Videla všetkým a všetkému pod kožu

Spomienka na Jaroslavu Blažkovú

Prečítajte si, čo na spomienkovom podujatí v Bratislave o nedávno zosnulej spisovateľke Jaroslave Blažkovej a o vzácnosti medzigeneračného priateľstva povedala spisovateľka a vydavateľka Jana Juráňová.

 

S Jarkou Blažkovou som sa osobne zoznámila, keď prišla do Bratislavy na prezentáciu knihy ... ako z gratulačnej karty – reedície jej próz zo 60. rokov, ktorú sme vydali v ASPEKTE v roku 1997. Na žiadne konkrétne zoznámenie si ale nespomínam. Mám pocit, že sa poznáme odvždy. Bola vo veku mojej mamy, bola pre mňa niečo ako mamo-kamarátka. Taký dar som zažila ešte s niekoľkými ženami staršími odo mňa a čím som staršia a posúvam sa do veku, v akom bola ona, keď sme sa zoznámili, viac a viac si uvedomujem, aká je vzácnosť mať medzigeneračné priateľstvo či už s mladšími, alebo staršími, pričom aj na medzigeneračnú priazeň treba dve strany.

Jarku Blažkovú ako spisovateľku som poznala už dávno – chrbát knihy Nylonový mesiac sa na mňa usmieval z knižnice v obývačke od detstva. Keď si na tú knihu spomeniem, uvedomujem si, že najviac mi dodnes utkvela scéna s pohrebom. Podobne mierne jedovato ale farebnejšie a láskavejšie opisuje Jarka Blažková svadbu v novele Svadba v Káne Galilejskej. Videla všetkým a všetkému pod kožu, najmä konvenciám. To nevábne a smiešne i boľavé, čo pod tou kožou videla, opísala s humorom.

Všetky jej knihy, aj detské, mám nesmierne rada. Môj syn sa na ňu tak tešil, (keď mala prísť druhý raz do Bratislavy, mal asi osem rokov), že to nevydržal a Ohňostroj pre deduška si jej menom podpísal sám. Veľmi dobre sa na tom zabávala.

Prichádzala vždy na jeseň, lebo v prašnej Bratislave nedokázala dýchať. V mailoch, ktoré sme si vymieňali, mi okrem iného písala o svojej záhradke, o kvetoch, ktoré práve kvitnú a o tom, aké vtáčatá jej prilietajú na dvorček alebo po ňom poskakujú. Písala to tak, že škoda by bolo vidieť fotografiu.

Maily písala rada a pravidelne, písala mnohým, mala rada to spojenie s ľuďmi tu, v meste, v ktorom sa nedá dýchať.

Keď som pri rôznych príležitostiach uvádzala príklad na ženskú moc, ktorá v strednej Európe vzbudzuje taký iracionálny strach, vždy som hovorila, že svoju ženskú moc sme v ASPEKTE predviedli aj vtedy, keď sme do slovenskej literatúry – spoločne s vydavateľstvom Q111 Kvety Daškovej – vrátili Jaroslavu Blažkovú.

 

Keď som si znovu listovala v knihe próz nazvanej podľa titulnej novely Svadba v Káne Galilejskej (ASPEKT 2001), uvedomila som si, že teraz ma veľmi silno zasiahla posledná poviedka Záhrada rozkoší pozemských – možno aj preto, že predobrazom postavy syna Daniela bol jej syn Marek, ktorý ju na ceste, odkiaľ sa k nám už nikto nevracia, predbehol.

„Keď bol malý, bol môj Daniel výnimočne krásne dieťa, nemohla som od neho oči odtrhnúť. Bol krásny, až ma to bolelo, a keď som ho odnášala do škôlky, mala som vždy pocit, že si ubližujem, že sa s ním nemám lúčiť, že strácam niečo nekonečne cenné a nenapraviteľné.“ (s. 259)

Daniel sa práve vrátil z Indie a jeho matka je zvedavá, čo tam videl a zažil.

„– Daniel, kvetiny. V džungli. Ako tam rastú v tom šere? Videl si dajaké? –

– Neviem. –

– Orchidey? Ibišteky? Divé azalky? Možno dajaké mäsožravé krčiažniky vo vegetariánskej Indii? Hoci bengálske tigre asi stále žerú mäso, nie? Napísal si mi o ružiach z Dillí: štyridsať druhov ruží v záhradách. Ako si vedel, že ich je štyridsať? –

– Možno som ich zrátal. –

– To teda nezrátal. –

– Prečo nie? –

– Pretože nie si taký dobrý záhradník, aby si rozoznal druh od druhu. –
– A komu na to záleží? –
– Mne! –“ (s. 264)

Ale láska má aj kruté podoby.

„– Daniel, pamätáš sa, ako som ti, keď si bol malý, spievala Ej, padá, padá rosička? –

– Už sa nepamätám. –

– Vôbec? –

– Vôbec. –

Áno, takto nás trestajú! Synovia a milenci. Krv im nacedíš, ale oni sa nepamätajú a nepamätajú... Neviem, prečo mi vždy tá ich nepamäť pripadá ako najväčšia zrada. Zavrhnutie, odvrhnutie a ešte pomsta. (s. 269)

A nikdy z toho celého nevynímala seba, píšuc v prvej osobe.

„– Koľko hadov si videl? –

– Jedného. –

– Jedovatého? –

– Nie. A potom v Bombaji, na bazáre, som videl kobry. Tancujúce podľa píšťaliek fakírov. Isto boli skrotené, zuby vytrhané, chuderky. –

– Kobry ľutuješ, a mňa nepoľutuješ. –

– Veď ty nemáš zuby vytrhané. –“ (s. 270)

 

V knihe som si našla venovanie: „Milej Drahej Jane Juráňovej, čo mi venovala tri roky života, s láskou Jaroslava Blažková.“ 8. X. 2001

Vôbec si nepamätám, aké tri roky, prečo tri. Isté však je, že ona ich mne, nám venovala nespočetne veľa a stále z nich čerpáme.

 

Na fotografii Hany Fábry číta Zuzana Kronerová úryvok z poviedky Mínusky, ktorá vyšla v aspektovskej knižnej reedícii ... ako z gratulačnej karty, s mikrofónom jej asistuje Jana Juráňová. 

1561

***

1562

Uverejnené v rámci projektu Rodové aspekty tvorby a reflexie umenia (cyklus seminárov).

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Ako citovať tento článok:

red. Videla všetkým a všetkému pod kožu In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 30/05/2018. Získané 13/06/2019 - 18:41. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/videla-vsetkym-vsetkemu-pod-kozu