V rozhovoroch vediem paralelný fiktívny rozhovor aj sama so sebou a dobou našej mladosti

Z úvodu knihy Oľgy Gyárfášovej „Ako sme žili v rokoch normalizácie. Rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru“

Táto kniha vznikala dlho a zložito. Jednotlivé vrstvy pôvodnej idey sa postupne ukladali, menili, komunikovali, súťažili. Nakoniec sa usporiadali do niekoľkých základných rámcov, ktoré môžu poslúžiť aj ako čitateľský návod na použitie. Predovšetkým mi išlo o prerozprávanie spomienok na 70. a 80. roky minulého storočia, teda na obdobie tzv. normalizácie. V tých rokoch v Bratislave existovalo unikátne neformálne spoločenstvo, ktoré svojimi aktivitami v rôznej intenzite a v rôznych podobách vzdorovalo režimu a vytváralo alternatívny priestor slobody. Išlo predovšetkým o kultúrne, umelecké a občianske aktivity. Ľudia, ktorí tento okruh tvorili, zažívali prenasledovanie zo strany komunistickej tajnej polície – Štátnej bezpečnosti (ŠtB).

V prerozprávaní životných príbehov z čias normalizácie ma osobitne zaujímala perspektíva žien. Ako prežívali roky mladosti a ranej dospelosti, ako sa podieľali na neoficiálnych protirežimových aktivitách, vyrovnávali s početnými obmedzeniami svojej slobody, akými stratégiami zvládali prenasledovanie a zároveň, ako vytvárali bezpečné zázemie pre svoje rodiny a partnerov. Moju pozornosť pritom pútala predovšetkým ich vlastná reflexia tejto životnej skúsenosti. Rozhovory s desiatimi aktérkami vzdoru sa dajú čítať na mnoho spôsobov. Spoločne načrtávajú čosi ako skupinový portrét a zároveň čiastkový obraz doby. S bratislavským okruhom alternatívnej kultúry sa spája aj môj osobný príbeh. Bola som niekoľko rokov súčasťou tohto spoločenstva a na vlastnej koži som pocítila, čo znamená stať sa objektom záujmu ŠtB.

Ďalšia perspektíva súvisí s mojím profesionálnym sociologickým záujmom o kolektívnu pamäť spoločností. Vieme, že kolektívna pamäť zďaleka nie je sumou individuálnych spomienok ani verným odrazom minulosti, ale premenlivým konštruktom prítomnosti. S tým úzko súvisí aj politika kolektívnej pamäti; to, ako sa k rôznym udalostiam a obdobiam spätne pristupuje, či sú zatracované, heroizované alebo ľahostajne prehliadané. Nie je podstatné, či podobou vzdoru bolo verejné prihlásenie sa k Charte 77, účasť na nepovolených akciách, trpezlivá každodennosť prípravy, výroby a distribúcie samizdatov alebo vzdanie sa profesijných ambícií, alebo súkromného priestoru v mene slobody a nezávislosti. Všetky podoby verejného odporu patria do mozaiky spoločnej pamäti.

(...)

Rozprávanie o rokoch normalizácie a aktivitách bratislavského alternatívneho spoločenstva má aj svoju generačnú perspektívu. Každá generácia rada sama o sebe povie, že je „stratená“. Je to také prehodenie zodpovednosti za nezdary a zlyhania na okolnosti, dejiny, režimy. Aj my, narodené plus-mínus v polovici 50. rokov, sme sa cítili stratene. Naši o pár rokov starší kamaráti sa stihli nadýchnuť slobody, ktorú priniesli „zlaté šesťdesiate“. Iste, o to mocnejšia bola facka, ktorú dostali 21. augusta 1968. My sme vtedy mali primálo rokov, aby sme si odniesli osobnú, nesprostredkovanú skúsenosť so slobodou. Keď sme trochu odrástli, pochopili sme, že všetko, čo stojí za to, bolo k dispozícii v minulosti. Na rozdiel od mladých ľudí, ktorí spravidla žijú v rytme súčasnosti a pozerajú do budúcnosti, my sme sa pozerali do minulosti, tú oficiálnu prítomnosť sme do veľkej miery ignorovali – disko bolo príliš povrchné, jazz rock nie dosť politický, punk do socialistického Československa dorazil až neskôr – my sme chceli byť hippies konca 60. rokov. Zháňali sme staré „revíčka“ (Revue svetovej literatúry), kde ešte stihli vyjsť preklady beatnikov; viseli sme na programoch filmových klubov a bežali na každého Antonioniho či Tarkovského; čítali samizdaty a striehli na prohibitá alebo stáli celú noc pred antikvariátmi, keď sa v nedeľu večer vo výklade objavil – asi nedopatrením – Joyce alebo nebodaj Kafka. Nakoniec sme sa ešte v pomerne „použiteľnom“ veku dočkali slobody a v širokej ponuke životných dráh sme sa mohli slobodne rozhodnúť, kde chceme žiť a čo chceme robiť. Na roky normalizácie sme v zrýchlenom tempe prítomnosti celkom rady zabudli. Ale našla som niekoľko dobrých dôvodov sa k našej skúsenosti spred mnohých rokov vrátiť.

***

Knihu Ako sme žili v rokoch normalizácie. Rozhovory s aktérkami spoločestva vzdoru si môžete objednať TU.

Ako citovať tento článok:

red. V rozhovoroch vediem paralelný fiktívny rozhovor aj sama so sebou a dobou našej mladosti In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 18/12/2023. Získané 23/05/2024 - 15:48. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/v-rozhovoroch-vediem-paralelny-fiktivny-rozhovor-aj-sama-so-sebou-dobou-nasej-mlado