Vernosť v pohybe

FERENČUHOVÁ , Mária. 2012. Ohrozený druh. Ars Poetica: Bratislava.

Písanie Márie Ferenčuhovej sledujem kontinuálne od čias jej debutu. Na jej tretiu básnickú zbierku som sa tešila, pretože čítanie tej predošlej (Princíp neistoty, Ars poetica, 2008) bolo pre mňa skutočne silným zážitkom. S najnovšou zbierkou Ohrozený druh sa mi nepodarilo tak hladko a jednoznačne splynúť, od začiatku som ju vnímala s väčším odstupom, hoci nemenej obdivne ako predchádzajúcu. Napokon som po opätovnom čítaní prišla na to, že takýto odťažitý modus vnímania ma vedie k tomu, že o zbierke viac uvažujem z hľadiska toho, ako je skomponovaná ako celok, a že napriek tomu, že toto básnické pásmo je poskladané predovšetkým z vecných pozorovaní a fragmentárnych opisov konkrétneho sveta, jeho celková kompozícia mu dáva charakter básnickej eseje.

Zbierka Princíp neistoty smerovala od pohybu v prevažne mestských priestoroch k introspekcii a znehybneniu, k udomácneniu. Ohrozený druh naopak začína „odliepaním sa“ od domova, rodiny a pokusmi o rozhýbanie sa. Vzďaľovanie a približovanie k domovu a rodine, stvárnené v motíve cestovania, tu fungujú ako testovanie – vylaďovanie optimálneho odstupu a blízkosti vo vzťahu k iným a k sebe – vernosť v pohybe.

Cesta a cestovanie je ústredným motívom nového básnického pásma, slúži nielen na opísanie vzťahov k sebe a iným, ale štruktúruje aj prácu s imaginárnym a fikčným časom – cestuje sa tu nielen v prítomnosti, ale aj do minulosti a do (postapokalyptickej) budúcnosti.

Pre autorkinu prácu s jazykom a obraznosťou je od jej prvej knihy charakteristická triezvosť a vecnosť, fungujú ako organizujúce a kontrolné princípy jej tvorby. Básne sú väčšinou založené na opise a enumerácii – vypočítavajú, radia vnemy vedľa seba, za sebou. Vnemy a výjavy priraďuje autorka predovšetkým, hoci nie výlučne, na metonymickom princípe, čo súznie nielen s jej orientáciou na technické vizuálne médiá (film, fotografia), ale v prípade aktuálnej zbierky aj s vnímaním krajiny z okna idúceho vlaku. Náznakovito sa v básňach vynárajú aj fragmenty (životných) príbehov. Postavy a ich konanie v nich však nedostávajú viac priestoru než opisy miest alebo neživotných dejov – túto vyváženosť môžeme čítať nielen ako príznak lyrického textu (na rozdiel od epickej básne alebo prózy), ale aj ako postoj autorky k svetu – jej filozofiu.

Na ploche celej zbierky sa dokumentovanie všedného a vecného prepája so zaznamenávaním symptómov času, opotrebenia a zániku: trhliny, praskliny, vrypy, vrásky – bytie vo svete je zažívané s úzkosťou z uplývania času, z konečnosti. Tieto melancholické pocity na záver prerastajú do apokalyptickej vízie sveta po ničivej katastrofe. Katastrofa a to, čo nasleduje po nej, je v knihe stvárnené paradoxne veľmi esteticky a pôsobí ako oslobodzujúci a očistný proces. To súvisí azda práve s autorkiným neantropocentrickým nazeraním sveta. V týchto súvislostiach je možné naprieč viacerými básňami zbierky vysledovať metaforické stotožňovanie tela autorského subjektu s neživotnými entitami predstavujúcimi jeho životný priestor – izba, dom, mesto, krajina. Apokalypsa napokon neznamená úplné zničenie tela, ale bezhraničnú priestorovú expanziu tela – nadnesene povedané: oslobodzujúce splynutie s univerzom.

Napriek tomu, že autorka kladie dôraz na dokumentaristickú vecnosť a triezvosť,  sú tieto texty ukotvené predovšetkým v básnickej tradícii a aj opisy a enumerácie sa riadia predovšetkým zákonitosťami poézie a nie faktografie. A hoci na úrovni jednotlivých veršov a strof prevláda metonymický princíp priraďovania, celková kompozícia pásma nás napokon navádza k metaforickému čítaniu viacerých ústredných motívov, čo dodáva zbierke jej filozofický a dá sa povedať aj etický rozmer. Považujem za mimoriadne sympatické, že toto presahovanie k posolstvu sa v zbierke realizuje veľmi nenásilne a rafinovane – obrazy a odpozorované výjavy si zachovávajú svoju živosť a autonómiu, dokonca aj v prípadoch, keď autorka opisuje pravdepodobne už hotové obrazy (Fotografie), keď teda vytvára reprezentácie reprezentácií. Podstatná kvalita tejto zbierky spočíva v odvahe autorky pozrieť sa do očí Medúze pátosu a neskamenieť pri tom.

Ako citovať tento článok:

red. Vernosť v pohybe In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 17/02/2013. Získané 16/09/2019 - 15:07. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/vernost-v-pohybe