Vitajte v našom svete

Kráčali sme sídliskom a vychutnávali si voľné dni. Bol by to celkom obyčajný prázdninový deň, akých som si so spolužiačkami užila desiatky, nebyť jednej udalosti, ktorá – dovolím si tvrdiť za nás všetky – odštartovala novú éru v našich životoch. Ako sme tak šli zahĺbené do vážnych tínedžerských rozhovorov a rozoberali všetko, čo v tej chvíli trápilo naše duše, vyrušil nás zvuk dôrazného opakovaného klopania na sklo. Práve sme prechádzali okolo paneláku, akých bolo plno na každom sídlisku vo väčšom meste. Automaticky sme otočili hlavy za zvukom a v okne na prvom poschodí sme zbadali stáť nahého chlapa, ktorého naša pozornosť zjavne potešila. O akú situáciu ide, sme vtedy ešte veľmi netušili, našou reakciou bol zdesený výraz a rýchly útek. Ako jedenásťročné dievča som sa vtedy prvýkrát stretla so sexuálnym obťažovaním.

Tento deň symbolicky odštartoval v našich životoch éru sexuálneho obťažovania. Verbálneho obťažovania, pokrikovania, popiskovania na ulici, komentovania vzhľadu, pŕs či postavy, sugestívnych pohľadov, obťažujúcich správ, vtipov, poznámok, sexuálnych gest, sexuálnych návrhov až po „náhodné“ dotyky v preplnených autobusoch, obchytkávanie rôznych častí tela vo vlaku či masturbáciu neznámych chlapov vo výťahu či v parku.

Je nesmierne rozšíreným a v našej spoločnosti tolerovaným javom, že muži komentujú vzhľad a telá neznámych žien, dievčat a častokrát aj detí. Neviem ani opísať, čo som ako tínedžerka cítila, keď som si od cudzích chlapov na ulici vypočula, aké mám veľké kozy a ako by ma „veď ty vieš čo...“ Nie, vtedy som nevedela čo, vedela som len, ako sa cítim: že cítim poníženie, že sa bojím, hrbím, aby nikto nevidel moje prsia a predčasne vyspelé telo a že sa snažím zmiznúť a stať sa neviditeľnou.

Vždy, keď mám prejsť okolo skupinky mužov, mením trasu alebo hľadám únikové cestičky a okoloidúcich, ku ktorým by som sa mohla pripojiť, aby som sa vyhla primitívnym komentárom, cmukaniu a pokrikovaniu.

Vedela som, že sa deje niečo, čo nechcem, a čo neviem ovplyvniť. Niečo, čo ničí moje už aj tak krehké sebavedomie. Sebavedomie, ktoré bolo v takom zraniteľnom veku, akým je puberta, krehučké ako sklo. Často som ho našla rozbité na zemi a skladala ako črepy opäť odznova. Keď som si po rokoch myslela, že si zvykám a pomaly som sa vedela ako-tak so situáciou vysporiadať – nikdy však nie zmieriť –, pribudli nové formy obťažovania.

Jedného dňa som cestou v autobuse zacítila na stehne čiusi ruku. Rýchlo som nohu odtiahla a myslela si, že to bol len omyl, pretože chlap, ktorý sedel vedľa mňa (mimochodom stále dieťaťa), sa len nezúčastnene pozeral opačným smerom von oknom a tváril sa, že on nič. Vsugerovala som si, že sa mi to len zdalo. Keď však jeho ruka opäť zablúdila na moje stehno, pochopila som, že to robí zámerne a v šoku a strachu som vystúpila o pár zastávok skôr, než som mala v úmysle.

Podobná situácia sa mi stala aj neskôr. Znovu v autobuse, náhle som za chrbtom zacítila, ako sa na mňa tlačí akýsi muž. Aj napriek predchádzajúcej negatívnej skúsenosti a tomu, že autobus vôbec nebol preplnený, bola moja prvá myšlienka: Má málo miesta. Ospravedlňovala som ho, že sa nemôže posunúť, lebo nemá kam, a preto sa na mňa lepí. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som pochopila, že nejde o nedostatok miesta, ale zneužitie situácie.

Je nesmierne zaujímavé, ako funguje ľudská psychika v takýchto situáciách. Ako si človek dokáže niektoré veci „zracionalizovať“ a vysvetliť.

Jedna z najponižujúcejších situácií počas dospievania sa mi stala, keď som išla zo školy a za bieleho dňa ku mne vo vestibule nášho paneláku pristúpil neznámy muž, z ničoho nič mi siahol do rozkroku a ako blesk zmizol. Bolo to také šokujúce a ponižujúce, že som sa o tejto skúsenosti nikdy nikomu nezmienila, dokonca som ju na dlhý čas totálne vytesnila, navrávala som si, že sa nič nestalo a bol to len výplod mojej mysle.

Situácia, keď som sa reálne bála o život, prišla o pár rokov neskôr. V ranej dospelosti ma večer po ceste domov z kina sledoval muž. Dlhšie šiel za mnou a inštinkt mi vravel, že ma sleduje. Tušila som, že to nedopadne dobre, ale nevedela som, čo mám robiť. Chcela som byť čo najskôr doma, tak som len kráčala a dúfala, že si to nahováram, presviedčala som sa, že ide náhodou mojím smerom a čoskoro odbočí. Keď som vošla do výťahu a myslela si, že som sa ho zbavila, náhle otvoril dvere a vstúpil. Stlačil náhodné tlačidlo, pohli sme sa, vytiahol z nohavíc penis a začal predo mnou masturbovať. Nikdy v živote som sa nebála tak, ako vtedy v tom tesnom priestore malej kabínky, z ktorej nebolo úniku. Keď sme zastali, vybehla som a začala zvoniť susedom. Neznámy rýchlo ušiel. Ešte veľmi dlho som sa obviňovala, že som niečo neurobila inak, že som nedôverovala svojim pocitom, že som do toho výťahu vstúpila, že som vôbec šla večer von. Takýchto masturbátorov som v živote stretla niekoľko. V parku, pri rieke, v autobuse.

Najzarážajúcejšie dodnes pre mňa je, ako som sa v takých chvíľach cítila a správala ja. Prevládajúcim pocitom bola vždy hanba. Cítila som sa trápne a zahanbene, akoby som to bola ja, kto sa správa nevhodne. Celú situáciu som zľahčovala a obraňovala dotyčného, že to tak určite nemyslel, že dotyk bol náhodný... S odstupom času ma moje reakcie rozčuľovali. Prečo som sa nezastala samej seba? Prečo som niekoho nepožiadala o pomoc? Prečo som nič nepovedala, keď na mňa niekto pokrikoval, a namiesto toho som len sklopila hlavu a pridala do kroku? Prečo som nepočúvla svoj inštinkt a neušla, keď som tušila, že ma niekto sleduje? Obviňovala som sa a namiesto hnevu voči skutočnému vinníkovi som hnev a frustráciu namierila na seba. Až neskôr som zistila, že toto všetko sa nedeje iba mne, ale takmer všetkým ženám.

V čase môjho dospievania, keď sa končili osemdesiate roky, bolo nejaké hnutie MeToo v nedohľadne. Nemali sme internet a neexistovali podporné skupiny, kde by sme si mohli prečítať, ako sa vysporiadať s obťažovaním a poradiť sa čo s tým. Každá žena bojovala sama.

Postupne sa o sexuálnom obťažovaní začalo viac hovoriť. Ozývajú sa mnohé ženy, ktoré obťažovanie zažili a zažívajú, existujú rôzne poradne a linky, na ktoré sa dá obrátiť, verejná mienka a spoločnosť obťažujúce správanie viac odsudzujú. Mnohí zisťujú, že to, čo sa kedysi považovalo za bežné a normálne, nie je komplimentom, ale neželaným správaním. Vyvoláva to rôzne reakcie vrátane tvrdení, že muži už nemôžu ženy ani pozdraviť či podržať im dvere, aby neboli obvinení zo sexuálneho obťažovania. Ale ani po vyše tridsiatich rokoch od mojej tínedžerskej prechádzky medzi panelákmi sexuálnemu obťažovaniu nezazvonil umieračik. Naopak, s internetom a sociálnymi sieťami pribudli nové formy násilia. Verejný priestor – online ani offline – nepatrí všetkým.

Dnes už ale vieme o sexuálnom obťažovaní viac, vieme, že nie je súkromnou a individuálnou záležitosťou. Môžeme sa snažiť naň upozorňovať, pýtať sa, uisťovať, či je niekto v poriadku, počúvať, keď treba, poskytnúť podporu alebo kontakt na linku pomoci. Môžeme spoločne hľadať rôzne spôsoby, ako nebyť ticho.

Alena Martonová

Článok sme vybrali na publikovanie v rámci súťaže textov pre webzin ASPEKTin, ktorú sme vyhlásili v marci 2023.