Voľby nie sú súboj ľudí a už vôbec nie súboj pohlaví

Kandidátki na prezidentku príhodi a skúsenosťi

Prinášame výber textov k aktuálnym prezidentským voľbám. O politike, kampaniach, rodových očakávaniach, úsmevoch, domácej a verejnej práci... jednoducho najdlhší slovenský román. Rozhovor Miriam Zsilleovej so Zuzanou Maďarovou pôvodne vyšiel na portáli Ženy v meste 25. feburára 2019.

 

Menia sa predvolebné kampane (prezidentské, komunálne alebo parlamentné) z pohľadu rodovej rovnosti? Vnímate viac alebo menej sexistických narážok na ženy či na mužov?

Komplexné dlhodobé porovnanie kampaní som nerobila. Vyjadrím sa teda skôr na základe vecí, ktoré som si na kampaniach všimla, a materiálov, ktoré mám dostupné, a toho, čo ma zaujalo. Ak máme hovoriť o zmenách, môžeme si pripomenúť vyjadrenie prvej ženy, ktorá na Slovensku kandidovala na prezidentský post, Magdy Vášáryovej. V rozhovore pre časopis Aspekt v roku 1999 uviedla: „Musím sa priznať, že som bola v tomto zmysle trochu neprezieravá a fakt, ako negatívne môže ovplyvniť moje účinkovanie to, že som žena, som si naplno uvedomila neskoršie. Nie že by som bola mohla niečomu zabrániť, to nie. Ale o tom, čo všetko ma môže postretnúť ako ženu v kampani, som uvažovala len teoreticky."

Hoci politika je stále maskulínnym prostredím – a to tak charakterom vládnutia a spolupráce, ako aj prevládajúcim zastúpením mužov, političky a kandidátky na politické posty už nie sú výnimkou. To znamená aj to, že tímy súčasných kandidátok majú na čom stavať. Každá kampaň je iná a nikdy nevieme predvídať, čo sa stane, ale zo skúseností na Slovensku i v zahraničí vieme, že ženy v politike sa stretávajú s podobnými tipmi reakcií, rodovými stereotypmi a útokmi. Preto je dôležité, že súčasné tímy kandidátok môžu čerpať zo skúseností ich predchodkýň. Kontinuita príbehov žien v politike je dôležitá, aby každá politička nemusela začínať od začiatku.

Aj na ďalších vyjadreniach Magdalény Vášáryovej z obdobia, keď kandidovala za prezidentku, možno vidieť spoločenské zmeny, ale aj prelínania so súčasnosťou. Často sa stretávala so zosmiešňovaním na základe toho, že je žena, názormi, že sa má vrátiť do kuchyne a starať sa o manžela, pretože vyzerá zanedbane. Zdá sa, že to sa dnes nedeje do takej miery než na konci 90. rokov. Ľudia sú viac zvyknutí, že ich reprezentujú političky. Ale veľa vecí zostalo – neustále komentovanie toho, či sa Zuzana Čaputová usmieva alebo by sa mala usmievať, či má predstaviť rodinu a ukázať sa s deťmi, nakoľko má alebo nemá hovoriť o svojom súkromí. Pri političkách sa verejné diskusie uberajú predsa len iným smerom než pri politikoch a vidíme to tak na kritických reakciách, ako aj v prípade podpory. Veľa komentárov od podporovateliek a podporovateľov Čaputovej riešilo, že keby sa na bilbordoch a fotkách usmievala, mala by väčšiu šancu. Síce som si prečítala, že v tíme na to veľmi nereagovali, ale zvonku sa naozaj zdá, že pod vplyvom týchto reakcií sa objavilo viac fotografií, na ktorých sa kandidátka usmieva a pôsobí viac „zvodne“. Potvrdzuje sa, že je ťažké vymaniť sa z pasce rodových očakávaní.

Ako vnímate mužských kandidátov?

Odkazy na očakávané úlohy žien a mužov sú občas trochu subtílnejšie, nenápadnejšie. Napríklad Maroš Šefčovič uviedol video, ktoré prezentuje manželku ako dobrú kuchárku, čo mu bude stáť po boku. Veľký článok o Zuzane Mistríkovej hovorí, ako s manželom prežili 30 rokov a ako sa bude pripravovať na úlohu prvej dámy. Tieto dva materiály môžeme vnímať nielen ako snahu vytvárať o dvoch prezidentských kandidátoch určitý obraz, ale aj ako upozornenie na to, že Zuzana Čaputová je rozvedená. Na konzervatívnom Slovensku to môže byť vnímané problematicky pre narušenie toho, čo si mnoho ľudí predstavuje pod pojmom tradičná rodina, ale aj preto, že konzervatívne voličstvo môže túžiť po modelovom manželskom páre v prezidentskom paláci. Táto predstava podpornej a charitou sa zaoberajúcej prvej dámy bola narušená aj po zvolení súčasného prezidenta Andreja Kisku a videli sme, aký to vyvolalo rozruch.

V prezidentskej kampani ste komentovali fotografiu kandidátky Zuzany Čaputovej, ako si žehlí veci pred diskusiou. Prečo ste túto fotografiu kritizovali?

Priznám sa, že tá fotografia ma trochu zarazila. Predvolebná kampaň predstavovala Čaputovú ako profesionálku, zameriavala sa predovšetkým na jej pracovné skúsenosti a úspechy, predstavy o spoločnosti a politické ciele. Potom som na sociálnych sieťach zaregistrovala celý humbuk okolo toho, či nepôsobí príliš vážne, smutne, nahnevane, málo sa usmieva. No a nato sa mi začali ukazovať fotografie, na ktorých je imidž kandidátky oproti predchádzajúcim fotografiám iný, viac v súlade so stereotypnými predstavami o ženskosti – široký úsmev, zvodný pohľad, vejúce vlasy... Hlavne žiadny hnev, to sa pre ženu nehodí. Ako nám hovorili v škole: „Usmej sa, budeš krajšia!“ Aj keď nás spolužiak pichá do chrbta ceruzkou. Chvíľu nato sa objavila fotografia, na ktorej Zuzana Čaputová žehlí. Nepoznám rozhodovanie vo vnútri tímu, ale navonok sa zdalo, akoby sa trochu prispôsobili tomu, čo od nich „žiadal ľud“ a pristúpili na hru o zosúlaďovaní politiky a tradičnej ženskosti. Akoby sa tieto časti kampane snažili ukázať, že aj Čaputová – hoci profesionálka – je zároveň aj dobrá, pekná žena. Na jednej strane tomu rozumiem – každá kampaň sa snaží hovoriť aj to, čo cieľová skupina chce počuť, vidím to aj ako snahu osloviť konzervatívnejšie voličstvo. Na druhej strane máme skúsenosti z predchádzajúcich kampaní a vieme, že čokoľvek politička urobí, narazí na múr rodových stereotypov.

Čiže ani profesionalita, ani ženskosť?

V predvolebných kampaniach – či už sú to prezidentské, parlamentné alebo lokálne – sa kandidátky stretávajú s dvojitou kritikou. Ak sa prezentujú ako profesionálky, na základe programu a bez odkazov na súkromie, ak ich obrazy nezodpovedajú mýtom krásy, sú považované za málo „ženské“, a preto čudné, neuveriteľné a nedôveryhodné. Ak zdôrazňujú charakteristiky spájané s tradičnou ženskosťou, napríklad ukazujú, že sú matkami, manželkami, že sú starostlivé a vyzerajú podľa štandardov „krásy“, sú síce považované za dosť „ženské“, ale zvyknú sa spochybňovať ich profesionalita a schopnosť pôsobiť v „drsnom“ prostredí politiky. Toto sa deje opakovane a pre političky to znamená veľký tlak.

Práve preto som mala chvíľu obavy z toho, čo sa stane, ak tím Zuzany Čaputovej pristúpi na hru a vsadí sa rodové stereotypy. Tu bol moment, ktorý mohol byť veľmi zaujímavý, len škoda, že ho nepotiahli ďalej. Videla som fotografie kolegu pani Čaputovej, kandidáta vo voľbách do Európskeho parlamentu, ktorý jej vyjadril podporu práve tým, že sa tiež odfotil pri žehlení. Toto bola obrovská príležitosť urobiť prelom v kampani, a nielen tejto. Ak by sa kolegovia zo strany a tímu, ako aj podporovatelia Čaputovej takto odfotili – pri žehliacej doske, tento zmnožený obraz by mohol narúšať rodové stereotypy a súčasne podporiť kandidátkino posolstvo. Ukázať podporu, súdržnosť a naznačiť, že toto je tím, ktorý bude robiť veci inak. Mohol to byť silný moment aj pre ďalšie kampane budúcich kandidátok. Musím povedať, že ma veľmi mrzí, že k nemu nedošlo.

Už ste spomínali predvolebné video kandidáta Maroša Šefčoviča. Ako na vás pôsobilo ako celok?

Video pána Šefčoviča asi nie je veľkým prekvapením. Vnímam ho ako snahu zapôsobiť na konzervatívne voličstvo či kontinuitu s predchádzajúcimi politickými odkazmi strany Smer-SD, a teda napríklad istoty a tradície, dvorenie ženám. Môžeme ho považovať aj za odkaz na situáciu súčasného prezidenta a časté diskusie o jeho manželstve, ale aj za poukázanie na domnelé slabé miesto pani Čaputovej.  

Toto video treba čítať aj v širšom spoločenskom a politickom kontexte, napríklad v súvislostiach krajín V4. Sledujeme postupný obrat ku konzervatívnym hodnotám. Na príklade Poľska a Maďarska vidíme, ako sa dá na „tradičnej rodine“ vytĺkať politický kapitál. Pozorujeme, ako zdôrazňovanie heterosexuálnej rodiny s jasne rozdelenými rodovými rolami možno efektívne spájať k obavami ľudí z budúcnosti, ekonomickej neistoty, zo zmeny. Aj na základe prezidentskej kampane môžeme sledovať, kam sa naše politické strany – nielen jednotliví kandidáti a kandidátky – v tomto smere prikláňajú.

Čo vás doteraz najviac vyrušilo na prezidentskej kampani, kde sa o post prezidenta/prezidentky uchádza 13 mužov a 2 ženy?

Za veľmi rušivý moment som považovala celú diskusiu, či, kedy a prečo má niekto z dvojice Čaputová – Mistrík odstúpiť. Veľká časť kampane sa zredukovala na túto tému a išlo to na úkor iných politických tém a odkazov. Podporovala obraz politiky ako súťaže, pretekov, v ktorých ide len o to, kto vyhrá. Pre kandidátov a kandidátky to možno tak je, ale pre spoločnosť nie. Treba si uvedomiť, že predvolebné kampane spoluvytvárajú to, ako vnímame politiku aj seba samých. Majú vplyv na to, ako sa na verejnosti hovorí, do akej miery sa navzájom vo verejných diskusiách osočujeme alebo správame s úctou. Ak sa vytvára obraz politiky ako boja alebo pretekov, ktoré idú na úkor spolupráce a spoločenských záujmov, posilňuje sa aj obraz politiky ako maskulínneho prostredia.

Vnímate súboj medzi Robertom Mistríkom a Zuzanou Čaputovou, aby sa slabší kandidát/kandidátka vzdal v prospech silnejšieho/silnejšej aj ako súboj pohlaví?

Nevnímam ich kandidatúru ako súboj a už vôbec nie ako súboj pohlaví. Je to kandidátka a kandidát v prezidentských voľbách, sú to dvaja ľudia, ktorí sa usilujú o spoluformovanie našej politickej budúcnosti. Uchádzajú sa pritom o časť rovnakého voličstva, a preto lavírovali medzi spoluprácou a kompetitívnosťou. To, že sa z toho urobila na určitú dobu hlavná téma kampane, bolo veľmi nešťastné a do značnej miery spôsobené médiami. Ale nevnímam voľby ako súboj ľudí a už vôbec nie súboj pohlaví. Nikto z nás by takto asi nechcel byť redukovaný. Voľby považujem sa možnosť vybrať si z rôznych predstáv o našej politickej budúcnosti (v ideálnom prípade) a predvolebnú kampaň ako príležitosť tieto idey predstaviť.

Pri tlaku na odstúpenie Zuzany Čaputovej však zaznel argument, že ani Ivete Radičovej sa v druhom kole nepodarilo poraziť Ivana Gašparoviča a že sa to nepodarí ani Čaputovej v súboji so Šefčovičovom. To nebolo o pohlaví?

Tento argument ma veľmi pobavil. Je príkladom situácie, keď sa pohybujeme v prostredí, v ktorom prevažujú muži. Tí sa považujú za normu a nevníma sa, že sú muži. Jednoducho o nich premýšľame na základe ich postojov, politickej príslušnosti, konkrétnych krokov, uvedomujeme si ich rôznorodosť. Keď v takomto prostredí pôsobí menej žien a z toho je málo na vysokých pozíciách, máme tendenciu ich prirovnávať, hovoriť o nich ako o jednej skupine, zneviditeľňovať rozdiely. A pritom môžu byť rôznorodé, mať odlišné politické predstavy, pôsobiť v rôznych kontextoch. Nikoho by nenapadlo povedať, že pán Mistrík by mal odstúpiť, lebo pánovi Ficovi sa to tiež naposledy v druhom kole nepodarilo. Pretože argument pohlavím je v tomto prípade jednoducho nezmysel. Pani Radičová a pani Čaputová kandidovali za odlišných okolností, mali inú kampaň, rôzne programy, v niečom sa prelínali, v niečom vôbec. Treba však uznať, že ich čosi silne spája. Keďže sa snažia uspieť v prostredí, ktoré sa považuje sa mužské, sú znevýhodnené tým, že sú ženy.

Slovensko ešte nemalo v histórii ženu-prezidentku. Diskusie často vedieme v zmysle, či dozrel alebo nedozrel čas na ženu v úrade. Čo to podľa vás znamená, že má dozrieť čas na ženu v prezidentskom úrade?

Priznám sa, že neviem, čo to znamená. Tento argument sa často používa proti otázkam, ktoré sa týkajú rodovej rovnosti, ľudských práv žien, LBGTI ľudí, rómskeho obyvateľstva alebo migrantiek a migrantov. Myslím si, že ide viac o frázu než skutočný argument a že sa používa účelovo. Značná časť obyvateľstva dala niekedy v živote úplatok, ale nezachytila som debatu o tom, že by sme neboli pripravení na protikorupčné opatrenia. Viete si predstaviť argument, že najskôr treba presviedčať ľudí o tom, že korupcia je zlá a potom, keď bude spoločnosť pripravená, pripravíme legislatívu?

 

Rozhovor pôvodne vyšiel na portáli Ženy v meste 25. feburára 2019.

Ako citovať tento článok:

red. Voľby nie sú súboj ľudí a už vôbec nie súboj pohlaví In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 02/03/2019. Získané 18/10/2019 - 20:09. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/volby-nie-su-suboj-ludi-uz-vobec-nie-suboj-pohlavi