U babky v kuchyni

Babka považuje umývanie zubov za škodlivé. Jablká čistia zuby prirodzenejšie ako umelé kefky, šepká mi tak, aby to mama nepočula. Odkedy je mama vo väzení, čistím si zuby jablkami z nášho stromu. Otec ich strieka jedom z veľkej umelohmotnej nádoby. Jed na ovocie je taký vynález ako penicilín, ktorý musím brať, keď ma rozbolí hrdlo. Kedysi, keď boli proletári utláčaní, boli v jablkách tučné červíky a všade vyčíňala tuberkulóza. Jed je pokrokový, a hoci je moja rodina spiatočnícka, máme riadnu zásobu jedov. Keď myslím na jed, keď ho cítim a vidím, zmocňujú sa ma vlastenecké pocity. V týždenníku ukazujú šírošíre polia, nad nimi letí lietadlo a rozprašuje produkt našich chemikov. K boju proti hmyzu hrá dramatická hudba ako vo vojnových filmoch, keď útočia partizáni. Nevážiť si jed je velezrada. V jede sme si zajedno, buržoázne zárodky sa v ňom zmiešavajú so zdravým proletárskym semenom. Jedu všetci vďačíme za chlieb náš každodenný.

(...)

U nás sa všetko odohráva v kuchyni. Sedliačky, ktoré nám nosievajú zeleninu, tam kšeftujú s babkou. Nosia veľa sukní a pod nimi nemajú nohavičky. Nohavičky a verejné záchody sú výdobytkami mesta. Na družstevných poliach to musí ísť jednoducho a rýchlo. Sedliačky sa rozkročia, nadvihnú si tmavú vrchnú sukňu s bielymi spodničkami, a už to tečie na zeleninu bez toho, že by si okoloidúci traktoristi niečo všimli. Keď sa niektorá sedliačka nahnevá na našu babku, ktorá sa handrkuje o každý halier, zdvihne si v našej kuchyni sukne a ukáže jej holý zadok. Má to ponížiť babku a nie sedliačku, čo je dosť nelogické. No obvykle sedliačky považujú našu babku za múdru, pretože býva na prvom poschodí v meste, a žiadajú ju o radu. Mám opustiť svojho muža, pýta sa sedliačka a ukazuje modriny. Babka jej radí, že má všetko pretrpieť a nesmie spáchať hriech rozvodu. Sedliačka sa pokloní: Boh nech vám to dobrým oplatí, a pobozká babke ruku. Údery ju už nebolia, pretože vie, že nie je hriešnica.

Opustiť môjho brata nie je hriech. Ja nie som sedliačka, nikto mi neradí, aby som sa dala bez odporu biť. Keď som sa s plačom žalovala mame, podráždene ma posmeľovala: Bráň sa! Ale to sa jej ľahko hovorí! Zistila som, že dobrou zbraňou je silný duch. Brat ma priväzuje o posteľ a šteklí ma na chodidlách. Najprv sa musím smiať, ale nie je to dobrý smiech, skôr temný kŕč, a keď mi nikto neprichádza na pomoc, poprosím svoje chodidlá, aby prestali byť šteklivé, a ony ma počúvnu. Brat si potom myslí, že nie som šteklivá, a už ma nepriväzuje. Nevie, že svojim nohám verím. Keby ma šteklil pod pazuchami, verila by som svojmu podpazušiu. Duch nepomáha vždy, a tak niekedy musím brata kopnúť do vajec, hoci mi to babka zakazuje. Jeho vajcia neslobodno poškodiť, pretože v nich čakajú naši potomkovia. Brat je totiž pokračovateľom rodu a meno našej rodiny sa musí zachovať. Lenže je to práve kopanec do vajec, ktorý ho donúti, aby ma nechal na pokoji. Jeho maličkých potomkov mi je ľúto, ale aj mňa mi je ľúto. Prečo by mali byť moji potomkovia menej hodní len preto, že budú mať iné meno?
*

Úryvok z knihy Ireny Brežnej Na slepačích krídlach prinášame v rámci mesiaca kníh a histórie žien.

Ako citovať tento článok:

red. U babky v kuchyni In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 19/03/2017. Získané 14/07/2019 - 10:09. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/u-babky-v-kuchyni