A vo viedenskom lese stále stoja stromy

Ružovou na hnedú: antifašistická čítanka

Pohľad naprieč historickými obdobiami a krajinami ukazuje, že strach a zlosť verejnosti sa veľmi ľahko obrátia voči istej skupine ľudí. Zodpovednosť za spoločenskú a ekonomickú situáciu sa prenáša na plecia tých, ktorí s ňou majú sotvačo spoločné, a strach z vlastných – hoci len možných - problémov zatemnieva výhľad na nešťastie iných ľudí. Dvadsiate storočie ukázalo, kam takáto nenávisť môže zájsť, koľko životov môže stáť a ako môže ovplyvniť osudy konkrétnych ľudí, rodín a národov. Svedectvo o kúsku dvadsiateho storočia ponúka aj kniha A vo Viedenskom lese stále stoja stromy autorky Elisabeth Åsbrink (Absynt 2015), ktorú pridávame do našej antifašistickej čítanky. Knižku si v knižnici ASPEKTU môžete prečítať vďaka daru vydavateľstva Absynt.

1231

„Kniha je trpkým zmierením sa (autorky) s mýtom o Švédsku tridsiatych rokov ako o krajine rovnosti, solidarity a pokroku, pre ktorú však niekoľko stoviek ´rasovo cudzích´ utečencov predstavuje ohrozenie spoločenského blahobytu. Švédsky antisemitizmus tridsiatych rokov nie je žiadnym tajomstvo, ale až kniha Elisabeth Åsbrink ukázala, akými samozrejmými, všeobecne necitlivými a krutými činmi sa prejavoval. Poukazuje taktiež na to, do akej miery sa švédskej, ale nielen švédskej spoločnosti podarilo vytlačiť z povedomia zodpovednosť za holokaust. Historická reportáž A vo Viedenskom lese stále stoja stromy je tiež knihou o súčasnosti, keďže ´poukazovanie na hanebnú minulosť prebúdza citlivosť na drámu, ktorá sa odohráva pred našimi očami – drámu utečencov v súčasnom svete´. Rasizmus neumrel, len zmenil jazyk. Pojem ´horšej rasy´ nahradila ´cudzia kultúra´.“ Uviedol v laudáciu Maciej Zaremba Bielawski.

*
„Mal som byť lovcom perál,“ povedal Otto.

V spomienkach jeho nastávajúcej manželky Ingrid sa to začalo práve takto. Obaja pracovali pre Ingvara vo veľkom dome na gazdovstve. Otto bol iný ako ostatní, mal husté kučeravé vlasy a zásobu historiek o potápaní v Červenom mori, o Jeruzaleme a o svete. Vídali sa už predtým, v časoch, keď bol Otto paholkom u Feodora Kamprada a ona jedným z detí árendátorov. Teraz mala skoro sedemnásť. A on bol zábavný. Zaujímavý. Takmer o desať rokov starší od nej, a teda v primeranom veku. Mal vo zvyku hľadieť na ňu spoza svojho písacieho stola s takou intenzitou, že si nakoniec musela s niekým vymeniť miesto, aby sa tomu pohľadu vyhla. Stali sa z nich priatelia.

V začiatkoch bola IKEA len menší kolektív ľudí. Ingvar spolu s Ottom a ďalšími troma zamestnancami bývali vo veľkom dome a v ňom aj pracovali.

Takto si na to spomína Ingvar:

„Odkedy prišiel Otto a začali sme s tým seriózne, sídlili sme v tom veľkom dome. Stará mama zomrela a dom som prevzal pod podmienkou, že ho dám trochu do poriadku. (...) Bolo to poriadne veľké staré gazdovstvo s poriadne veľkým domom, v ktorom sa našlo miesto pre Otta aj pre to dievča, volala sa Samuelssonová, a ešte pre jedno dievča, Eivor Rosovú, a ešte tam bol chlapec, ktorý sa volal Ernst Ekström. Takže nás bolo fakticky päť. Potom sa k nám pridala moja sesternica I-B, ale tá bývala u príbuzných. Boli sme taká malá posádka, ja s Ottom sme mali na starosti predaj, reklamné brožúry a inzeráty v novinách a všetko okolo toho.“

Ingrid bývala u rodičov v červenom árendátorskom dome, no každé ráno prechádzala krížom cez gazdovstvo do sivej drevenice. Mala na starosti vybavovanie časti došlých objednávok, vzor látok a kartotéku.

Ingvar mal dvadsaťšesť rokov a bol čerstvo ženatý. Otto bol jeho najbližším spolupracovníkom. No hoci sa tí dvaja stále vedeli zabaviť, teraz to bolo iné. Ten, kto bol nablízku, si mohol všimnúť, že Ingvarova manželka sa kvôli ich starým spoločným historkám z tancovačiek cítila odstrčená, aj to, že ich veselé noci s alkoholom a cigaretami v nej vyvolávali smútok, a že už nič nebolo také jednoduché ako kedysi. Ingvar bol takmer nepretržite v práci a Otto bol navzdory všetkému jeho zamestnancom, a preto si mal držať väčší odstup.

Podnik sa rozrastal. Kôlňa, ktorú využívali ako sklad, im už nestačila, miesta na kanvy s mliekom, kam ukladali objednané zásielky, boli stále plné a pošta mala čo robiť. Po niekoľkých rokoch sa Ingvar rozhodol expandovať a presťahovať firmu do Älmhultu.

A Otto? Chcel byť sám sebe pánom? Mal už dosť podriaďovania? Chcel opustiť vidiek, zariadiť si život ďaleko od dojníc a kamenistých rolí. Zlákala ho dobre známa ozvena iného života, ktorého súčasťou boli opery a električky, kaviarne a mestská doprava. Boli v ňom ulice dláždené kameňmi, po ktorých prúdili ľudia. Rozhodol sa, že nadobro opustí Småland a odsťahuje sa do Štokholmu.

Ingvar aj po rokoch priznáva, že ho to hlboko sklamalo. Otto sa odsťahoval aj tak. Ich priateľstvo si vybralo oddychový čas, no neskončilo sa.

Ingvar sa zároveň priatelil aj s Perom Engdahlom.

Dvojitý život. Oddelené skutočnosti. Ingvarovým najlepším priateľom bol fašista Engdahl. Ingvarovým najlepším priateľom bol židovský utečenec Otto. Bol vo vnútri rozpoltený? Povedal si, že nijaký človek, chvalabohu, nie je monolit, že nikto nie je vytavený do jediného celku? Možno práve tu nájsť vysvetlenie jeho paralelných svetov s dvoma vzájomnými protikladmi z mäsa a kostí v takej bezprostrednej blízkosti? Našiel v sebe Ingvar pre túto protirečivosť miesto? Alebo ju jednoducho vytesnil a predstieral, že neexistuje?

Odpoveď nejestvuje, dokonca ani keď sa dnes Ingvar v tichosti posadí na stoličku „Jules“ a zamyslí sa. Prečo by to mal byť problém? Priateľ je priateľ. Bodka.

A podľa tejto logiky bolo preňho samozrejmé udržiavať kontakt s Ottom. Budú spolu naposledy spolupracovať. V Štokholme. Ingvar vystavoval tovar na veľtrhoch a potreboval pomoc, neskôr bude Otto pracovať s Ingvarovým svokrom v predajni postelí a matracov na ulici Drottninggatan. Netrvalo však viac než rok a k Ottovým dokumentom pribudlo aj odporúčanie od jeho priateľa, zamestnávateľa a šéfa v jednej osobe. Otto bol spoľahlivý a vykonával svoju prácu k jeho plnej spokojnosti, dosvedčil Ingvar Kamprad. Písal sa rok 1952.

Hoci sa Ingvar a Otto rozišli ako priatelia, predsa sa rozišli.

V roku 1958 vymenovali Pera Engdahla na čelo medzinárodného hnutia Europarörelsen. Ingvarov starý idol zažil najväčšie úspechy v päťdesiatych rokoch, a keď sa európske pravicovoextrémistické hnutia združovali a rástli, videl, ako sa jeho sen mení na skutočnosť.

Keď sa západonemecká vláda v roku 1962 podujala zmapovať neonacizmus v krajine, ukázalo sa, že popredným dodávateľom tlačenej propagandy pre nemeckých nacistov je práve Švédsko. Pera Engdahla označili za kľúčovú postavu v medzinárodnej nacistickej sieti.

O čosi neskôr prišiel s ideou, že ak chcú európski pravicoví extrémisti úspešne bojovať s prisťahovalectvom a menšinami, musia prestať používať pošpinený pojem rasa. Namiesto toho mali hovoriť o kultúre:

„Prisťahovalectvo, ktoré vytvára nezanedbateľné menšiny s vlastnými vzorcami, bude vždy predstavovať hrozbu pre existenciu toho-ktorého národa, a tým aj pre kultúru, ktorú reprezentuje.“

Revolúcia v jeho rétorike je základom dnešných xenofóbnych hnutí v Európe.

Ako citovať tento článok:

red. A vo viedenskom lese stále stoja stromy In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 03/08/2016. Získané 21/11/2019 - 09:35. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/vo-viedenskom-lese-stale-stoja-stromy