnu alebo prípravy na ňu. Text vychádza z reality Anglicka v tridsiatych rokoch 20. storočia. Autorka nehovorí v mene celej ženskej populácie, ale vychádza zo svojej skúsenosti a hovorí za ženy, ktoré definuje ako dcéry vzdelaných mužov. Uvádza, koľko storočí to trvalo, kým sa ženy dostali na univerzity, píše o podmienkach, za akých sa tam dostávali v jej dobe; uvádza rok 1919 ako významný medzník, keď bolo ženám dovolené zamestnať sa a dostávať plat, čiže osamostatniť sa finančne. Píše o finančných tokoch, čo plynuli do vzdelávacích ustanovizní, na ktoré svojou prácou prispievali aj dcéry vzdelaných mužov, pričom im boli tieto nahromadené finančné zdroje odopierané. Opiera sa o fakty zo životopisov, z lexikónov, z encyklopédií a tieto fakty posudzuje nemilosrdne a realisticky.

Virginia Woolf je vo svojich esejach až nemilosrdne realistická, natoľko nemilosrdne, nakoľko bola realita v jej dobe nemilosrdná k ženám. Odkrýva fakty a súvislosti, ktoré boli dlhé storočia prekryté spoločenskou konvenciou, zvyklosťami, zaužívaným spôsobom života, tradíciou. Odkrýva mechanizmy týchto zvyklostí a tradícií a vylupuje z nich veľmi jasne to, čo dnes nazývame diskriminácia žien. Jej esej je fascinujúca práve preto, že argumentuje jasne, chladno, prakticky, vidí to, čo nemusí vidieť nositeľ spoločenskej moci, teda muž, ešte k tomu muž bohatý, s postavením a domácim servisom svojej manželky, ale čo určite veľmi silne cíti a možno aj vidí a v prípade Virginie Woolf to vie aj veľmi jasne a zreteľne pomenovať žena, teda bytosť bez spoločenskej moci, bez financií a postavenia, ktorá niekomu doma robí práve onen servis zadarmo. To je zrejme dôvod, prečo esej Tri guiney, ktorá nesie v sebe také významné posolstvo – totiž snahu zabrániť vojne – nie je notoricky známa a je v literárnych kruhoch oveľa menej populárna ako napríklad Vlastná izba. Aj právo na tvorivosť býva ženám často odopieraná, no je spoločensky prijateľnejšia než nárok na spoločenskú moc.

Odpoveď na otázku, ako zabrániť vojne je totiž jasná: zmeniť spoločenský poriadok, vzdať sa moci, zmeniť štruktúru moci, zmeniť spoločenské mechanizmy. Mohlo by sa zdať, že dnes sa nás už tri listy, tri guiney Virginie Woolf netýkajú, veď ženy majú prístup do verejnej sféry. Lenže ani v súčasnosti nie je esej Virginie Woolf len historickým dokumentom o diskriminácii žien v Anglicku pred druhou svetovou vojnou. Je to vzácne analytické vysvetlenie toho, čo sa dnes nazýva „sklený strop“. Ženy sú vo verejnej sfére, ale dostanú sa len po istú hranicu, po sklený strop, ktorý ich ďalej nepustí a ktorý spoločnosť nevidí. Sklený strop vznikal v minulosti, pôsobí však aj dnes. Na to, aby sme ho videli a vedeli definovať, pomáha aj esej Virginie Woolf Tri guiney. Historické nezrovnalosti sa nielen že nedajú vyrovnať za osemdesiat rokov, ale ak na ne zabudneme, nevyrovnáme ich nikdy.

Virginia Woolf nie je vizionárkou ani projektantkou budúcnosti. Presne opisuje mechanizmy, ktoré fungovali v jej dobe. Opisuje ich aj pre nás, lebo pôsobia aj dnes. Sú to mechanizmy finančných tokov (zbrojársky priemysel je len vrcholkom ľadovca), ale najmä mechanizmy, akými pôsobia rodové stereotypy. Podľa týchto stereotypov mužovi patrí verejná sféra, žene súkromie, žena má pôsobiť na muža tak, aby o tom nevedel, žena je zodpovedná za výchovu nového pokolenia, takže vojna je vlastne zlyhaním ženy, žena má byť krásna, muž mocný a tak ďalej. Fascinujúcim rozlúštením tejto knihy je otrasné poznanie: Rigidné dodržiavanie rodových stereotypov vyúsťuje do fašizmu. Virginia Woolf v druhej časti eseje cituje Hitlera a zároveň vtedajších britských politikov. O ženách a ich postavení v spoločnosti hovoria zhodne a ich záver je jasný: žena má doma rodiť deti a poslúchať muža, nech by robil čokoľvek. Vo svetle týchto tvrdení sa otázka, ktorú muž so spoločenskou mocou kladie žene, zdá naozaj absurdná.

Záver eseje, hoci beznádejný, je aj mimoriadne očistný. Virginia Woolf povedala nahlas to, čo sa takpovediac drží v tajnosti. Povedala to pred osemdesiatimi rokmi a jej slová sú, žiaľ, stále veľmi aktuálne. Ženy disponujú veľmi malou finančnou mocou, veľmi malou spoločenskou mocou a čo je najdôležitejšie, štruktúra spoločenskej moci, ako ju poznáme, nie je riešením. Je zrelá na zmenu – už veľmi dlho.

Prednesené na seminári o Virginii Woolf v British Council v roku 2001.