Vladárstvo v rodine

Ružovou na hnedú: antifašistická čítanka

Ružovou na hnedú! je heslo aspektovskej antifašistickej čítanky, ktorú sme otvorili, pretože sa – rovnako ako predtým – ani teraz nechceme nečinne prizerať nebezpečným tendenciám v našej spoločnosti. Obliekame si ružové uniformy a vyťahujeme jednu z najmocnejších zbraní – kvalitnú literatúru. Ak máte tipy, ktoré v ružovej antifašistickej čítanke nesmú chýbať, môžete ich posielať na: kniznica(zavinac)aspekt(bodka)sk.

Vybrali sme pre vás štúdiu Kataríny Zavackej Vladárstvo v rodine: politika Slovenského štátu voči ženám z knihy Histórie žien. Aspekty čítania a písania (ASPEKT 2007).


Posvätnosť rodiny
Závažným signálom pre ženy bola požiadavka zabezpečiť nerozlučiteľnosť manželského zväzku, čo požadovala katolícka cirkev. Napriek jej veľkej nevôli sa pristúpilo iba k sprísneniu podmienok pre rozvod. Otázka rozvodu sa stavala do polohy mravnej otázky. Išlo o ochranu posvätnosti rodiny a nerozlučiteľnosti manželského zväzku. V súvislosti s tým je zaujímavé stanovisko predsedu vlády Tuku k zmiešaným česko–slovenským rodinám (a to ešte nespomenul zmiešané slovensko–židovské rodiny). Uviedol, že „vláde je zverená vlastne úloha starať sa o blaho obyvateľstva (...). Ale kto nie je tu potrebný, vlastne je škodlivým živlom tu, lebo berie chlieb Slovákovi. Je potrebná evakuácia týchto živlov. Toto vyhostenie nemožno nazvať krutosťou. Však títo ľudia majú svoju vlasť, majú svoju vládu, ktorá je povinná starať sa o blaho svojho národa. (...) Jeden zvláštny druh intervencií je, keď sa operuje ženami. Povie sa, tento a tento Čech má Slovenku ženu, deti chodia do slovenskej školy, teda kvôli rodine nech sú trpení tu na Slovensku. Hovoria, že manželka nechce ísť do Protektorátu, zostane tu, rozbije sa manželstvo, a to z kresťanského hľadiska nemôžeme dovoliť. Páni poslanci, čo slovo, to klam, poťažme sebaklam. Tá Češka, ktorá sa vydala za Slováka v Čechách, prišla, a keď nechcela prísť, vyhnali ju na Slovensko za mužom. A tá Slovenka, ktorá sa vydala za Čecha, sa už vtedy stratila pre slovenský národ. (...) duševne sa presťahovala už vtedy, keď sa vydala za Čecha. Hovorí sa o deťoch. Je to bolestná otázka, ale čo očakávať od takýchto polokrvných Slovákov, keď prídu veľmi ťažké časy, keď slovenská krv bude žiadať od každého, aby obetoval všetko? Títo, ktorých by sme z nejakého humanizmu tu trpeli, by zlyhali a stali by sa najväčšími škodcami národa, keď by ich bolo najviac treba. Operuje sa i jedným sentimentálnym argumentom, a to tým, že tak málo je nás Slovákov, že by bolo treba zmilovať sa nad týmito miešancami a podržať ich tu. (...) Ťažisko tejto otázky leží celkom inde. Leží v tom systéme, ktorý dáva tak málo platu úradníkovi, že sa môže oženiť, až keď má 30 – 32 rokov svojho veku. Väzí v tom systéme, ktorý dáva rodinný prídavok po prvom a druhom dieťati a po ďalšom nedáva, a v tom systéme, ktorý nedáva rodinné mzdy a následkom toho práve tá najširšia vrstva preukazuje také smutné číslice, čo sa týka populačnosti. Odborníci tvrdia, a nemám nijakej príčiny neveriť im, že Slovensko len za trochu zriadenejšieho hospodárenia národného už dnes by mohlo živiť 2 – 3 razy toľko obyvateľov, koľko teraz tu žije. A čo je skutok?“ (Tesnopisecká správa o 9. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky…, 1939, s.7.)

Zásah do reprodukčných práv
Tuka brojil aj proti umelému prerušeniu tehotenstva: „Z lekárskej fakulty bolo mi poloúradne oznámené, že na Slovensku sa stáva ročne 50 – 60 tisíc potratov, slovenský národ príde ročne o toľko dorastu. V našich lekárskych kruhoch zahniezdil sa zvyk, že ženám sa ‘pomôže’, a to úradne, lekársky, ale samozrejmá vec, len pod tou podmienkou, že to vraj vyžaduje zdravie budúcej matky. A taká matka potom prinesie od druhého lekára vysvedčenie, že áno, jej zdravie vyžaduje potrat. A čo je pravda, odvolávam sa na chýrečného berlínskeho gynekológa, profesora Bumana, ktorý 45 rokov bol profesorom na lekárskej fakulte a na konci svojho účinkovania vyhlásil verejne toto: ‘Po celý život, v celom mojom lekárskom účinkovaní bolo len 6 takých prípadov, keď zdravie matky vyžadovalo umelý potrat.’ V tomto ohľade tiež mienime zasiahnuť, ale až ku koreňu tohto zla. Pánovia, nezabúdajme, že pokrok alebo klesnutie populácie je nič iné, ako číselne vykázaná úroveň mravnosti národa.“ (Tesnopisecká zpráva o 18. zasadnutí..., 1939.)
Výsledkom týchto názorov bolo prijatie zákona č. 66/1941 Sl. z. o ochrane plodu, jeho vzniku a o zmene §§ 285 a 286 trestného zákona a §§ 423 až 427 vojenského trestného zákona.
V parlamentnej rozprave zo 60. zasadnutia Snemu Slovenskej republiky 29. marca 1941 k predloženému návrhu zákona uvádzal predkladateľ, spravodajca ústavnoprávneho výboru Dr. Vojtech Tvrdý, že „Slovenská vláda, postupne splňujúc úlohy jej zverené Ústavou, chce návrhom zákona o ochrane plodu dosiahnuť ozdravenie slovenskej rodiny a chce dosiahnuť zvýšenie populácie slovenského ľudu. (...) A nakoľko vyhnanie plodu sa v posledných časoch značne rozšírilo vplyvom nesprávnych mravných náhľadov a mylných sociálnych názorov, treba tento delikt radikálne potlačovať. Treba ho potlačovať v záujme vlastnej sebazáchovy a v záujme lepšej a šťastlivejšej budúcnosti národa. V zašlom liberalistickom svete ujímali sa také náhľady v otázke umelého prerušenia tehotnosti, ktoré sa protivili večným zákonom prirodzeného práva, protivili sa zdravému rozumu, lepšiemu citu a ohrožovali životné základy národov a štátov. Hlásalo sa, aby bolo vyhnanie plodu vôbec beztrestné, lebo vraj žena má právo voľne disponovať so svojím telom. Žiadalo sa, aby bolo dovolené vyhnať plod, ak je daná indikácia lekárska, to jest pôrod by ohrožoval ženu na živote alebo zdraví. Žiadalo sa, aby bolo dovolené vyhnať plod, ak je daná indikácia eugenická, to jest dieťa by bolo pravdepodobne duševne alebo telesne zaťažené, indikácia kriminálna: keď oplodnenie nastalo následkom trestného činu, napríklad násilného smilstva. A konečne stále a stále mátala takzvaná indikácia sociálna, to jest, že sa má dovoliť vyhnanie plodu, ak sociálne pomery, v ktorých žena žije, sú také, že nemožno očakávať zdatné potomstvo a nemožno od nej žiadať, aby plod donosila. Dnes všetky názory o nutnosti vyhnania plodu sú prekonané. (...) Dnes je najmä prekonaný názor takzvanej indikácie sociálnej. (...) Dnes už v samotnom Sovietskom Rusku sa úradne bojuje proti tejto skaze národa a sa zakazuje vyhnanie plodu. (...) podľa dnešného stavu lekárskej vedy takzvaná lekárska indikácia už nejestvuje, že napríklad v najväčšom ústave Nemecka z 50 tisíc prípadov takzvanej lekárskej indikácie len v jednom jedinom prípade bola mienka lekárov, že je účelné vybrať plod z matky cieľom záchrany jej života. (...) oba výbory jednomyseľne sa uzniesli navrhovať Snemu, aby bol vypovedaný poťažne ponechaný v platnosti absolútny zákaz vyhnania plodu, teda §§ 285 a 286 trestného zákona.“ (Tesnopisecká zpráva o 60. zasadnutí..., 1941, s. 4 - 5.) Zákon č. 66/1941 Sl. z. (Ráliš, 1943, s. 422 - 423) obsahoval aj nové skutkové podstaty trestných činov, a to v § 3: „Kto zbaví iného schopnosti plodenia s úmyslom urobiť ho neplodným, potresce sa pre zločin žalárom od jedného do piatich rokov; ak sa tak stalo proti vôli poškodeného, trestnicou od dvoch do desiatich rokov. Ak v prípade ods. 1 nastala len dočasná neschopnosť plodiť, vinník sa potresce pre zločin žalárom od šiestich mesiacov do troch rokov; ak sa to stalo proti vôli poškodeného, trestnicou od dvoch do piatich rokov.“
Ešte väčším zásahom do reprodukčných práv bolo uzákonenie trestnosti výroby, predaja a dovozu ochranných prostriedkov. Tento nový trestný čin v § 4 uvádzal: „Kto vyrába, dováža, predáva alebo inak rozširuje, prípadne s cieľom rozširovania prechováva prostriedky, ktoré slúžia výlučne proti počatiu, potresce sa pre prečin väzením od jedného mesiaca do jedného roku a peňažným trestom od 1.000 Ks do 10.000 Ks.“ (Tamže). V súvislosti s týmto § 4 predkladateľ – spravodajca uviedol: „Z komplexu týchto nedovolených a hriešnych činov sa tresce vyrábanie, predávanie a rozširovanie takých prostriedkov, ktoré slúžia výlučne len proti počatiu, naproti tomu netrescú sa ochranné prostriedky, ktoré majú súčasne chrániť pred pohlavnými chorobami, lebo by to viedlo k ich rozšíreniu. Treba zdôrazňovať, že týmto sa nevyslovuje súhlas s používaním ochranných prostriedkov, rešpektuje sa plne kresťanské stanovisko, ale len z trestnoprávneho hľadiska upravuje sa matéria, takže uvaľujú sa tresty len na určité skutkové podstaty pri výrobe a rozširovaní ochranných prostriedkov.“ (Tesnopisecká zpráva o 60. zasadnutí..., 1941, s. 5.) Z uvedeného vyplýva, že v oblasti prostitúcie sa ochranné prostriedky používať mohli. Proti tomu kresťanská morálka nemala námietok. Obludnosť ustanovení zákona vo vzťahu k postaveniu ženy v spoločnosti a v rodine obsahovali záverečné slová spravodajcu: „...mnohé povolania ukladajú občanom povinnosť hrdinstva a prípadne aj obeť života. Stav manželský a materstvo je takým svätým povolaním, ktoré vyžaduje tiež hrdinskosť, a ak je treba, i obeť života. Preto každý Slovák–kresťan a každá ti tomu kresťanská matička rodička môže len súhlasiť s novým slovenským zákonom o ochrane plodu života, ktorý je dobrým prostriedkom na ozdravenie slovenskej rodiny v kresťanskom duchu našej Ústavy a v duchu slovenského národného socializmu.“ (Tamže, s. 6.) Spravodajca za sociálny a zdravotný výbor okrem iného uviedol, že „umelé prerušenie tehotnosti preniklo aj k nám, a keď sa tejto pliage neubránime, neujdeme nášmu osudu. (...) Populačnému tlaku nemeckému, plodnosti nemeckých matiek nemôže odolať žiadna Maginotova línia a tá Francia, ktorá v dobe Napoleonovej tvorila 40 % celého obyvateľstva európskeho, v dobe Adolfa Hitlera musí ustúpiť podľa prirodzeného vývojového zákona. (...) V Nemecku v roku 1933 pôrodnosť pohybovala sa okolo 900 tisíc detí. V roku 1939 dosiahla výšku 1 milión 600 tisíc novonarodených. Adolf Hitler postavil celú otázku na morálny podklad vtedy, keď prinavrátil dôveru národa v jeho budúcnosť.“ (Tamže, s. 6, 8.) Z postoja ľudáckej politickej reprezentácie vyplýva úplne jednoznačne nielen ignorovanie rovnoprávnosti ženy, ale ešte horšie – ignorovanie jej práva na život.

Protiobčianske princípy
Počas trvania Slovenského štátu sa vo vzťahu k ženám odzrkadlil vzťah štátu k občanovi ako takému. Zaraďovanie žien do druhotriednej pozície malo pendant v zaraďovaní tých mužov, ktorí nespĺňali kritériá spoľahlivosti. Na najnižší stupeň spoločnosti boli zaradení židia, resp. židovské ženy a deti. Ich vyradenie zo spoločnosti a hospodárskeho života malo za následok, že im nebola poskytnutá možnosť nielen zamestnať sa a zarábať si na živobytie, ale ani vzdelávať sa. Prvým atakom bol zákaz, aby deti chodili do školy, a to už od prvej triedy. Následne sa to zmenilo „k lepšiemu“ a novým zákonom dostali deti možnosť chodiť aspoň do základnej školy. Tým sa ich vzdelanie malo ukončiť, aby svojou vzdelanosťou neohrozovali slovenský národ.

Slovenský štát v rokoch 1939 – 1945 likvidáciou rovnosti občana pred zákonom porušil všetky právne, ale i mravné princípy, na ktorých sa budovala nová spoločnosť od čias Márie Terézie a Jozefa II., resp. od Francúzskej revolúcie. Odvolávajúc sa na kresťanské zásady, tvrdo presadzoval protiobčianske a rasové princípy v živote spoločnosti. Hrozbu tohto ideového dedičstva si dnes takmer vôbec neuvedomujeme, a prenechávame tak priestor tým, ktorí v toto dedičstvo dokonca veria.

Ako citovať tento článok:

red. Vladárstvo v rodine In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 11/04/2016. Získané 24/05/2019 - 15:05. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/vladarstvo-v-rodine